Zážitková turistika na vrchole

Kategória:

Kronika

SOBOTA 30. 10. ráno, Bakiho nástup

Na hlavnej stanici v polobehu skáčem do vlaku polopripraveného na odchod. Za mnou skáče aj zadýchaný Andrej a spolu sa predierame cez ešte rozospatých cestujúcich. Hľadáme Jožka... vedúceho zájazdu. Ešte lapajúc po dychu, vlak sa začína rozbiehať, konečne nachádzame zvyšok tímu. „Ale kde je Baki?“ znie moja jednoduchá otázka. Joži hneď ožil a pohotovo odpovedá protiotázkou: „Nenastúpil s vami?“ „Keď som po kúpe lístka naťahoval krok smerom k vlaku, počul som Bakiho vravieť, že si ešte ide kúpiť sendvič. To bolo tak 2 minúty pred odchodom vlaku,“ hovorím pohotovo. Jožko hneď vytáča núdzovú linku a skúša ho prezváňať. Keď zložil telefón, pokojne si sadol. „No čo, kde je? V ktorom vagóne?“ vyzvedám od vedúcka. „Nestihli vlak a zostali visieť na stanici ešte s jedným pacientom,“ s rozvahou a úsmevom odpovedá Joži. „Prídu ďalším vlakom a stretneme sa niekde v Korytnici.“ „No, super sa to začína, hneď sme o dvoch ľahší, ešte sme sa ani pod kopec nedostali. Koľkí z nás sa asi vrátia do Blavy po tomto víkende v Nízkych Tatrách?“ hovorím si pre seba a cítim v črevách, že ešte niečo zaujímavé zažijeme. S blažene neistým úsmevom sme zaparkovali v uličke vedľa Jožiho kupé. 

SOBOTA 30. 10. PRED OBEDOM, KORYTNICA

SVETLO NA KONCI TUNELA AKA KOCÚR V ČIŽMÁCH

Rýchlosťou svetla sme zvládli presun z vlaku na bus a už tu stojíme všetci v kruhu. Držíme sa za ruky a vedúcko prednáša modlitbu pred cestou na vrchol. To som ešte netušil, čo ma čaká a v blaženej nevedomosti sa vydávame naprieč kedysi kúzelným a ešte aj kúpeľným mestečkom. Z hrdzavého kohútika naberieme poslednú pitnú vodu pred výstupom na tatranské hrebene. Dve milé tety nás pustili k prameňu. Stáli pri ňom asi už od včera, lebo mali za sebou ešte veľa prázdnych fľašiek a voda tiekla veľmi pomaly. Keď som sa vody napil, pochopil som, prečo je kohútik taký hrdzavý. Keď som si predstavil, ako tá voda bude vo mne reagovať a bude okorodovávať moje potrubie, odložil som ju na tie najhoršie časy. Tajne som dúfal, že niečo také ani nepríde. Po krátkej prestávke v pit STOP-e, po asi hodinke chôdze, sme sa vydali na Prašivú. Slunce, seno a pár facek mi dával striedavo až vietor na hrebeni. Raz zľava, raz sprava. Nestíhal som sa uhýbať. Rany prichádzali v pravidelných aj nepravidelných intervaloch. Učil som sa znova chodiť.

Až keď sme prechádzali okolo mramorového pomníka akéhosi vodného slalomára, pochopil som, že tu sa sranda končí. Vodák sa vydal na túru niekedy na konci decembra roku pána 1970 aj čosi a dodnes mu asi ešte nestihla vyjsť :). Kládol som si len otázku, čo tu hľadal ten slalomár v decembri. Asi to muselo byť niečo veľmi zaujímavé, keď pre to opustil bezpečie svojho kajaku a brodil sa kvôli tomu jednovaječným snehom až sem. Je koniec októbra a sneh mi tu siaha miestami len po členky. Ešteže som si zobral so sebou celé topánky z Auparku. Celé kožené, pred cestou dôsledne naimpregnované. No proste topánky, ako majú byť do zimy. Ako lusk :).

SOBOTA 30. 10. TESNE PRED ZÁPADOM SLNKA, NIEKDE NA HREBENI

Východ som zachytil ešte vo vlaku, keď som išiel zo Záhoria. Ale kam sa poberiem teraz na záchod? Zadumal som sa. Najdôležitejšia bude asi technika. Napadla mi len jedna fráza: Nikdy proti vetru. Chata na Ďurkovej alebo Ďurková chata ešte v nedohľadne a aj najmenšie zaváhanie môže byť osudné!!! V tíme vládne zatiaľ dobrá nálada. Vytvárajú sa postupne menšie a menšie skupinky, ktoré aj striedavo zanikajú. Vynárajú sa individuality, ale aj napriek tomu kráčame všetci tým istým smerom. Ako sa vraví, všetci ťaháme za jeden koniec lana. Na konci lana vedúcko nakladá na chrbát tých, čo si odskočili a aj tých, čo si neodskočili na výhľady alebo rôzne pit STOP-y. Fanta miestami tiekla prúdom, niekedy i dvomi prúdmi. Janči, ktorého výstup sponzorovala Fanta, alebo Fanta bola sponzorovaná Jančim, to už neviem, ako to bolo presne. Jednoznačne ale Janči vedel čítať v očiach, keď niekto z nás potreboval povzbudiť. Či už dobrým slovom, klobáskou alebo lahodným nápojom. Postupne slnko začalo zapadať a na hrebeni sa objavuje skupinka svetielok. Asi to budú nejakí výskumníci. Čo tam hľadajú teraz potme? šepkám si. Existuje život na iných planétach?

SOBOTA 30. 10. NIEKDE MEDZI ZÁPADOM SLNKA A ĎURKOVOU CHATOU

Vidím prvé hviezdy na oblohe a malé svetielko na kopci pred nami. Slová už prestávajú mať význam. Sme tu len my a celý vesmír nad našimi hlavami. „Jožko, ako to je ešte ďaleko?“ pýtam sa už asi po dvadsiatykrát. Už ani neviem, či som sa to pýtal vedúcka alebo nejakého ďalšieho skúseného turistu v tíme. Čo krok, to pich, pravá päta, ľavá špička. Topánky z Auparku ukazujú svoje kvality. Zabudli mi tam povedať ich výhodu, že sa dajú použiť aj v nákupných centrách. Cítil som každý kamienok pohodený na chodníku, signál z nôh sa mi pri tom dostával až do malíčka pravej ruky. No proste jedna báseň. S vidinou cieľa sa dostávam do trháka dúfajúc, že mám pred sebou záverečný stupák. Asi kilometer za sebou nechávam celú karavánu prieskumníkov. Už ani ich svetlá nevidím. To som ale macher! Stačilo si dať niekoľko sójových rezov a som opäť vo forme. „Radšej ich počkám,“ vravím si. Natešený dav výskumných pracovníkov sa prerúti mlčky okolo mňa, a tak sa prepadám opäť hlbšie do pelotónu. Bolo to asi pred dvoma hodinami, keď som uvidel prvýkrát to malé svetielko. Keď mi dala v tom zhone navigačná ceduľa s nápisom Ďurková 1,5 hodiny poriadnu šupu do čela, vedel som, že to dokážem. Rozuzlenie zápletky prišlo až na vrchole ďalšieho kopca, keď som zistil, že chata je hlboko v doline. To už však bolo neskoro, sójové rezy som už všetky minul. To svetielko bola len nejaká fatamorgána. Posledný zostup do chaty som sa preto snažil vychutnať čo najdlhšie. Zapol som autopilota a vzal som nohy na plecia. Už nebolo treba ani kamienky rátať. Totálna extáza!!!

STÁLE SOBOTA 30. 10. NA ĎURKOVEJ CHATE, 21.00

LAURA A JEJ ČESKÍ TIGRI ALA AMPÍK SA ČERTÍ

Na moje počudovanie všetci už čakali na mňa vo vyhriatej chate. Vypol som autopilota, dobrzdil som tesne pred vchodovými dverami. Poslednýkrát som si precvičil úsmev na tvári a rázne som vkročil dnu. Všetci sa zrazu na mňa otočili s nemým výrazom, niektorí s pohárom v ruke, iní zas s prstom v nose. Našiel som si miesto pri stole na konci vydýchanej miestnosti. Pravdupovediac, veľa odpovedí som na môj pozdrav z davu nedostal. Tak som sa chytil iniciatívy a odhodlal som sa na otázku: „Tuším ste ma už dnes nečakali, že prídem!“ hovorím rozveselenému chlapíkovi so zlatou hviezdou na čele. „Máš pravdu, brácho, to sme ťa teda nečakali,“ hovorí mi s úškrnom a otáča dnom ďalšie poldeci. Prvé, čo som urobil, vyzul som tie diabolské topánky. Tma... ďalej si nepamätám. Začínam rozoznávať nejaké hlasy, potom naskočil obraz. Vidím, ako vedúcko niečo počíta a debatuje s nejakým zábavným pánkom, ktorého tu každý pozná a vtipkuje s ním. Na pánkovi sa tiež zračí únava, tiež má asi dnes za sebou pár desiatok kilometrov ako my. Po chvíli sa vo mne prebudil pud sebazáchovy a už do seba tlačím luxusnú šošovicovú polievku, prestal som už počítať, koľkú v poradí. Pánko stále pendloval a nosil niečo na stôl. Obdivoval som jeho temperament a dôvtip. Vždy vedel odpoveď na každú položenú otázku a to sa ho pýtal každý. „Vedel všetko, je to makač,“ povedal som si a načal som ďalší tanier šošovice.

EŠTE SOBOTA 30. 10. HODINA H

Tma zrazu... Zastihla ma nepripraveného pri výmene druhej ponožky. Po chvíli veľký šuchot, asi 40 ľudí sa hemží v preplnenej miestnosti, každý sa pohybuje len po pamäti a po sluchu, hľadá svojich parťákov, prípadne pokračuje bez prerušenia vo svojej činnosti, zapínajúc si baterky. Pokračovanie po reklamnej pauze...

Po hrebeňoch Tatier sa dlhé roky túla jeden pustovník. Venoval horám celý svoj život. Vie, že ich miluje, nič iné nerieši. Snaží sa celú tú krásu zachytiť, ale vie, že to nie je možné. Keď ho niekedy stretnete, spoznáte ho podľa statívu, ktorý nikdy neskladá zo svojho batoha. A v ruke zviera plastovú fľašu oranžovej farby. Je na svojej každodennej púti bez cieľa, vie len jediné – KDE JE FANTA, TAM JE ŽIVOT.

... ti dú di dá...

Asi po 15 minútach naskakuje generátor a máme opäť svetlo. Pánko sa po piatom poldeci premenil na akéhosi Ampíka (t. j. výraz odvodený od slova amplión) a jeho žiara sa rozlievala po celej miestnosti. Opäť efektne odpovedal na všetky otázky turistov, aj tie zákernejšie typu „Kde sa všetci vyspíme?“ No bol opäť na koni. Jeho kôň sa však nešťastnou náhodou potkol a Ampík skončil na doskách, ktoré znamenali svet. Veľkú hlavu si s tým nerobil a po chvíli počítania baránkov preťalo vzduch jeho vznešené pochrapkávanie.

Na spánok sme teda museli použiť vlastnú kreativitu. Čo stôl, to 5 tiel umiestnených na, pod stolom aj vedľa na lavičkách.

Plodné debaty nemali konca-kraja ani po ukončení večera vypnutím svetla. Pod náš stôl sa zatúlali aj dvaja tigríci. Hovorili po slovensky s českým prízvukom, takže sme im dobre rozumeli. Najviac práce mala s nimi Laura, ktorá ich krotila počas celej noci. Zdalo sa, že na nich už nič nezaberie a neutíši ich. Keď som zrazu vytiahol krém a začal som ho natierať na moje ubolené chodidlá. Nebolo jasné, či to bol štipľavý zápach toho krému alebo vábivá vôňa mojich nôh, ale zabralo to. Tigre spia spánkom spravodlivých. Laura je zachránená. A aké z toho plynie ponaučenie? Nehnevaj tigra, lebo nahneváš celú zoologickú!

NEDEĽA 31. 10. PO ÚSVITE ZIMNÉHO ČASU 

Bohaté raňajky STOP čaj za 50 centov STOP horia mi nohy STOP 150 °C STOP ideme ďalej STOP nevadí, bude to fúkačka STOP fúka mi do pravého ucha STOP smer Chopok STOP učím sa opäť chodiť STOP tu pomôže len Franta STOP Janči má Frantu STOP Ema má mamu STOP mama už pečie koláče STOP úžasné výhľady STOP Mikuláš je tam dole STOP fúkačka z ľavej strany STOP letecký deň STOP Chata pod Chopkom STOP Bang STOP nekonečný zostup STOP koleno v kýbli STOP autobus len tak-tak STOP Liptovský Mikuláš STOP pizza STOP kostol STOP omša STOP futbal STOP farár STOP zlomená noha STOP poklusom v klus na stanicu ŠTART STOP rýchlik STOP pizza párty STOP cesnak rozvoniava STOP Bratislava STOP 23.00 STOP šťastný návrat STOP nešťastný Ampík STOP

bolo nás 11 STOP Michal STOP Ivana STOP Janči STOP Andrej STOP Ondrej STOP Štefan – Pišta STOP Juraj STOP Rado STOP Laura STOP Braňo – Baky STOP s mäkkým i STOP Joži STOP oži STOP v koži STOP

P. S. 1 – play station jedna

P. S. 2 – play station dva

P. S. 3 – Baki ten vlak z Bratislavy stihol LTT, takže sme v sobotu ráno do BB cestovali všetci spolu

P. S. 4 – Čo som teda nakoniec na vrchole našiel? Novú partiu skvelých ľudí, fantastické výhľady, priestor na premýšľanie, odvahu na ďalšie dlhé túry. Otestoval som si svoju vôľu nevzdať sa pred dosiahnutím cieľovej pásky. Určite odporúčam takéto zážitky aj ako terapiu proti nude.

Z vrcholu zdraví Ondrej