V tichu ľadového hrobu

Kategória:

Kronika

Svet okolo mňa stíchol. Zvuky a teplo neďalekej chaty sa strácajú pod snehom. Moje pravidelné výdychy sú azda jediným znamením života v tomto ľadovom hrobe. Hľadiac do neďalekého stropu mojej malej jaskynky, spomeniem si na Tibora. Viem, že ak by sa mu dalo ísť s nami na akciu, ležali by sme zrejme pod snehom viacerí. Keď sme spolu akciu vymýšľali, v kútiku duše sme túžili vyskúšať si práve toto, aj keď sme to radšej zaobalili do stanov. Ale čo tu v záhrabe skoro pod metrom snehu vlastne robím? Chladím si hlavu, testujem svoju odolnosť, chcem si to vyskúšať, hľadám ticho alebo ma to proste už na chate nebavilo? To veru nie sú pre mňa pádne dôvody ľahnúť si s pocitom, že sa možno ráno už nezobudím. Snažím sa nájsť si čas na seba. Zastaviť sa a pozrieť sa spätne, či vôbec viem, akú hodnotu má pre mňa život a prečo žijem. Samozrejme, že za tú chvíľku sa zo mňa nestáva žiaden filozof, ale i tak tieto chvíľky vypĺňajú moju mozaiku života.

Svet okolo mňa stíchol. Som tu len ja,  moje myšlienky a Boh. Je také ťažké ignorovať jeho prítomnosť, keď človeka neotravujú výdobytky techniky, najrôznejší výber aktivít či hlučná spoločnosť. Je ťažké hľadieť na svet a neveriť v Neho. Odkiaľ sa to všetko vzalo? Verím v náhody, ale viem, že aj v nich má prsty On. Náhodou bolo isto aj toto naše počasie. Keď sme ho v týždni pozerali, s malou dušičkou sme dúfali, že sa zlepší. Ako skonštatovali aj na chate, takýto víkend tu túto zimu hádam ešte ani nebol.  Krásne, pomerne teplé počasie bez oblakov sme si ani netrúfali priať. A predsa. Náhoda. Aj keď nám padlo na poslednú chvíľu ubytovanie na Táloch, podarilo sa Majke zajednať náhradnú chatu. A náhodou aj ten chatár bol vtipný típek.  Nie, nechcem hovoriť o náhode, veď to by bol celý náš výlet jedna veľká náhoda. Ale keď som už spomenul, že sme prvý deň boli ubytovaní na chate, azda by sa patrilo spomenúť aj to, čo tomu predchádzalo.

Autobus prišiel na zastávku o niečo skôr. Prekvapivo Majka s Tončim s prehľadom stíhali. Tibor nám žiaľ prišiel iba potriasť rukou a popriať pekný výlet. Jeho zranenie chrbta mu nedovoľovalo pridať sa k nám. Škoda. Šofér zatvoril dvere a pomaly sa pohol do tmy. Po troch hodinách bolo načase vystúpiť  a na naše zdesenie teplota vonku v Brezne bola príšerne nízka. S Tónom začíname uvažovať, či stany budú dobrá voľba. Pred dverami nášho ďalšieho spoja sa k nám pridávajú Lenka s Miškom a Jankom. Spoločne vystupujeme na Trangoške, kde odkladáme prebytočné veci Lucke do auta. Príjemným tempom v tieni hrebeňa Veľkého Gápeľa stúpame žľabom až k Chate generála M. R. Štefánika. Tu na zaviatych lavičkách skúšame rôzne špeciality domácej kuchyne a vychutnávame si hrejivé lúče slnka. Nečudo, rozdiel teploty oproti tieňu presahuje desať stupňov. Čaká nás výstup na najvyšší bod našej výpravy a tiež hrebeňa Nízkych Tatier – 2045 metrov vysoký Ďumbier.

Nikam sa neponáhľame a za vtipných poznámok okoloidúcich skialpinistov sa aj s novočastovaným vnúčikom Miškom dostávame na hrebeň. Na mieste kríža, ktorý si pamätáme z leta, je teraz iba obrovská masa ľadu a snehu, ktorá svoj obsah necháva hlboko vo svojom vnútri. Nuž nejedna gorila zahaľuje slovenský dvojkríž. Robíme fotky všade dookola, nás nevynímajúc. S Janom ideme otestovať naše vybavenie. Ja padám pri druhom pokuse robiť malé oblúčiky na skialpoch s ťažkým batohom.  Konštatujem, že to bude chcieť zvoliť si úplne inú taktiku. Lenka sa mi za foťákom smeje a veselo natáča, až kým sa im všetkým nestratím ďaleko vpredu. Janko na snowboarde padá tiež. Ten však pri páde stráca aj kus výbavy a zúfalo hľadí, ako sa mu odopnutá karimatka nenávratne rúti dolu svahom. Spolu potom šliapeme na Kamennú chatu. Okrem karimatky strácame aj Jana, ktorý si to strihol rovno na chatu Kosodrevina a obišiel tak Chopok. My ostatní si na chate dávame kapustnicu a sledujeme záchrannú akciu vrtuľníka. Po etapách si vybehneme pozrieť výhľad aj z Chopku a za zapadajúceho slnka schádzame dole na Srdiečko. Niektorí pomalšie, iní rýchlo. Lucka s Pampom nás pozanášali do chaty. Tu sa k nám pridávajú aj ďalší členovia tejto trestnej výpravy. Spoločne si rozmyslíme program na zajtra, najeme sa a postupne sa uberáme na spánok. Nakoniec v obývačke ostáva len skákajúci plamienok v krbe. Pali sa rozhodol spať vonku. Po kontrole jeho vybavenia mu zaprajem dobrú noc a nechávam dvere chaty otvorené. Vyhral by som stávku o to, kde sa ráno zobudí. "Možno zajtra", konštatuje ráno, ale to ešte netuší, čo hovorí.

Ráno sa nesie v znamení chaosu a nestíhania. Obložení ako vianočné stromčeky s vyplazeným jazykom dobiehame na autobus. V ňom už sedí posledný člen výpravy. Dnes sa konečne rozšíria aj rady skialpinistov, a tak nebudem šliapať sám. Na Srdiečku sa prebalíme a pripravíme na vyše 800-metrové stúpanie. Po krátkej modlitbe vyrážame. Kropaje hustého potu nám stekajú po tvári. Je skoro neznesiteľné teplo. Pomaly posúvam jednu nohu pred druhú. Dole ma ťahá ťažký batoh, ktorý je dnes obohatený o štvorkilový stan. Hore ma ale ťahá niečo viac. Pri Kosodrevine to stáčame smerom na Dereše a Chopok nechávame len štyrom novým, čo si ho včera nemohli užiť. Na hrebeni za Derešmi sa čakáme. Jano je rozhodnutý spustiť sa dolu do Jasnej. Má toho už dosť. Snowboard ho ťaží na chrbte už hodnú chvíľku. Vieme, že tu na hrebeni sa to ešte pre nás dnes nekončí. Čaká nás ešte slušná štreka, a tak sa s ním lúčime. Ako odmenu dostáva do batoha aj naše dva stany. Už nás na chrbtoch s Tónom omrzeli.

Aby sme nepomrzli, pohýname sa ďalej. Niektorí toho už majú akurát dosť a chaty stále niet. Miške začali štrajkovať pred Kotliskami pásy na skialpoch. Musí ísť po svojich. Tóno sa podujme vziať lyže na ruksak a Miška sa po prvý raz dnes zabára do snehu. Pár z nás si na Chabenci vychutnáva západ slnka, kým čaká na zvyšok skupiny. Posledné dnešné slnečné lúče miznú a s nimi upadá aj psychika. Odlepujem z lyží pásy a púšťam sa dolu do sedla Ďurkovej, odkiaľ spoločne zídeme k útulni. Prichádzame tam medzi poslednými. Zatiaľ čo nám chatár ukazuje naše dnešné nocľahy, objednávame si polievku, ktorú do seba všetci s chuťou ládujeme. Dotláčame to ešte chlebom a ideme variť von čaje. Popravde je mi vonku oveľa príjemnejšie ako v chate, kde je neskutočne horúco, akoby chceli chatári aj okolie chaty roztopiť. Začínam sa pohrávať s myšlienkou uniknúť z jej priestorov a noc stráviť v tichu a meditácii. Netrvá dlho a už z jamy pred chatou lietajú kopy snehu z diery. Chatári nám nechali pod snehom kopu prekvapení, čo nám komplikuje kopanie, ale spolu s Palim sa nevzdávame a kopeme ďalej. Už si len pobaliť veci a môžeme ísť spať.

Svet okolo mňa stíchol. Zapínam zips na spacáku niekde tam pod snehom, netušiac, že ráno sa mi z neho nebude chcieť vyjsť, lebo vonku bude fučať a aj teplota tam bude trochu iná. Azda by nás bolo v tých dierach viac, keby vedeli, ako sa vyspia na chate. Netuším, čo bude zajtra. Keby hej, na ten zjazd do doliny v hlbokom prašane by som sa už teraz tešil, i na ďalší krásny kus hrebeňa, ktorý uvidíme, alebo náš veselý spoločný návrat vlakom. Netuším čo bude zajtra, a preto ma to netrápi.

Svet okolo mňa stíchol a ja zaspávam.