Nič nie je objektívne, ale predsa...

Kategória:

Kronika

„Čau, Pali, kde si?“ volám bráškovi niekoľko minút pred odchodom vlaku. Po tom, ako sa mi podarilo zohnať všetku chýbajúcu výbavu, mi vážne hrozí, že mi vlak prefrčí pred nosom aj s Palim a mojím lístkom. O chvíľu však po menších nedorozumeniach už sedím v správnom vlaku, vozni a mieste. Cesta je pre mňa začiatkom zastavenia sa a odpútania od všetkého zhonu mesta.

V Brezne, kde už vystupujeme traja (aj s Maťom), konečne vidíme a cítime zimu, ako má byť. Cesta vysekaná v snehu smerom k chate Natálka mi pripomína, ako sme si v Oravskej Lesnej robili snežné tunely... Večer je už posádka kompletná, plány na ďalší deň prejdené a mňa čaká prvá teplá noc v hrubom spacáku zapnutom až po vrch v malej miestnosti s ohrievačom (= tzv. začiatočnícka chyba).

Ráno sa postupne zväčšuje frmol s blížiacim sa odchodom busu na Srdiečko. Okolo 9:00 sme tam a po nastavení skialpov a krátkej modlitbe môžeme vyraziť. Strmé stúpanie zjazdovkami je prerušované individuálnymi oddychmi a miestami aj vzájomným ponúkaním niečoho dobrého. Časť skupinky sa dala na priamy výstup na Chopok. Ja sa pridávam k tým, čo si zvolili priečnu trasu na Dereše. Závidím lyžiarom a paraglajdistom, ktorí sa či už svahom, alebo vzduchom ľahko kĺžu dolu. Skialpy udržujú v pohybe viac svalov, ako som zvyknutá, ale v spojení s krásnym počasím, snehom všade navôkol a dobrou náladou spoluturistov mám akurát dobrý pocit, že robím niečo pre svoju kondičku :).

Na Derešoch sa krátko naobedujeme a rozlúčime s Jankom, ktorý sa rozhodol vrátiť skôr. Aby ho to lepšie ťahalo dolu svahom, dostane do batohu oba naše stany (nikomu sa ich totiž nechce vláčiť), a tým je vyriešené aj moje váhanie, kde budem spať. Pokračujeme štýlom „výstup-zjazd“ a po niekoľkých vŕškoch nadobúdam pocit prvej fyzickej krízy. Skupinka ma však drží, nikdy nie som vzadu sama a navyše na vrchole sa vždy čakáme.

Pri jednom výstupe ma ale zradí pás na pravej lyži, ktorý aj po očistení od snehu odmieta lepiť. Na nosenie lyží sa podujme Tonči a ja pokračujem v lyžiarkach, ktoré si pri najbližšej príležitosti mením za turisťáky. Až teraz si uvedomujem, akú výhodu majú skialpy v hlbokom snehu a oceňujem každú stopu, čo vyšliapal niekto predo mnou.

Pomaly sa stmieva, prichádza „the last fight“ a ja sa teším, že za vrcholom nás už čaká chata. Tá síce čaká, ale o kus ďalej, ako som si myslela. Začínam klesať už aj na duchu a prepínam do zotrvačného módu šliapania. Napriek tomu, že môj batoh už Maťo dávno odľahčil o lyžiarky, prijímam Paliho ponuku zbaviť sa ho na posledný úsek úplne. Samotná chata Ďurková, teplá polievka, oddych a masáž sú všetko pojmy, ktoré mi znovu vracajú sily. Napriek tomu záhrab prenechávam väčším hardkorákom a ukladám sa na nepokojnú noc v podkroví.

Pásy sa cez noc usušili, opäť lepia, a tak vyrážam rovnako ako predošlý deň – na skialpoch. Slniečko máme aj dnes, ale teplotu na hrebeni znižuje mrazivý vietor. Na jednom z posledných vrcholov sa Maťovi pokazí viazanie. Je teda nútený upevniť lyže na batoh a pokračovať peši, čo mu ani trochu nezávidím... Keď v doline zbadáme Liptovskú Lúžnu, máme pred sebou už len zostup.

Michal s Ďurim a Maťom D. to ťahajú hore k najbližšiemu hrebeňu, ostatní ideme k žľabu. Ten však zhora vyzerá ako čistá samovražda, a tak sa rozhodneme obísť ho iným hrebeňom. S Palim sa tam dostaneme traverzom skôr ako ostatní, ale keď tí dlho neprichádzajú, vytvárame neplánovane tretiu jednotku a dávame sa na zostup sami. Boli to práve bratia, ktorí na lyžovačkách vymýšľali lesné cesty, takže na kľučkovanie pomedzi stromy sme zvyknutí. Rozdiel robí akurát bágel na chrbte. Už kúsok pod vrcholom ustáva prudký vietor a ostávajú len slnečné lúče medzi stromami a ligotavý sypký sneh. Pretíname horský potôčik, kde neodoláme a na chvíľu sa zastavíme.

Pohľad na hodinky nás opäť zmobilizuje. Je pravé poludnie a o 12:50 má odchádzať bus z Lúžnej. Okolo pol sme na mieste a začíname zisťovať, kde sú ostatní. Skupinka prvých troch už čaká v krčme a ďalší sú ešte na ceste dolu. Plánovaným busom nakoniec odchádza len Maťo D., ktorý sa ponáhľa domov. Po príchode tretej skupinky nám ostáva buď si švihnúť a v ďalšej dedine chytiť medzispoj, čakať v Lúžnej 2 hodiny alebo stopovať. S Palim sa rozhodneme pre druhú možnosť a ako jediní ostávame na zastávke. Prvýkrát využívam svoje slnečné okuliare, koštujem müsli namočené vo vode a s Palim hodnotíme život na dedine a v meste.

V Ružomberku na stanici nás už čakajú tí, ktorí pokračujú smerom Žilina – Bratislava. V čakárni je riadny kentus, ale čochvíľa prichádza vlak a my si obsadzujeme miesta, kde sa dá. Pali s Maťom sa v Žiline odpájajú a ja sa presúvam do kupé k ostatným. Po presťahovaní posledného cudzieho mohykána tam ostávame už len členovia jadra a začína teambuilding v podobe vyzúvania topánok, veselej nálady :) a diskutovania na tupecké témy.

V rovnakej zostave sa stretávame aj na sv. omši v UPC... Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale ďakujem Bohu aj vám spoluturisti za pekný, naplno prežitý víkend v horách.