Karpaty skrz-naskrz

Kategória:

Kronika

Každé ročné obdobie má svoje čaro. Každé skrýva svoje nenahraditeľné špecifiká a stáva sa tak odlišným od ostatných. Teraz však zavládla jeseň. 23. októbra bola v celej svojej nádhere a turisti sa vydali vychutnať si jej čaro do Malých Karpát.

Predstava nedeľnej prechádzky pomedzi zahustené lístie nalákala nadmerné množstvo účastníkov. Po spoločnom premiestnení sa z AS z Bratislavy smer Doľany, úvodnom úsmevnom kolečku a modlitbe, sa kráčajúca cesta začala. Niektorí si pospevovali, niektorí pozerali okolo, niektorí chrustali drobné zásoby, čo si naľahko zbalili do ruksakov. No všetci spoločne mali možnosť pekného zážitku.

Prúdenie sviežeho sviatočného vzduchu bolo cítiť celý deň a pritom ani nebolo nutné zhlboka sa nadychovať. Stačilo vnímať situáciu jesennej nedele, ktorá ponúkala príležitosť zacítiť slnečný jas, čo sa sem-tam predieral pomedzi stromy, v spojení s farbistým okolím. To všetko bolo také nádherné, že sa až žiadalo hodiť sa do toho lístia a zotrvať v ňom. Postupným miernym stúpaním sme sa dostávali na tretí najvyšší vrch Malých Karpát - Vápennú. Bezpečne sme všetci vyšli, no ak však niekto očakával nekonečné výhľady a momenty, pri ktorých sa zapozerá na celú krajinu, mohol byť sklamaný. Hmla sa rozopínala vôkol a boli sme radi, že sme videli aspoň na seba :D Nuž, na turistiku sa nechodí len kvôli krásnym výhľadom. Veselá nálada však pokračovala. Moment sme si spečatili fotografiou a niektorí odvážlivci vyšli aj hore na výhľadňu vynadívať sa na rozsiahlu hmlu. Na stĺpe výhľadne bol nápis: "Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci aj tak nájdeš sám seba." Potom len s vetrom vo vlasoch sme fajnovým tempom kráčali späť.

Medzičas bol skvelý a nôžky nám kráčali svižne. Vôňa jesene nás napĺňala energiou a hnala vpred za ďalšími krásami. Lístie bolo žlté, no kde-tu sa zjavili aj červené či oranžové kúsky. Boli sme akoby v jesennej rozprávke, kde sa nám znaky tohto obdobia ukazovali najkrajšie, ako sa dalo. Lístok zafúkol sem, druhý zafúkol tam. Až škoda by bola nevidieť to a nezakúsiť. Keď sme cestou spiatky zastali na Baborskej, chlapci tam objavili obrovského lúčneho koníka - ságu stepnú. Bolo to nevídané a do zbierky pribudol ďalší zážitok. Idúc pomedzi karpatské zákutia zastavili sme sa na Plaveckom hrade. Tam sme si vybehli naň, trocha pochutnali na koláčikoch, čo kolovali medzi všetkými, a mali sme možnosť aj konkrétneho výhľadu. Stromy sa mi z hradu zdali ešte farbistejšie.. Jeden žltý, druhý červený, tretí napoly. Vzájomne sa dopĺňali a tak dotvárali spolu pohľad hodný toho, aby človek chvíľku zastal a len tak sa díval na to, čo sa mu ponúka.

Vetrom ofučané líčka sme si zašli zohriať ešte do miestneho šenku :D Niektorí čajom, iní kávou, no skúsenejší si vedeli nakombinovať k tomu čaju aj trocha rumu. Alebo to bolo naopak a dali si k rumu čaj? :D Počkali sme spoločne na autobus a s možnosťou sledovať priľahlé bratislavské okolie sme cestovali späť do hlavného mesta. Večer sme zakončili svätou omšou. Každý už podľa vlastných možností.

Pán Boh stvoril koniec októbra asi na jesennú romantiku. Stromy obohatil farebne, prírodu urobil takou príťažlivou a ľuďom dať chtíč to všetko obdivovať a tešiť sa z toho. Krajšie strávená nedeľa to už ani nemohla byť :)