Ako som skoro zomrel

Kategória:

Kronika

Moja cesta sa začala vo Vrútkach, kde som pristúpil k skupine vysmiatych mladých ľudí, ktorých som predtým vôbec nepoznal. Úplne na začiatku som bol jedným členom 'otagovaný' ako 'aha turista', na čo hneď nadväzovalo asi päť otázok, či fajčím. Podobne ako väčšina ostatných turistov som novému kamarátovi odpovedal, že nie. Po chvíli cesty vlakom sme vystúpili v Ružomberku. Bol som veľmi kompaktne pobalený (túto vetu si treba ešte raz prečítať a zapamätať, kvôli neskoršej pointe) a tak som sa ponúkol, že vezmem stan. Pomodlili sme sa a vyrazili sme smerom na Choč. Cesta aj počasie boli veľmi pekné.

Po asi trojhodinovom výstupe sme sa ocitli v sedle pod Chočom, kde sme mali prečkať noc v turistickej útulni. Primrznutá lúka osvetlená mesačným svitom pôsobila mrazivo, no ja som si ešte vždy predstavoval, ako sa už čoskoro ohrejeme pri ohni v útulni. Príjemné predstavy prerušil až príchod do drevenej chatky, kde síce bolo ohnisko, no pohľad na strop s malým okienkom na odvod dymu naznačil, že dnu sa žiaden oheň klásť nebude a ja ostanem visieť v sieti na spanie v prievane. Doslova. Veselá skupinka rozložila oheň pred chatou a ja som sa k nim pridal. "Jadrový fyzik, ale zobrať si spacák ho nenápadne." Takže mi už iba ostalo červenať sa od hanby, čo plynule prešlo do zmodrania od zimy. Jemné trasenie sa od zimy, ktoré poznáme zo zimných prechádzok, prešlo do nekontrolovateľného mykania celého tela, pri ktorom som už ani nedúfal, že zaspím. Nasledoval nereálny zážitok, ktorý nebudem opisovať, no podľa ktorého som vedel, že to bol stupidný sen. Prebudenie prinieslo radosť z toho, že to bol iba sen, z toho, že prebudenie pri tej zime vôbec prišlo a z toho že som si aspoň chvíľu pospal. Dobré pocity porušovalo iba to, že na chodidlách som už vôbec necítil chlad. Iba stupňujúcu sa bolesť. Vymrzol som ako ťažké kvarky po Big Bangu, no pred omrzlinami ma našťastie zachránilo dvojo párov hrubých ponožiek a kanady. O chvíľu na to sa zobudili aj ostatní a vydali sme sa na Choč, tak aby sme tam stihli prísť pred svitaním. Pochod do kopca za mesačného svetla ma zobudil a hlavne zohrial. Východ slnka na Choči bol nádherný. Červené paprsky pomaly osvetľovali les pod nami. Nasledoval zostup k útulni a do Ružomberka spestrený debatami so skvelými ľuďmi. Pred obedom sme ešte zašli na sv. omšu v Ružomberku.

Bol to krásny zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať.