V hobitej nore

Kategória:

Kronika

Nie som z tých, čo vyhľadávajú extrémy. Od začiatku som preto mala pocit, že akcia s názvom Ice age, ktorá ráta so stanovaním v druhej polovici novembra asi nebude celkom podľa môjho gusta. Preto som spočiatku ani neuvažovala o tom, že by som sa jej zúčastnila. Nerátala som však s tým, že po mojich premiérových dvoch mesiacoch v prvej práci ma už budú „mrle žrať“ a že túžba ísť si vyvetrať hlavu a cítiť zase radosť z pohybu ma prinúti prehodnotiť svoje plány. Najťažšie na tejto akcii preto pre mňa bolo rozhodovanie, či sa jej vôbec zúčastniť. Zvažovanie všetkých za a proti a čo ak... poviem vám, je dobré zhodnotiť reálne svoje schopnosti, ale niekedy to netreba preháňať a proste niečo skúsiť. Ja som skúsila a prežila som jeden krásny víkend.

Vlak sme poniektorí, ako inak, takmer nestihli. Našťastie len takmer. Bol kvalitne piatkovo natrieskaný, ale spolu s BB sme sa podujali poprerážať si batohmi cestu dvoma vagónmi plnými cestujúcich stojacich v uličke, aby sme našli zvyšok našej výpravy. Úspešne sa nám to podarilo a cesta ubiehala jedna radosť. Črtal sa nám príjemný kolektív. Ďalším príjemným prekvapením bolo pohostenie u Jožiho doma po príchode do Diviakov. To bolo aj miesto nášho nocľahu, pretože na samotnú túru sme mali vyrážať až ráno. Prvá noc akcie Ice age bola teda ešte v teplúčku v obývačke, ale možno nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že každý z nás myslel na noc, ktorá mala nasledovať. Ráno po výdatných raňajkách a využití možnosti odviezť sa autom úsek, ktorý by sme museli šľapať po asfaltke, sme konečne vyrazili. Počasie ako na objednávku, jeseň v pokročilom štádiu... jednoducho, vychutnávali sme. Prvú zastávku sme si spravili v lese, keď BB pri pohľade na ohromnú kopu lístia zahájil prvú skupinovú foto. Po odfotení a adekvátnej listovej guľovačke sme pokračovali v stúpaní do sedla, kde sme schovali batohy a naľahko vybehli na Drienok. Opäť skupinová foto, posilnenie nejakou tou glukózou v rozmanitých formách a späť dole k batohom. Čakal nás šmykľavý zostup spôsobený dažďami z predchádzajúcich dní a následne výstup na Ostrú a napokon Tlstú. Z Tlstej sme schádzali už za tmy s čelovkami na hlavách. Čakala nás cesta dole a dôležitý bod programu - nájdenie vhodného miesta na prespanie, ktoré by bolo verné názvu akcie... tak už to býva, keď sa do organizačného mailu napíše zmena programu vyhradená?

Cestu sme si krátili pesničkami na želanie, aby sme v tej tme náhodou neprišli o dobrú náladu. To sme sa už blížili k miestu, kde sa mal nachádzať vstup do podzemia. S menšími zaváhaniami sme ho napokon našli. Samozrejme, hneď sme sa vydali na prieskum. Miesto nášho dočasného odpočinku siahalo do hĺbok hory so stropmi občas primeranými, občas nízkymi, občas prinízkymi. Poniektorí sa vybrali skúmať do väčších hĺbok a kým sme na nich čakali, uvedomili sme si, že zima je to posledné, čoho sa v našom príbytku máme obávať. Vďaka stálej teplote a bezvetriu v nej napriek večernej hodine, kedy už vonku býva chladno, bolo príjemne. Zvyšok večera sme strávili kuchtením klasických špecialít typu vifon a dobrý hostinec, plánovaním nasledujúceho dňa a zavŕšením tohto nezvyčajného dňa v nezvyčajnom príbytku bolo počúvanie Hobita na dobrú noc. Zážitky, na ktoré sa nezabúda.

Noc sme prežili. Neprekvapili nás žiadne medvede, spoločnosť nám robili len dva  netopiere zavesené o strop spôsobom im vlastným, ktoré večer vyzerali mierumilovne a ráno sme to už nekontrolovali. Hlavný bod nedeľného programu: nájsť ďalší vchod do podzemia. Napriek značnému úsiliu, použitiu GPS a presnoreniu každého otvoru, ktorý by mohol byť potenciálne vchodom sa nám to nepodarilo. Možno to tak malo byť – zostal nám dôvod raz sa sem vrátiť. Rozhodli sme sa teda zísť dolu a čas, ktorý nám zostal, využiť na prieskum zrúcaniny Blatnického hradu. Rozprávkové prostredie sme využili na obedňajšiu pres-távku, počas ktorej nám Joži a BB odovzdali oriešok ako pamiatku na akciu. Po takomto závere nám už nezostávalo iné, ako pobrať sa na vlak s krátkou medzizastávkou u Jožiho doma, kde sme všetci vyfasovali prvotriedny domáci jablkový džús. Mňam.

Čo k tomu dodať? Vďaka rozhodnutiu zariskovať a ísť na akciu, ktorú som považovala za extrémnu, som prežila pohodový víkend so strašne fajn ľuďmi a prišla som k zážitkom, na ktoré tak skoro nezabudnem. Niekedy sa riskovať naozaj oplatí...