Hrebeňom Nízkych Tatier

Kategória:

Kronika

Sedím už opäť za počítačom uprostred bratislavského ruchu a zhonu, ale mysľou sa ešte stále túlam po zasnežených vrcholcoch Nízkych Tatier. Pred očami sa mi premietajú biele pláne, majestátny horský chrbát, azúrová obloha a zdá sa mi, že ešte stále počujem vrzgot snežníc a paličiek a slnko zohrieva pravé líce.

Keď Mike v pozvánke sľuboval intenzívne zážitky, neodpustila som si slabý úškrn. Očakávala som, že skončíme niekde v hmle, budeme sa v noci s čelovkami brodiť po pás v snehu a beznádejne hľadať chatu, že budem v tej chvíli nadávať, načo som sem išla, že nevládzem, ale nakoniec chatu predsa len šťastne nájdeme a budeme na to všetci ešte dlho spomínať. V skutočnosti nás čakali intenzívne zážitky úplne iného druhu – krása a nádhera hôr v zimnom šate umocnená ukážkovým počasím a spoločenstvo skvelých ľudí.

Sobota 2:56 v noci. O 4 minúty mi zazvoní budík. Za tie dve hodiny, odkedy som si šla ľahnúť, som sa zobudila asi už 5-krát, zaspávať sa už neoplatí. Zoberiem z domu zbalené veci a vyrážam s nádejou, že ešte niečo dospím v aute.

Vyrážame z Korytnice. Okolo nás opustený a schátraný areál kúpeľov zíva prázdnotou. Stúpame najprv lesom, potom sa prehupneme do pásma kosodreviny a nakoniec nás čaká ešte celkom slušný strmák na Prašivú. Nefúka, svieti slnko a núkajú sa nám výhľady na všetky strany. Oproti nám stojí Veľká a napravo od nej Malá Fatra. Kráčame ďalej po zvlnenom hrebeni, hore to ide minimálne mne trochu pomalšie ako dolu a neprotestujem, keď kráčam na konci skupiny. Aspoň mám všetkých „pod kontrolou“ :). Kolegiálne sa ku mne pridal aj Miško, tak kráčame spolu a je to veselšie, ako keď kráča človek sám. A keď nevládzem s dychom, tak sa len obzerám okolo seba a neviem sa vynadívať na tú nádheru. Všade okolo nás menšie či väčšie kopčeky, kopce či hrbolce, väčšina z nich ešte s bielou perinou alebo aspoň čiapkou, a na nich úhľadne zoradený stromčekový vzor. Neľutujem ani skoré vstávanie, ani prudké stúpanie na hrebeň.

Postupne sa pred nami vynára Kriváň a vidíme bielunké Západné Tatry. So zapadajúcim slnkom sú ešte krajšie. Pred Latiborskou hoľou pridávam do kroku. V tieni mi je chladno, snažím sa dobehnúť ešte osvetlený svah oproti. Tieň zapadajúceho slnka predo mnou stále uteká a ja sa ho snažím predbehnúť. Keď sa dostanem cez magickú hranicu, začne on naháňať mňa. Otočím sa a vidím, ako žiarivá oranžová guľa sa pomaly šmýka za vrchol kopca. Ako kráčam vyššie, modrasté tiene pod nohami pomaly splývajú s blednúcim svetlom zlatej hodinky. Veľký tieň za mnou sa stále viac a viac približuje. Neustále sa otáčam, pozerám do slnka a na tú nádheru. Hore nás čakajú chalani a zisťujú situáciu. Na vrchole Latiborskej hole čakáme na posledné dejstvo tohto krásneho divadla. Slnko mizne za kopcami a na opačnej strane sa ešte dohrávajú posledné obrazy s kulisami ružovo-fialovej oblohy.

Za šera kráčame s Miškom ďalej, aby sme čo najskôr prišli k útulni. Asi hodinu cesty pred nami niekto bliká čelovkou, to budú naši.  Po chvíli, keď už nevidno, kde je chodník, vyberáme čelovky aj my. Obloha sa postupne zapĺňa hviezdami. Veľký voz jazdí šikmo hore, kúsok od neho hľadáme Polárku a Malý voz, vidno tiež Orion a Kasiopeju. Mesiac, ktorý nám mal osvetľovať cestu, nikde nevidno.

Nočné túry majú svoje čaro. Mám rada ten pocit, keď sa už nemôžem spoliehať na svoj zrak, ale musím zbystriť všetky ostatné zmysly, zrazu vnímam to isté prostredie úplne inak. Pod snežnicami nám prašťal zamrznutý sneh a paličky strašidelne vŕzgali. Podchvíľou sme zadržiavali dych a naťahovali uši, či sa k nám nepribližuje nejaký zver. Zanedlho sa začala obloha na jednom mieste jemne zafarbovať a kým sme vyšli na ďalší kopec, už tam na nás hľadel okrúhly oranžový mesiac. Nemal taký jas, aby osvetľoval cestu, iba oddelil oblohu od tmavého horského chrbta. A dokonale umocnil veľkoleposť prírody a večera, ktorý sa chýlil ku koncu. Na to, aby sme sa dostali k Ďurkovej, potrebujeme prejsť ešte posledné stúpanie, zabočiť doprava a zbehnúť do údolia.
V útulni je plno, teplo a relatívne útulne. Čaká nás teplý čaj, večera a okolo desiatej sa začíname chystať spať. S ďalšími dievčatami z našej skupiny sa ukladáme na matrace a karimatky v malej komore a aj keď možno nie úplne v pohodlí, zaspávame.

Ráno vstávame o šiestej. Chatár varí čaj, raňajkujeme, balíme sa a vyrážame. Raz-dva sme opäť na hrebeni, odkiaľ sme včera schádzali a pokračujeme ďalej. Pred sebou máme Chabenec, Kotliská, Poľanu, Dereše, Chopok a opäť ďalší slnečný deň s krásnymi výhľadmi. Počas týchto dvoch dní, hlavne pri stúpaní do kopca, mi hlavou často víria Guillaumetove slová z Exupéryho Zeme ľudí:  „Vždy treba spraviť jeden krok. A potom ďalší. Zakaždým urobiť ten istý krok znova a znova...“ Iba tak sa môžeme dostať do cieľa či už na túre, alebo kdekoľvek v živote. Jeden krok. A za ním ďalší. Z nich je vyskladaná celá naša cesta.

Najradšej by som pokračovala ešte ďalej, aj keď koleno začína jemne protestovať. V snežniciach už podvedome kladiem nohy širšie od seba, ale možno nie pod správnym uhlom a šľachy v ľavom kolene  sa hlásia skoro pri každom zdvihnutí nohy. Cestu z Chopku do Jasnej si štyria chceme skrátiť lanovkou, ale traťový pracovník neoblomne krúti hlavou a 17 € za lístok sa nám zdá veľa. Zbiehame a šmýkame sa po kraji zjazdovky asi 350 m a pri hornej stanici sedačkovej lanovky skúšame šťastie znova. Nasadáme po dvoch a vezieme sa dolu, kde sa stretáme so zvyškom skupiny, prichádza autobus a ocitáme sa opäť v civilizácii.  

Víkend je za nami, pred nami opäť každodennosť všedných dní.  Vrátili sme sa obohatení o nové zážitky, kamarátstva, s pookriatym duchom a novým elánom. Ďakujem za super akciu aj super ľudí, s ktorými som ju mohla prežiť. Za prekrásne výhľady na zasnežené hrboľaté Slovensko s azúrovou oblohou. Za prvé turistikovanie v snežniciach. A za zatiaľ jeden z najkrajších západov slnka, ktorý možno aj preto bol taký čarovný, že som mohla byť aktívne jeho súčasťou, že prišiel ako odmena za čakanie a predbiehanie sa s tieňom. Ďakujem :).

A tiež ďakujem Mikemu, za všetky akcie, do ktorých sa organizačne pustil a úspešne priviedol do cieľa. Aj vďaka nemu, som mohla objaviť mnoho pekných kútov na Slovensku aj mimo neho, prijímať výzvy a posúvať svoje turistické hranice a spoznať človeka, ktorého si vážim. Na jednej strane, škoda, že toto bola jeho posledná tUPeCká akcia, na druhej strane, štafeta sa posúva ďalej. Takže, tUPCi, kam to bude nabudúce?