Dierami do neba

Kategória:

Kronika

Na akcie turistického tímu UPeCe som sa začal prihlasovať iba nedávno. Ako prvák na VŠ  ich považujem za vynikajúcu možnosť na zmysluplné prežitie voľného času, ktorý mi poskytuje (ne)náročné štúdium geografie :), oddýchnutie si od uponáhľaného sveta obdivovaním prírodných krás a hlavne super príležitosť spoznať nových ľudí s podobnými záujmami, zmýšľaním a hodnotami. Moju prvú vydarenú akciu s turistami – Veľkú bratislavskú hru - som mal už za sebou, a keďže každým dňom stráveným v meste vo mne rástla chuť na kúsok riadnej vysokohorskej turistiky, prihlásil som sa aj na ďalšiu. Dierami do neba, znel jej názov sľubujúci krásny a naplno prežitý prvý novembrový víkend.

Sobotňajšie ráno pre mňa zažalo vstávaním o pol piatej. Po nachystaní potrebných vecí a plný očakávaní z práve začínajúceho dňa som došiel na Trnavské mýto, kde sa už zhromaždila menšia skupinka budúcich spoluturistov. Po krátkom uvítaní, predstavovaní a zrátaní sme zistili, že nás je už plný počet a výlet sa mohol začať. Z Bratislavy sme vyrazili na dvoch autách – Evka a Ďuri v jednom a Miška, Zuzka, Mišo a ja v druhom. Cestou do Žiliny som sa od Mišky čo to povyzvedal o predpokladanej náročnosti  túry a hrejivý pocit z toho, že by som to ako nováčik mal zvládnuť :),  ešte umocnil krásny východ slnka, ktorý bol predzvesťou pekného počasia a nezabudnuteľného výletu. V Žiline už stačilo iba prebehnúť na autobusovú stanicu, na ktorej akoby iba na príchod nás štyroch čakal autobus do Terchovej. V malebnom Jánošíkovom rodisku sa postupne naša skupina rozrástla o ďalších troch turistov – Bašku, Zuzku a Števa.

Ako prvý nás čakal prechod Dolnými dierami. Každý z nás bol plný síl a elánu, a tak výstup miernymi prevýšeniami prebiehal rýchlo. Mne sa však nejako podarilo zaostať za skupinou – snažil som sa totiž vyhľadať čo možno najlepšie vzorky hornín na jeden školský projekt, avšak tie správne šutre nie a nie nájsť :) Našťastie nahor viedla iba jedna cesta a nakoniec som objavil aj dva vyhovujúce kamene, odložil ich do batoha a dobehol zvyšok turistov.
Prišli sme na slnečnú čistinku, kde sme po chvíľke oddychu a krátkej modlitbe pokračovali prechodom cez trochu náročnejšie Horné diery. Ani tu nenastali žiadne problémy a zanedlho sme dosiahli sedlo Medzirozsutce.  Na tomto mieste sa nám naskytol prvý úchvatný výhľad do širokého okolia s panorámou Západných Tatier v pozadí. Na zaľáhanie však nebol čas, hodinky ukazovali už pravé poludnie a väčšinu túry sme mali ešte len pred sebou. Pri výstupe na Veľký Rozsutec sa k nám na čas pripojil aj Mišo (Mike), na ktorého tempo sme putovali (asi) príliš pomaly :).
Z času na čas sme cestou postretávali aj skupinky ďalších turistov, dozvedel som sa, že v letných mesiacoch sú miestne turistické chodníky značne preplnené, čo vo mne ešte viac posilnilo už veľmi dobrý dojem z výberu vhodného  časového obdobia pre akciu :).

Konečne, asi po hodine a pol sme dosiahli jeden z najkrajších vrchov Slovenska – Veľký Rozsutec (1609 m n. m.). Pokochali sme sa nádherným výhľadom, spravili spoločnú foto a začali zostup do sedla Medziholie. Tu nás čakal poriadny oddych a hlavne doplnenie energie pripravenými svačinkami.

Nasledujúci výstup na Stoh si pre nás pripravil blatisté a klzké chodníky, avšak povzbudení predchádzajúcimi zážitkami a hlavne plnými žalúdkami :) sme pokračovali neochvejne nahor. Samotný vrchol Stohu nás privítal ako inak silným vetrom a tentoraz aj hustou hmlou, vytvárajúcou bizarné pohľady na okolité kopce.  Pri zostupovaní po šmykľavom svahu si nejeden z nás zaspomínal na radostné chvíle strávené na detských šmykľavkách a toboganoch :).

Po zostupe do Stohového sedla okolo piatej sme dali zbohom zapadajúcemu slnku, postupne nasadili čelovky a vyrazili smerom ku chate Chleb. Práve tu sa začala dovtedy najťažšia časť putovania. Za hustej hmly, neustále bičovaní silným vetrom, a po klzkom teréne sme prešli krok za krokom celým hrebeňom, aby sme pod istým vedením Ďuriho okolo 9 dorazili k Chate pod Chlebom. Tam nás už čakala príjemná chatová atmosféra, teplo, jedlo a zaslúžený oddych. Spať sme sa uložili v (možno až príliš :)) zateplenom podkroví. Noc však prebehla pokojne.
Nedeľné ráno nás privítalo hmlistým počasím. So znovunadobudnutými silami sme okolo 8 vyrazili na druhú (ľahšiu :)) časť túry. Hmla všade vôkol nás nám nedovolila zopakovať včerajšie krásne výhľady do okolia, ale umožnila nám aspoň v tichosti rozjímať o Božej prítomnosti.
Jeden po druhom a iba s malými prevýšeniami sme zdolali hneď niekoľko vrchov. Na Veľkom Kriváni (1709 m n. m.) som si svoju zbierku šutrov doplnil o ďalší kus s dobrým pocitom, že ma ich váha pri očakávanom zostupe bude (aspoň trošku) tlačiť dopredu :).

Okolo obeda sme vystúpili na vrch Suchý. Nasledoval mierne náročný zostup na neďalekú chatu, kde sme si spravili kratšiu prestávku, dali chutnú polievočku a pripravili sa na poslednú etapu do doliny Váhu. Po hmle už nebolo nikde ani stopy, a tak sme mohli cestou dolu obdivovať malebne zafarbené lesy, Domašínsky meander či ruiny Starhradu. V Strečne stačilo už iba počkať na vlak do Žiliny, z ktorej sme sa autami vrátili späť do Bratislavy. Našou poslednou zastávkou bola svätá omša o 19. v Blumentáli, pri ktorej sme spoločne poďakovali nebeskému Otcovi za krásny a v zdraví prežitý výlet, množstvo nezabudnuteľných zážitkov a síce s unavenými nohami, ale s hrejivým pocitom pokoja v srdci, sa vrátili domov.

Pozdravujem a ďakujem všetkým spoluturistom za príjemne prežitý víkend v krásnom vysokohorskom prostredí :)