Deravé zápisky

Kategória:

Kronika

Sobota 3.11.2012
O 5:00 vykĺznem zo spiaceho domu von do tmy. Trolejbusy chodia o tomto čase mizerne, no za polhodinu budem na Trnavskom aj peši. Vychutnávala by som si atmosféru pouličných lámp aj svieži ranný vzduch, ale skupinka podnapitých robotníkov sústredí moje myšlienky na „keep going&keep praying“...

Pásom pripútaná k sedadlu pozorujem zrýchlenú krajinu za oknom. Pomaly svitá. V teple unavených očí zatial plynú rozhovory o cestovaní, geografii, anestézii a deformitách hrudníka. Na chvíľu stíchneme v úžase...žiarivé oblaky, dokonalá kombinácia oranžovej, bielej a modrej tvoria obraz, ktorého autora neprestávam obdivovať.

V Žiline poklusom dobiehame na autobus. Prisadne si Pišta a predstavuje plán pridruženia dvoch Moraváčiek. Zbavujem sa zodpovednosti v prospech šéfa akcie a tak sa ďalej nerušene bavíme o počasí a lete.

Terchovská pošta čoskoro privíta aj druhú skupinku. Hor sa do hôr! I keď najskôr do potravín; smer-Diery. Pod nohami asfaltka, nad hlavami slnko a na tvárach široké úsmevy. V tejto zostave sa veru nudiť nebudeme :).

Klamlivá vrstva opadaných listov, zurčiaca voda, ploské kamene, popadané drevo, rebríky a lávky...Jánošík nás ťahá stále vyššie. Líca nadobúdajú zdravú farbu, dych sa prehlbuje a ja žasnem nad vodopádmi a skalami, po ktorých sa môžem liepať.

Sedlo Medzirozsutce. Miesto také známe, hoci som tu nebola veľakrát. Silvester akoby bol len nedávno-akurát sa stihol roztopiť sneh, tráva zožltla a všetko zaplavilo slnko. Predobednú pohodu dopĺňa Siesta a drevená lavička.

Miško. To vážne? Bola to podľa mňa príliš malá pravdepodobnosť-veď išiel z inej strany a iným tempom...Prehodíme pár slov a pokračujeme na Veľký Rozsutec. Áno, tu-v tejto zákrute som si dávala mačky. Kosodrevina bola celá obalená snehom a od kryštálikov na ihličí som nevedela oči odtrhnúť. I pohľad na okolité kopce bol iný, ale i teplota... Vrchol ponúka fotiacim voľnosť. Môžu zájsť až k Tatranským štítom, no rovnako aj zostať pri kríži a zakonzervovať si chvíľu s priateľmi.

V tichu vetra a slnka, v spoločnosti priateľskej samoty zostupujem do Medziholia. Postupne prichádzajú všetci a sadajú si k obedu. Voňavý čaj, vianočka s maslom a rôzne ďalšie dobroty.
Cestou na Stoh zapínam optimalizáciu trasy vzhľadom na blato. Bavím sa na štýl Super Mária. Obieham sestry Slaninky i Pištu s malým :) a ostávam niekde v strede. Svah predomnou sa striedavo odhaľuje a zahaľuje do hmlistého závoja. Prázdne čučoriedkové kríčky mi pripomínajú kompót v ľadničke. Jój, ale by som si z nich teraz dala! Už dlhšiu chvíľu kráčam v tichu, ale v hlave o to hlasnejšia vrava. Zvlášte, že si môžem pripadať ako ukecaná i keď nič nehovorím.

Z vlastného sveta ma vytrhne až vrchol. Spoločné striehnutie kedy sa ukáže Rozsutec, chvíľka oddychu, čokoláda putuje z ruky do ruky. Zostup chceme stihnúť ešte bez čeloviek. Vietor sa ma snaží zľava vytlačiť z chodníka a miestami sa mu to skutočne darí. Kopce na horizonte stmavli, prehodili si cez plecia oblačnú vlnu a skrášlili sa ostro-ružovými a oranžovými lúčmi. Vchod do riedkeho lesíka pripomína skôr tobogán. Ešteže už je dosť šero a nevidím, len cítim ako sa mi na topánkach vytvára druhá podrážka. No i tak-mohlo to byť horšie...vďaka Bohu a Ďurimu za paličky!

Pod kopcom prezreme mapu, zapneme nočné videnie a poď ho-hore Grúňom. Napravo v doline ma zaujmú tvary, do akých sa postavili dedinské lampy. Nájde sa medzi nimi aj „?“, či zlomené „v“. Na jednom z kopcov vidno červené svetielko. Najskôr dáky vysielač. Snažím sa spomenúť si, na ktorom by to mohlo byť. Pišta sebaisto hovorí o Poludňovom grúni. Škoda, bola by som radšej, keby bol už za nami. Veď na mape to nevyzeralo byť ďaleko.
Vychádzame hore a vidím, že to červené svetlo nebol vysielač, ale človek. Dobre divné. Čo tu o tomto čase robí človek? Alebo lepšie povedané-prečo tu stojí jak solný stĺp so zažatou načerveno svietiacou čelovkou? No viac ma v tomto momente zaujíma smerovník. Až keď ho niekto osloví zisťujem, že je to Miško. Aj tak tomu celkom nerozumiem-musel tu stáť riadne dlho, keď sme ho videli počas celého stúpania a prečo tu vôbec stál? Na jeho mieste by som určite radšej čakala na chate.

Vymieňame si s Ďurim pozície a zrazu sa ocitnem na chvoste. Začíname postupovať tempom step-by-step. Môj zdroj svetla je obmedzený len na malý poloblúk, ale to stačí na rozoznávanie  bahnitého chodníka, o niečo menej šmykľavej trávy po jeho stranách a Pištových turisťákov. Postupne zbierame i ďalších. Chladný vietor do nás neprestáva narážať a svietielka pred nami bojujú, no nedá sa nič robiť. Len ísť ďalej.

Chata je vytúženým majákom. Symbolom naplnenia všetkých základných potrieb. Mňa jej teplo začína rýchlo uspávať. A tak po krátkom pookriatí nad kapustnicou sa odoberám hore-zaujať miesto na bidielku.

Nedeľa 4.11.2012
Prebúdzame sa do hmlistého sviežeho rána. Už som si zvykla na rytmus tejto akcie. Dostatok času na raňajky, dokonca i na umytie zubov. Okolo ôsmej opúšťame chatu. Opäť miesto, ktoré si dobre pamätám zo zimy. Pri tomto smerovníku sme sa fotili-s cencúľami miesto vlasov a mihalníc. Hmla, ktorá odmieta ustúpiť, s pridruženým chladným vetrom niektorých odradia. Na vrchol Veľkého Kriváňa si to vyšľapú len šiesti statoční.

Stále plávaj, stále plávaj...opakujem si v mysli a márne dúfam, že sa predomnou zrazu objaví tabuľka „Malý Kriváň“. Trasa nie je náročná, ale pomaly mi začína byť otupno. Zababušená v kapucni-chránená proti vetru, pozorujem ako sa predomnou odvíja chodník končiaci v hmle.

Záveterné strany skál sa pre nás stávajú útulným miestom oddychu. Najradšej by sme tam len tak stáli čo najdlhšie. No nebuďme pohodlní, treba ísť ďalej...Suchý-0:30hod. Hneď na začiatku usudzujeme, že pán, čo ho tak nazval veru mal zmysel pre humor. Chodníček, ani jeho okolie rozhodne nepôsobí vyprahnuto a už vôbec nie monotónne. Najprv sa škriabeme hore, hneď na to zas zliezame dolu. Začínam prichádzať na chuť tomuto typu zábavky. Do scenáru zapadá aj Stratenec-podľa Evičkiných rodičov romantické miesto ako vyšité...nuž, jak je libo :).

Pri každom klesaní viem, že ešte minimálne raz budeme stúpať. Napokon sa naše prianie plní a pred nami sa vynára obrys dvojkríža. Zostup by mal v zime jednu výhodu-stačilo by vziať veľký igelit a hneď si dole. Takto treba brať ohľad aj na kolená. No držia sa statočne a tak môžem zísť bezstarostným cik-cakom až k Chate pod Suchým. Vovnútri je teplo „ako na Ďurkovej“. Volím si radšej posedenie pred chatou a vychutnávam tuniaka v oleji.

Plán je jednoduchý: po červenej, smer Strečno. Paličky sa rytmicky zabodávajú medzi napadané kamene. Po hmle už ani stopy. Otvorili sa pred nami doliny a kopce obsypané jesennými stromami. Pomedzi konáre nesmelo presvitajú lúče slnka...takéto chvíle rada využívam na snívanie. V duchu si spievam: „Lay down your sweet and weary head...you have come to journey’s end...“.
Prechádzame popri Váhu a Evička rozpráva milé príhody zo škôlky. Pred nami sa vyníma hrad Strečno a za nami mužská časť výpravy rozoberá udalosti u nás a vo svete. V dedine si trochu pripadám ako z iného sveta. Predsalen-dva dni sme mali pod nohami niečo iné ako asfaltku.

Sedíme v uličke, kade-tade po schodíkoch a ruksakoch, ale i tak mi to príde ako luxusné miesto. Svetlo, podlaha čistejšia ako naše gate a pravidelné koľajnicové hrkotanie.

(...ukončiť to Žilinským Tescom by bolo barbarstvo, preto ešte jeden riadok.)
Ponorení v tme rozoberáme plány do budúcna. Červeno-oranžové svetlá sa mihajú po stranách...