Cez Karpaty po lístí

Kategória:

Kronika

Jesenná nedeľa na nás volala príjemným hlasom. Nos vystrčený z okna naznačoval, že s vetrom to nebude tragické a teplomer navyše hlásil kladné hodnoty. Výsledok prieskumu: ide sa s Turistami na prechádzku. Inkriminované ráno sme obdobným spôsobom identifikovali asi jedenásti, toľkí sme sa totiž stretli na hlavnej stanici. Pokus o skupinovú zľavu do Pezinka pre pracujúcich stroskotal na Jančiho neprítomnosti. Nestihol autobus.

Nastupujeme do dvojpodlažného vláčika a v Pezinku prestupujeme na autobus. Dovezie nás až do Limbachu.
Kráčame. Cesta je tu príjemná, skoro rovinatá. Prišla vhod najmä tým, ktorí posledné dni pretancovali na Ondrejskej veselici či matfyzáckej beánii. Po modlitbe pokračujeme ďalej. Občasná limbašská vyvieračka potvrdila oprávnenosť svojho názvu a naozaj nevyvierala. Na Mirov podnet sme sa pomodlili Korunku.
Terén je čoraz strmší a v okolitých lesoch i pod našimi nohami pribúda sneh. Je ho málinko, ale z jasných dôvodov je ho viac ako v meste. Adam a Mišo P. si udržiavajú náskok. Výšku naberáme až po Kozí chrbát. Tu máme jednu z našich pravidelných prestávok na jedenie. Vidím Dankine špenátové pečivo! Vrháme sa smerom na Skalku a obchádzame vojenské lesy, v ktorých dominujú pichľavé smreky. Naša cesta vedie presne pomedzím medzi týmito smrekmi a bukmi vľavo. Snažíme sa skontaktovať Jančiho, ktorý sa rozhodol, že sa k nám pripojí na bicykli. Skalka, ku ktorej sa postupne blížime je naozaj skalnatý útvar. Lenivo vyčnieva z oblých kriviek Malých Karpát. Je z nej výhľad na Záhorie, ktoré leží na piesku (ako niekto spomenul, muž hlúpy staval dom na … - i keď toto už z pohľadu moderného stavbárstva vôbec neplatí). Krásne prostredie nám znepríjemňuje iba chlad a dotieravý vietor. Napriek tomu tu absolvujeme ďalšiu z našich jedacích prestávok. Môžem hrdo vyhlásiť, že už na druhý pokus sa nám podarí vytvoriť spoločnú fotku.
Skrehnutá časť z nás sa vrhá do behu s cieľom prevetrať krvný obeh (a pokochať sa okolím). Musím uznať, splnilo to moje očakávania. Ruky mi odmrzli a zo všetkých uhlov na nás zízali iba statné buky.
Naším ďalším spestrením boli koníky. Pár z nás podliezlo plot, aby sme sa s jedným z koníkov podelili o mrkvu. I poník bol trošku zvedavý a privítal našu prítomnosť.
Sledujeme značku a vynárame sa pri Suchom potoku. Hmmm. Ideálna lúčka na frisbi, ktorú si vytipoval Mišo K. už vopred. Preto vyťahuje lietajúci tanier a prestávka tentoraz neslúži iba na jedenie. Po aktívnom oddychu vyrážame, Janči nám ide oproti i so svojimi reprákmi v cyklistickom balení, ktoré mi nepripadajú práve les-friendly. Pomaly sme dokráčali až do Stupavy, kde sme na zastávke trošku pohoršovali postaršiu generáciu. Tetuška: „ Môžete to pustiť ešte raz? Je to taká pekná hudba. (Kabát) Jedine, ak chcete, aby ma šľak trafil!“
V autobuse sme sa hrali hru Kontakt. Miro za nás navyše vedie rozhovor s ďalšou tetou, spolujazdkyňou, pani učiteľkou z Trnavy.

Prechádzku sme zakončili na omši u Alžbetínok. Áno, sme tu správne, ako nás presvedčil pán farár opierajúc sa o svoju paličku (jojo, čepeľ treba držať smerom nadol...).

Ak to mám našu túru zhodnotiť, dostali sme, čo nám bolo sľúbené. Listy i sneh, dokonca v balení s blatom, ktorého bolo tak požehnane, až bola skoro vyhlásená súťaž o najväčšieho ufúľanca.

Táto prechádzka mala svoje čaro nielen skrze prírodu, ale i skrze ľudí, ktorí ju absolvovali so mnou. Každý z nás bol samostatným jedincom, odlišným od toho druhého. Napriek našej svojskosti sme tvorili konzistentnú substanciu. Každý z nás sa rád smial a usmieval, každý na niečom trochu inom. Každý z nás prispel k tomu, že som sa v tento deň cítila naozaj príjemne, a verím, že takéto pocity sme mali viacerí.