Omrznuté kokosy

Kategória:

Kronika

Neskoro jesenné počasie cítiť až v kostiach. Pomaly sa dvíham do sedu na lavičke na vlakovej stanici v Poprade, kde sme vyše troch hodín ostali uviaznutí. Čakanie na prvý ranný autobus sme si krátili prespávaním na miestnych lavičkách spolu s ich pravidelnými nocľažníkmi. Tí sa ale na túru určite nechystajú. Pomocou staničnej wifi sa dozvedáme, že nás vyrazí o jedno dievča menej. Malo nastúpiť v Žiline na náš vlak. Ale podľa času odoslania mailu si to polhodinu pred odchodom vlaku zo Žiliny rozmyslelo. Škoda. Zmotávame karimatky a vzájomne si pomáhame nahodiť batohy na chrbty. Autobus prichádza po nás načas a hneď zaberáme jeho celú zadnú časť. Obloha sa pomaly prezlieka do farebných šiat. Väčšina našich hláv však únavou kmitá rôznymi smermi v prerušovanom spánku a nevníma prebúdzajúce sa okolie. Konečne vystupujeme na začiatku nášho putovania – v Lysej Poľane, kde sa k nám pripája deviaty člen našej výpravy. Úvodnou modlitbou štartujeme naše dobrodružstvo a celí nedočkaví vyrážame dlhou dolinou k štítom zaliatych prvými nesmelými paprskami slnka. Sľubujeme si od toho veľa.

Stúpame svižným tempom po asfaltke smerujúcej na Morské oko, kde by sme chceli dnes večer zakotviť. Niekomu naša výprava začala pripadať ako z Pána prsteňov. To vyvolá náruživú debatu na tému Pán prsteňov a Biblia. Jej záver mi ale nie je súdené počuť. Padá mi totiž fľaša s kolou a dva metre v jej okolí je všetko ostriekané gejzírom z prerazenej dierky. Záchranná akcia mala za následok zmenšenie mojich zásob s vodou a odohnanie chuti po spánku. Dobieham skupinu a spoločne prichádzame na rázcestie dolín. Tu sa končí naše asfaltové trápenie. Ďalej pôjdeme už len po lesných cestičkách, občas dláždených kameňmi či drevom na mostoch. Meníme smer do Doliny pięciu stawów polskich. Predtým však hádžeme do seba odkladané raňajky a užívame si civilizáciu v podobe TOI-TOI-ov pri ceste. Oblačnosť sa nad nami začína zbiehať a začíname pociťovať chlad zo spotených tričiek. Popri potoku sa pohýname ďalej. Vychádzame z lesa a pred nami sa pomaly otvára široká dolina. Do rytmu chôdze sa pridávajú naše žalúdky nedostatočne zásobené rýchlymi raňajkami. Hlad musí počkať k plesám, od ktorých nás delí ešte prekonanie vodopádu.

Pri najväčšom z piatich poľských stavov si každý podľa chuti nachádza kamienok či trs suchej trávy, kde si rozkladá svoju obednú porciu. Už ani neviem, aké kombinácie prešli mojimi rukami, ale cítim sa nasýtený. Dúfam, že mi to tak dlho vydrží, hádam až do príchodu na chatu. Jazero, ktoré sme predtým videli len po jeho oblúk, sa nám nezdalo také veľké. Ale ako stúpame a pomaly ho obchádzame, jeho rozmery prevyšujú naše očakávania. Sme popri ňom len ako malé rybičky. Celá obloha sa už zatiahla oblakmi. V okolí už nič nemá pozitívnu farbu. Aj tráva stratila všetku svoju zeleň a jeseň ju sfarbila svojou oranžovo-hnedou farbou. Nevľúdna obloha, ostré a nehostinné hradby skál lemujúce dolinku z troch strán a temné jazerá. Je načase pridať do kroku a pobrať sa ďalej. Rýchlo naberáme výšku a dostávame sa na hrebeň, ktorý nás delí so susednou dolinou. Tesne pod hrebeňom okúšame náš prvý sneh a využívame pomoc v lete zbytočných reťazí. Na hrebeni nechávame veci a len s foťákmi sa vyberáme na Hrubý štít (2 172 m n. m.). Robíme spoločnú fotku z našej dnešnej najvyššej méty. Zajtra chceme k nej pridať ešte vyše tristo výškových metrov. Veselo sa vraciame k našim závažiam, na ktoré sme si za tú krátku chvíľku stihli odvyknúť. Strácame výšku a kľukatou cestičkou zarytou v strmých svahoch sa dostávame nad Morskie oko, kde už z diaľky vidíme chatu. Povzbudení sa ponáhľame do tepla.

Kým s Miškom vybavujeme nocľah, ostatní objednávajú čaje, polievky a iné dobroty tunajšej kuchyne. Najedení sa presúvame do turistickej časti, kde sa o izbu delíme so štyrmi Poliakmi. Tí nás len odzdravia a pokračujú vo svojej diskusii. Posteľ ešte musí chvíľku počkať. Komfortnejšie WC so sprchami si už ani nemôžeme priať. Uvedomujeme si ale, že nám civilizácia až tak nechýba, a tak väčšinou ostávame iba pri opláchnutí tváre a umytí zubov. Postupne sa schádzame v útulnej kuchynke pri kozube, delíme sa o svoje pocity a dohadujeme ďalší postup. Prehováram všetkých, aby sme sa spoločne aspoň pokúsili o prechod na Slovensko cez Rysy. Výstup na Rysy mal byť podľa pozvánky na akciu len pre tých zdatnejších, ale iní medzi nami ani nie sú. Budíček o štvrtej a potom musíme hneď makať hore, ak chceme na vrchole uzrieť úsvit dňa. Vonku sa už úplne zotmilo. Doma by sa mi o tomto čase asi ťažko zaspávalo, tu však unavený po celom dni šliapania stíham akurát všetkým zaželať dobrú noc a s myšlienkami na zajtrajší deň sa odoberám do ríše snov.

Budíček. Nemotorne hľadám v spacáku tú vibrujúcu potvoru, ktorá nám prerušila pokojnú noc. Otváram oči, no nie som schopný nič vidieť. Pretieram si ich, ale zisťujem, že ani to nepomáha. Rukami preto šmátram vo svojom okolí po čelovke. Nachádzam ju pod posteľou až za pomoci Tiborovho svetla. Neochotne vyliezame zo spacákov a tackajúc sa zbiehame v kuchynke na raňajkách. Nie sme schopní toho do seba veľa natlačiť, tak si aspoň vychutnávame teplý čaj. Je čas. Musíme ísť. Potichu, aspoň nakoľko je to možné, sa vytrácame z chaty, kde zanechávame našich nočných spoluspáčov veselo pochrapovať ďalej.

Svetielka našich čeloviek režú tmu okolo nás. Varovanie o prítomnosti medveďov s pokojom obchádzame. Utešujeme sa našim počtom a tým, že sa už isto ukladajú do svojho brlohu na zimný spánok. Viditeľnosť znižuje tma a vlhká hmla pri jazerách. Kamene sa šmýkajú, preto môžeme len pomaly postupovať. Vydláždená cesta okolo jazier sa v tomto počasí ukazuje ako nevýhoda. Opatrne sa dostávame až za Czarny staw, od ktorého nás už žiadna rovinka nečaká. Pred nami sa v obrysoch črtá mohutná skalná hradba ukončujúca túto dolinu. Vôbec nepôsobí lákavo. Lenke odľahčujeme s Tiborom ruksak a púšťame sa do takmer deväťstometrového stúpania skoro priamo hore. Klzká šotolina končí a my sa dostávame prvý raz nad hmlu, z ktorej vykukli rozsiahle oblaky. Ostré skalné vežičky ich nekompromisne pretínajú. Pomaly sa brieždi a nám sa ukazujú tajomstvá nášho okolia. Terén sa komplikuje a okrem občasného ľadu a snehu pribúdajú na skalách pomocné reťaze. Nasadzujem Lenke prilbu z ruksaku a tým posilňujem jej odhodlanie ísť s nami ďalej. Už sme si vedomí toho, že na východ slnka na vrchole meškáme. Posielam skupinu rýchlejších dopredu a s Tiborom sprevádzame dievčatá pomaly v ich šľapajach. Náprotivné bralá sa zapaľujú do oranžovo-červených farieb. Príchod nového dňa si vychutnávame aspoň pohľadom na ne. Vrchol už nie je ďaleko. Zhora nám už kývajú naši parťáci. My sa musíme ešte vyštverať na hrebeň medzi Malými Rysmi a Rysmi.

Zvládli sme to. Sme na vrchole. Vzájomne si gratulujeme a kocháme sa výhľadom. Nad nami oblaky, pod nami oblaky. Tento sendvič ukazuje iba nehostinné čierne tatranské vrcholy. Z batoha vyťahujem tri kokosy pre naše dievčatá na pamiatku. Udivené sa z nich tešia. Nie nadarmo sa akcia tak volala. A ja sa môžem tešiť z odľahčeného batoha. Dávame ďalšiu spoločnú fotku a prefúkaní zliezame na Chatu pod Rysmi. Cestou míňame početnú skupinu Slovákov, idúcich opačným smerom.

Chatu prerábajú, a tak sa zhostíme len lavičiek pred okienkom na jej terase. Objednávame si čaj, ktorý si pomalými dúškami vychutnávame pri pohľade na okolie. Baby idú vyskúšať latrínku s najkrajším výhľadom v strednej Európe. Dopíjame a neochotne sa zdvíhame. Zostup prebieha v dobrej nálade. Rozprávame sa o rôznych veciach. Medzi inými aj o ďalších možných výletoch. Viem, že nie všetky reči ostanú len rečami. Plní elánu zbiehame na Štrbské Pleso, kde sa každý poberá svojím smerom domov. V hlavách nám doznieva atmosféra z dnešného zážitku, ktorou sa budeme ešte chvíľku živiť v našom betónovom svete. Do podvedomia sa ale vnára naša diskusia o budúcich výletoch, ktorá nás ženie späť do hôr. Na miesta také nedotknuteľné a našim srdciam predsa také blízke. Na miesta, ktorých sme sa sami stali súčasťou.

=Mike=