Niekde v nikde

Kategória:

Kronika

Predpoveď počasia pre tretí november upozorňovala: „Na hrebeňoch hôr búrlivý vietor.“ Čo si len pod týmto slovným spojením predstaviť? Radšej sme si to išli vyskúšať na vlastnej koži.

Vyrážali sme z Terchovej cez Jánošíkove diery. Bolo prekrásne počasie, po blankytnej oblohe plávali obláčiky typu cirrocumulus a my sme sa škriabali po vlhkých, chladných rebríkoch a plošinách sústavou kaňónov a tiesňav v Krivánskej Malej Fatre. Prešli sme časťou Dolné diery, odbočku smerom na Nové diery sme obišli a pokračovali sme Hornými na Rozsutec.

Hrubá vrstva slizkého lístia skrývala rôzne skalky aj konáre, a tak sme sa terénom potácali ako hŕstka opilcov. Vyšli sme na lúčku medzi Malým a Veľkým Rozsutcom, odkiaľ sme videli Tatry z menej známeho západného uhla. To znamená, že napríklad ani Kriváň sa na svoje meno vôbec nepodobal.

V jesenných podmienkach predstavuje výstup na Veľký Rozsutec značne adrenalínovejší zážitok než v krásnom, nudnom lete. Počasie ale ešte vždy prialo. Stopy snehu v lese aj na skalách príchod zimy avizovali slušne a v priateľnej miere. Pomocou reťazí sa išlo pomerne ľahko, aj keď sa začínal prejavovať „búrlivý vietor“ z predpovede. Bol to však stále len nudný zárodok toho, čo sa rozzúrilo večer.

Mali sme pokračovať na juhozápad cez Stoh až do Chaty pod Chlebom. Už z Rozsutca sme videli, ako cez chrbát Stohu preliezajú jazyky hustej hmly. Práve kdesi uprostred nich viedla cesta, ktorou sme sa po vyše dvoch hodinách už potácali v tme, aj v sľúbenom vetrisku. Západ slnka sme absolvovali ešte na Stohu.

Všade bolo blato, vo svetle čeloviek sme postupovali veľmi pomaly. Tri kroky do strany pre vietor, polkrokové skĺznutie v blate naspäť a jeden odvážny krôčik vpred. V sedle za Hromovým sme zmenili smer, pustili sme sa do rapídneho klesania ku chate. Kĺzali sme sa bahnom a premočenými zosuvmi. Hmla sa na nás zrážala a kvapkala na zem. Boli sme mokrí a poriadne vyfúkaní. Keď sme sa vovalili do príjemne vykúrenej miestnosti a zočili nás veselí českí turisti, zľakli sa, že vonku prší. Pomedzi nohy sa nám preplietlo zopár psov a do nosov nám vrazila vôňa teplej večere. Za šesť eur sme si užili jedinečnú atmosféru nocľahu v horskej chate.

Ráno sme vošli do takej hustej hmly, akú sme večer opustili. Pokračovali sme v nej celý deň, vietor nezoslabol. Na Veľkom Kriváni zúril suverénne najviac. Blankytná obloha, veselé obláčiky aj pestrofarebné scenérie z predchádzajúceho dňa boli nenávratne preč. Obklopovala nás masa šedi, boli sme niekde v nikde. Týmto priestorom sme postupovali, upierajúc zrak na zem kúsok pred sebou, hľadajúc vhodné miesto na položenie nohy.

Ešte aj vrch Suchý bol studený a vlhký ako psí čumák, slovenskú zástavu z dvojkríža išlo odtrhnúť a dodriapať. Vystupovali sme a zostupovali klzkými skalami, oporu sme hľadali v kosodrevine.

Ponurá atmosféra svedčala konečne aspoň ihličnatému lesu. Chýbal ešte vĺčok-samotár a vznikli by dokonale tuctové fotky. S civilizáciou sme sa zasa stretli až na chate pod Suchým. Po obede sme sa už definitívne napojili na červenú a zišli až na vlakovú stanicu do Strečna.