Ako sa mi splnil sen alebo jaskyňa Stará garda

Kategória:

Kronika

Už ako dieťa som snívala, že sa stanem jaskyniarkou a dostanem sa do tých kútov podzemia, kde ľudská noha ešte nevkročila. A ak, tak len zopár jaskyniarov v čižmách. Postupne mi rokov pribúdalo a sen bledol. Až do chvíle, keď mi prišiel mail o chystanej akcii do podzemia. Samozrejme, hneď som sa nahlásila, hoci som bola chorá. V priebehu týždňa som používala všetky prostriedky, aby som sa zbavila chrípky. Toľko cesnaku, medu, čajov a ovocia som snáď neskonzumovala za celý rok. V sobotu ráno som si vsugerovala, že som už úplne zdravá a vyrazili sme ranným busom do Borinky. Postupne v posádke autobusu ostal len šofér a pár bláznov, hrnúcich sa do dobrodružstva (to akože my).

Z Borinky sme nahodili rýchloturistické tempo a tých 8 km na Košariská sme si ledva všimli. V krásnej malej chatke nás už čakala partia profíkov pod vedením p. Magdolena. Pohostili nás, navarili čaju a trpezlivo odpovedali na naše nedočkavé otázky ohľadom jaskýň. Potom každý dostal prilbu so svetlom, vybral si nepremokavú kombinézu vhodnej veľkosti a gumené čižmy. Vystrojení sme vyrazili cez osadu a les smerom k vchodu do podzemia. Bol starostlivo uzamknutý a vyzeral ako kanál. Vliezli sme pármetrovým rebríkom kolmo do zeme a tam sa to začalo.

Ako prvý nás v podzemí uvítal vrátnik Vinco, malý netopier strážiaci svoje kráľovstvo. Nasledoval úsek zliezania k prvému rebríku. Klzké zablatené chyty a stupy vyžadovali plné sústredenie. Železnýrebrík, plošinka, hliníkový rebrík, zliezanie, ďalší rebrík a nasledoval 12 m vysoký dóm. Stekajúca voda vytvorila ostré hrany na každom výčnelku. Hornina je vraj pozostatok pieskovcového pobrežia mora. Nasledoval ďalší prelez a zliezanie ešte viac do hlbín. Trubkami z lešenia bol zastavený zával balvanov, aby nezatarasil priechod. Potom prišlo náročnejšie zliezanie skalnou prasklinou. Pri každom ťažšom úseku nás navigoval niektorý zo sprievodcov. „Sem daj pravú nohu... tu sa chyť... opri sa chrbtom a prelož nohu sem... tu máš dobrý chyt... obidve nohy spolu... otoč sa opačne...“ Tieto a podobné hlášky nám pomáhali bezpečne napredovať. Najlepší úsek ešte len nasledoval: „Otoč sa  na brucho a obidvomi nohami napred sa kĺž, na konci je reťaz, po tej zručkuješ dole.“ Po takejto inštrukcii človek naozaj nevedel, čo nasleduje. Nakoniec sme sa všetci zišli vo Veľkom dóme. Krasová výzdoba tu bola asi najbohatšia. Strážil ju ďalší netopier. Všetko sme poobdivovali, čo-to pofotili. Ak chcel človek dobrú fotku, musel zadržať dych, lebo pri každom výdychu sme vypúšťali oblaky pary. V jaskyni bola konštantná teplota 8 stupňov.

Zdalo sa, že tu sa cesta končí. Úzka štrbina schovávala lanový rebrík, ktorým cesta pokračovala dolu komínom. Potom nasledovala ďalšia kĺzačka, ľahnúť na chrbát a nohami napred – skoro ako na detskom ihrisku. Špinaví ako prasiatka sme dorazili na najnižšie väčšie priestranstvo. Krasový biely vodopád stekal po stene jaskynného dómu. Hudobný salónik ukrýval niekoľko veľkých kvapľov. Stačilo poklopať a každý vydal iný tón. 

Ďalej už pokračoval len úzky tunel, plazivka, v ktorej sa nedalo ani otočiť. Tam sme už nešli. Boli sme v hĺbke 87 m pod zemským povrchom. Čakal nás výstup hore. Ten bol už jednoduchší, keďže terén sme už poznali. Veľmi sa mi nechcelo von, to podzemie bolo nádherné.

Postupne po jednom sme vychádzali na svetlo božie. Špinaví, zablatení a vysmiati.