Južne lužne (alebo: Kde je ta modrá značka?)

Kategória:

Kronika

Stojíme v kruhu na zastávke MHD, ktorá sa volá „Vlčie hrdlo“. Postupne jeden po druhom hráme pantomímu našich záľub a univerzít/prác, ktoré robíme. Okoloidúci na nás mlčky pozerajú a mne sa tak trochu zdá, že podvedome hádajú s nami. Približne o desať minút doráža autobus číslo 70. Pridávajú sa k nám poslední oneskorenci. Sme všetci, je čas aby tUPCi dobili Lužné lesy.

Zvládnu to?

Naša cesta začína asfaltkou. Terén je rovný, až na niekoľko hrboľov a jám, ktoré nám dodávajú hrdosť na slovenské cesty. Značku zatiaľ stále nevidíme. Už kráčame niekoľko minút, keď sa do pléna pýtam, či to pred nami je nafta (mysliac pritom potrubie, ktoré zdá sa vedie do Slovnaftu). Dostáva sa mi divného pohľadu a odpovede, že „to pred nami“ zrejme nebude nafta. Usúdim, že kamarát zrejme myslí rameno Dunaja, ktoré je tiež v dohľade. Rozpútava sa diskusia, aký by bol život v Bratislave, keby mala toľko ropy, ako Spojené Arabské Emiráty. Čas plynie a my našťastie nachádzame prvú modrú značku. Sme zachránení.

Vstupujeme do džungle.Terén sa moc nemení, avšak asfalt vystrieda blato. Usudzujeme, že je čas na prvú interaktívnu prestávku. Hráme ďalšiu zoznamovaciu hru. Dozvedáme sa, koľko má kto súrodencov a odkiaľ sme. Okrem iného taktiež zisťujeme, že slovenčina nie je naša silná stránka a že by sa patrilo si tie spoluhlásky niekedy aj zopakovať.

Cesta pokračuje. Močiare okolo nás sú úžasné. Takú bujnú faunu a flóru, akú nachádzame na juhu Bratislavy, len tak ľahko nevidno. Krok za krokom sa síce pomaličky, ale isto blížime k cieľu. Musíme si však urobiť ďalšiu prestávku, lebo nastáva pravé poludnie a s ním neodmysliteľne aj čas obedu. Každý vyťahuje zo svojho batôžteka keksíky a spoločne potom zhodnotíme, že LIDL opäť nesklamal. Posilnení toľkými dobrotami berieme do rúk lietajúci tanier a frisbee turnaj môže začať. Sme rozdelení do troch tímov. Čierni Deadmetalisti sú dobrí, Modrí sú dobrí už automaticky, ale dnes vyhrávajú pestrofarební Hippies.

Po neľahkom športovom výkone pokračujeme v chôdzi. Je nám dobre a s radosťou si užívame zrejme asi posledný slnečný deň tohto roku. Sme úžasná partia, nikto nie je unavený, ale pre podporu sociálnej stránky nášho výletu si dávame ešte poslednú väčšiu prestávku. Pri tejto príležitosti zisťujeme, kto je najviac pohyblivý a kto v detstve urobil chybu, že sa neupísal karate.

Pomaly začína šero. Všetkých však uisťujem, že mám čelovku. To že neviem koľko vydržia baterky, pre nešírenie paniky, radšej nerozoberám. O chvíľu však z lesov postupne prechádzame do civilizácie. Prejdeme pár ulicami, až sa ocitáme v centre Kalinkova. S prehľadom stíhame SADku, ktorá samozrejme mešká. Po krátkej jazde vystupujeme na autobusovej stanici v Bratislave, odkiaľ ideme do Modrého kostolíka na sv. omšu. Takto duchovne zakončujeme tento nádherný výlet.

Neoficiálna after party sa však uskutočňuje tiež – v Divnom Jankovi, kde nám výhodné denné menu s pohárikom dobrého vínka naplní žalúdky a osvedčená hra Kontakt sa postará o zábavu.

Kto s nami nebol, môže ľutovať, alebo sa poučiť z vlastnej chyby a pridať sa k tUPCom nabudúce:)

S turistickou topánkou a Indulónou v ruke, ako inak než oldskúlovo: Boba