Pohoda pod Vápčom

Kategória:

Kronika

Ráno ma budík vytrhol z krátkeho spánku. Trochu neurčito som rozmýšľala, prečo mám vlastne vstávať. Našťastie som si spomenula a už celkom prebudená som vyskočila z postele. Dnes idem prvýkrát s turistami na výlet! Napriek tomu, že ideme do Strážovských vrchov, ktoré mám za rohom a idem z opačnej strany a nie z Bratislavy, musela som vyrážať skôr ako ostatní. To je tak, sobotné spoje...

Ale šťastne som všetko postíhala a o pol desiatej som už sedela na niečom ako námestie v strede Omšenia. Ostatní mali z Bratislavy prísť až o pol jedenástej. Sadla som si na lavičku a vytiahla si knižku. Trochu fučalo a nad hlavou sa mi valili hrozivo vyzerajúce čierne mračná, ale statočne som ich ignorovala a tvárila som sa, že počasie je ideálne na sedenie na lavičke. Keď sa blížila pol jedenásta, zvyšovalo sa moje napätie z toho, čo príde. Ísť na výlet s desiatimi ľuďmi, ktorých som nikdy nevidela, to som ešte neskúsila. Ale všetko je raz prvýkrát.

O pol jedenástej sa však nestalo vôbec nič. Po autobuse ani stopa. Cestou do Omšenia som uvažovala, ako budem riešiť, ak zmeškám autobus. A teraz, sediac na lavičke, som uvažovala, ako budem riešiť, ak ten autobus nestihli oni.  Našťastie som mala číslo na Ďuriho, ale povedala som si, že im ešte pár minút dám. Za 15 minút konečne dorazil dlho očakávaný modrý autobus a ja som zaklapla knižku a chystala sa na veľké predstavovanie. Z autobusu však vystúpil jeden muž, dvere sa zavreli a autobus odfrčal. Ostala som tam sedieť trochu zmätene. Ale muž, ktorý vystúpil sa mi hneď prihovoril: „Čakáte na nejakú partiu?“ Prikývla som a rozmýšľala som, či pán z Omšenia má nejaké správy od ľudí z Bratislavy, ktorí zmeškali autobus. Možno ich videl za ním bežať, alebo čo... On mi však povedal, že vystúpili na prvej zastávke, pretože na výlety sa vyráža odtiaľ. Aha. Takže chyba je predsa len na mojej strane. Poďakovala som sa mu a už aj som vytáčala Ďuriho číslo. V telefóne sa ozval príjemný hlas a dozvedela som sa, že na mňa teda čakajú na konci dediny. Rýchlo som vyrazila a v duchu som uvažovala, ako ďaleko bola tá zastávka. Skúsila som aj stopovať, ale asi som nebola moc sympatická, vo vibramách a s veľkým batohom.

Našťastie to nebola pätnásťkilometrová dedina rozťahaná kade-tade a na zastávku som dorazila celkom rýchlo. Tam stál hlúčik ľudí s batohmi a tak som sa k nim rovno vybrala. Zoznámili sme sa, samozrejme, že mená som si vôbec nezapamätala, a pustili sme sa rovno po značke do lesa. Na prvej lúčke sme si dali spoločnú modlitbu a potom som si už užívala, že konečne po piatich mesiacoch v rovinatom Fínsku stúpam do kopca a vidím okolo seba samú zeleň.

S turistami som celkom rýchlo našla spoločnú reč a mala som pocit, že ich poznám už dlho. Asi ľudí spája, keď spolu dychčia do kopca a rinie sa z nich pot. Počasie bolo tak trochu aprílové, mraky sa nám preháňali nad hlavami a stále sa nevedeli rozhodnúť, či teda pršať bude, alebo nie.

Smerovali sme k chate Homôľka a pred ňou to už s tým dažďom ozaj vyzeralo vážne. Ale chata už mala byť blízko a nám sa nechcelo vyťahovať pršiplášte. Tak sme začali rozvádzať teóriu, že keby sme mali vieru aspoň ako horčičné zrnko, tak by prestalo pršať. Napočudovanie to však ozaj vyšlo, pretože až kým sme neprišli k chate, tak len kvapkalo, ale akonáhle sme vošli dnu, tak to nabralo na intenzite. Vnútri sme však zistili, že nie sme úplne presne tam, kde sme chceli byť. Táto budova bola totiž škola v prírode a my sme si chceli len sadnúť na kofolu. Do školy v prírode však práve dorazil autobus plný deciek s taškami a kuframi, ktoré sa dve či tri zúfalé učiteľky pokúšali nanosiť dnu. Chalani hneď zhodili batohy a začali im pomáhať s nosením. Všetky boli nadšené a blažene sa usmievali. Medzitým dážď ustal, predsa len to bola len akási prehánka, a my sme sa presunuli do druhej chaty, kde nám načapovali pivo a napodobeninu kofoly a dovolili nám napustiť si fľaše vodou. Chvíľu sme si teda posedeli, oddychovali a naberali sily na posledný dnešný výstup.

Keď sme znova začali stúpať do kopca, zdalo sa, že sa pomaly vyjasňuje a hádam bude aj pekne. Ale o chvíľu nás spŕška dažďa vyviedla z omylu. Tentokrát som si už natiahla na batoh „raincover“ (ani neviem, ako sa to povie po slovensky... a to som bola v tom zahraničí len 5 mesiacov). Samozrejme, že za pár minút dážď zase ustal. Niekto si z nás očividne robil srandu. Avšak keď sme dorazili na lúčku, kde sme mali stanovať, nebo konečne začalo naberať modrú farbu a vykuklo zapadajúce slnko. A tak sme si idylicky opekali špekačky pri zlatom svetle slnečných lúčov a obdivovali sme trblietajúce sa kvapôčky dažďa na steblách trávy a Ďuri nám ukazoval, ako sa pomocou práchna dá zapáliť oheň, keď si náhodou zabudnete zápalky. Niektorí vyrazili na Vápeč, aby zachytili objektívmi zapadajúce slnko a my ostatní sme si zahrali pri ohníčku karty s kravkami. Po západe slnka sme ešte chceli obdivovať hviezdnu oblohu, ale kým stihli nejaké hviezdy vykuknúť, unavene sme sa uložili do spacákov.

Hanka s Peťom a Michalom mali v pláne východ slnka na Vápči. No keď sme sa ráno zobudili, boli sme v plnej zostave a okolo nás sa prevaľovali chuchvalce hmly. Práve kvôli nej sa žiaden skorý ranný výstup nekonal a odišli sme všetci spoločne až o ôsmej. Našťastie kým sme prišli na vrchol, hmla sa roztrhala a tak sme mohli vidieť zelené údolia pod nami. Na Vápči sme si dali vrcholovú fotku bez dvoch členov výpravy, lebo Joži s Michalom sa niekde po lesoch naháňali za keškami. Z Vápča sme zliezli celkom prudkým svahom do dedinky Horná Poruba. Tu sa odpojil Braňo, lebo mu akosi bolo zle-nedobre a nechcel riskovať ďalšie výstupy a zostupy. My sme si poležali v tráve a užívali sme si nedeľnú pohodu a potom sme sa pustili ďalej po červenej značke. Teda, chceli sme sa po nej pustiť, ale z nejakého nevysvetliteľného dôvodu (jedným dôvodom mohol byť istý pán podnikateľ, ktorého koníčkom je vraj zatierať turistické značky) sme ju stratili či nenašli a ocitli sme sa tak na akejsi lesnej ceste. Z nej sme sa neskôr dostali priamo do stredu lesa a viedli nás nie značky, ale skôr intuícia, mapa a GPS. Našťastie to bol celkom sympatický les, turisticky príjemný a tak veľmi nevadilo, že sa cez neho predierame hlava-nehlava. Vystúpili sme až na Slopský vrch a z neho sme pokračovali vychodenou cestičkou, aj keď stále bez značky. Ale očividne sme neboli jediní, komu značka chýbala a tak tam vznikla táto cestička. Napokon sme sa predsa len napojili znova na červenú, kde nás už čakali Joži s Michalom a nejakou tou novou keškou na konte.

Spolu sme pokračovali až do Trenčianskych Teplíc, kde sme chytili autobus do Trenčína. Avšak v Trenčíne sme mali mať len pár minút na prípoj do Bratislavy aj na opačný smer do Žiliny a autobus meškal. Bratislavský rýchlik však meškal tiež a tak ho stihli, ale môj odišiel načas a bezo mňa. Tak som si trocha posedela na trenčianskej stanici a počkala na ďalší. A v duchu som hodnotila uplynulé dva dni, perfektne prežité dva dni. Bola som po nich plná radosti z krásnej prírody a už sa teším na ďalšiu akciu s turistami.