2018
V.B.H.
Kategória: Kronika
Kategória:
Kronika 
Musím povedať, že súhlasím s Ďurim a obtiažnosť medzi 2+ a 3 by skutočne nebola prehnaná.. Ale, toto je už vlastne jeden zo záverečných výrokov pri peci ... zoberme to však celé ... pekne od začiatku:Narodil som sa v apríli roku tisíc de.. vlastne, až do takejto vzdialenej minulosti ísť nemusíme, i keď to, čo sme cestou objavovali bolo neraz omnoho staršie. Poďme späť len k rannému východu slnka, ktoré ma donútilo vstať, nachystať si raňajky a slaninové rožky (pozor!, v nasledujúcom príbehu zohrajú ešte významnú úlohu). Prvé moje rozospaté kroky teda viedli k zastávke trolejbusu (hlava chcela ísť do postele, ale srdcu nerozkážeš) a až to hrkotanie ma konečne dostalo do dobrodružného stavu lovcu pokladov.
Rozdelenie do skupiniek skomplikoval jeden maličký zádrhlíček, keď sme zistili, že nám chýba jedna členka. Tak sme zahrali rošádu a vyfasovali sme profesionála Juraja, ktorý svojimi znalosťami v danom dni zohral taktiež kľúčovú úlohu (dokonca významnejšiu ako spomínané slaninové rožky), keď boli jeho znalosti použité
ako žolík. A ako tak lovím v pamäti už si spomínam len ako s Lenkou, Mariannou a Jurajom štartujeme od altánku, ktorý vlastne ako altánok ani nevznikol. To už sme sa od Ďuriho dozvedeli, že ide o pôvodnú gotickú vežu františkánskeho kostola z centra mesta ... a mohli sme štartovať! Lietali sme od stromu k stromu, šli podľa hodín v stopách Indiana Jonesa, počítali prekrížené hnáty železných konštrukcií a hľadali spadnuté UFO, kde sme prvýkrát použili náš šťastne vylosovaný tromf. Celé putovanie prvého tohto stanovišta za Dunajom sme už ukončili pri Slovenskom národnom divadle.
ako žolík. A ako tak lovím v pamäti už si spomínam len ako s Lenkou, Mariannou a Jurajom štartujeme od altánku, ktorý vlastne ako altánok ani nevznikol. To už sme sa od Ďuriho dozvedeli, že ide o pôvodnú gotickú vežu františkánskeho kostola z centra mesta ... a mohli sme štartovať! Lietali sme od stromu k stromu, šli podľa hodín v stopách Indiana Jonesa, počítali prekrížené hnáty železných konštrukcií a hľadali spadnuté UFO, kde sme prvýkrát použili náš šťastne vylosovaný tromf. Celé putovanie prvého tohto stanovišta za Dunajom sme už ukončili pri Slovenskom národnom divadle.Každý správny hľadač pokladov vie, že v rodinných hrobkách na cintorínoch sa toho nachádza oveľa viac, ako je vidieť na povrchu. Podzemné katakomby, zákutia tajných chodieb, polorozpadnuté tunely a spráchnivelé visuté lávky... Takáto upútavka sa mi odohrala v hlave, kým sme sa od Blumentálu presúvali smerom k Ondrejskému cintorínu. Nerozlúštili sme však ani prvú indíciu ... inak, to bolo riešenie ... tak sme sa nakoniec do žiadnej hrobky s truhlicou nedostali. Žiaľ! Nuž, slaninové rožky zohrali podstatnú úlohu ako "takmerobed" v Medickej záhrade, vedľa Huncúta Bencúra, za čo môžeme ďakovať veľkoobchodným reťazcom. Túto dobrodružnú časť zakončila pyramída. No bolo to akési ... postavené na hlavu, tak pri určovaní Filmárika a Filmušky sme museli opäť vytiahnuť žolíka.
Najbližší presun nás doviedol (popri Škode 100!!!) až do areálu záhrady Grasalkovičovho paláca. Kto bol Anton Grasalkovič síce veru nevieme (http://sk.wikipedia.org/wiki/Anton_I._Grasalkovič) no o to intenzívnejšie sme si užili oázu zelene medzi bratislavskými uličkami. Ešte vykopať zopár stromov a stanovište je naše! Vlastne, kopať sme nakoniec nemuseli. Keďže nikto z nás nemal so sebou krompáč, dostali sme za úlohu aspoň počítať stromčeky. Ale vzhľadom na to, že to bola ľahšia úloha ako zasadiť nový strom, tak na vyriešenie celého stanovišťa sme si museli poriadne obehať okolie. Problém obchodného cestujúceho sme vyriešili netradične - redukciou zastávok (:P) a aspoň sme si užívali čaro zákutí maličkých uličiek centra mesta. Ešte prejsť pár kilometrov, preskočiť plot či dva, dediny, rieky a skalné útesy ... a ďalšie písmenko je naše! Inak (áno, to záludné slovo!), bolo tam všade pekne. Ešte aj studené slniečko nám svietilo :)Na hrade sme si spravili zopár fotiek s japonskými turistami, medzi ktorými som, čo sa intenzity fotenia týka, úplne zanikol. Dole, pod hradom, už pri počítači relaxoval Baki ... jasné, fotoúloha :) to sa dalo čakať ... teraz ma napadlo, že teoreticky stačil panoramatický záber. Nebudeme však trocháriť! Naše skvelé dievčence nám zaobstarali peknú detailnú fotku vežičky a už sme mohli obdivovať Bakiho krasopis. Skalná stena pri hrade? Paráda. Objaviť písmenká však nebolo také jednoduché ako sme si mysleli. Až po zdolaní všetkých 4207 
schodov (toto číslo som napočítal ja, aj keď asi celkom nesedelo s tým čo napočítal Baki a zvyšok nášho tímu) sme konečne objavili P ... a skvelú, úžasnú a neopakovateľne fotogenickú garáž. Tej sme na fotke spravili krovie a poď ho po schodoch. (http://www.youtube.com/watch?v=aB9WCIbLTmc) Väčšina kancelársky pracujúcich a školsky študujúcich prechodných či trvalých Bratislavčanov (wou, že aká konštrukcia) bola na schodoch odchovaná, takže toto nás nemohlo položiť! O pár chvíľ na to sme celí zmordovaní zaspávali hore na kopci čakajúc na trolejbus.
schodov (toto číslo som napočítal ja, aj keď asi celkom nesedelo s tým čo napočítal Baki a zvyšok nášho tímu) sme konečne objavili P ... a skvelú, úžasnú a neopakovateľne fotogenickú garáž. Tej sme na fotke spravili krovie a poď ho po schodoch. (http://www.youtube.com/watch?v=aB9WCIbLTmc) Väčšina kancelársky pracujúcich a školsky študujúcich prechodných či trvalých Bratislavčanov (wou, že aká konštrukcia) bola na schodoch odchovaná, takže toto nás nemohlo položiť! O pár chvíľ na to sme celí zmordovaní zaspávali hore na kopci čakajúc na trolejbus.Slavín bol ideálnym miesto pre kankán! Že ste tam boli a nezdalo sa vám? Treba vyskúšať! Po kankáne sme vyfasovali úlohu, absolvovali kvíz a po núdzovom zastavení (aké mávate vo vlaku) sme zasa v špirále rozbehli rušeň smerom dole (vyššie sa už našťastie nedalo). Ani neviem ako a už sme boli pri lurdskej jaskyni na Hlbokej. Veľmi príjemné miesto skryté všetkému zhonu Bratislavy poznám už zo študentských čias a rád som sa sem znova pozrel, no zvyšky krížovej cesty boli pre mňa novinkou. Výhľad na bratislavský večer spod vrcholu krížovej cesty skutočne stál za to celodenné putovanie. Na tom mieste sme si zapísali posledné písmenko, zahodili záznamy, prehodili vlasy cez plece a išli si naplno užiť zvyšok výletu! (Aj keď v skutočnosti to možno až tak frajersky nevyzeralo keďže ten nešťastný papier s písmenkami sme stratili.) Troška sme sa pohrali s vláčikmi a hurá na poslednú zastávku!
Z Dómu svätého Martina si dnes už pamätám len to, že 150-kilovú korunu by som asi na hlave neuniesol. Nuž, tma sadá na rozospaté a unavené mesto (či to hovorím o nás?) a z kaviarničiek centra sa začína ozývať čulý 
ruch svetového malomesta. Nikto si však nevšíma Bernoláka, ani chlapčeka vykúkajúceho pri očnej optike. Len ktosi z kanálu čumí na všetko okolo. Pri synagóge zhasína-me sviečku (a vyberáme čelovky). Cesta naspäť vedie do kopca! Posledné lúče slnka. Mexičan v na streche. Historický Mark Pfennig vo výklade. A hrad v plameňoch západu slnka. Zábava z hry však nestačí na ukončenie úlohy, je nutné doplniť všetky písmená! Vzdávame tento boj s veternými mlynmi, berieme Sanča Panča a dômyselne sa vydávame k Modrému kostolíku. Opätovný pohľad na nás už jasne prezrádza, že najkratšia vzdialenosť medzi nami a posteľou je priamka (vedúca cez Mlynskú dolinu). Tak konečne získavame kĺúč a YES, riešenie je naše. Papierovo síce víťazi nie sme, ale každý z nás sa tak cíti. Zadriemali sme na Zochovej, zobudili sa v Mlynskej a ešte zopár svetlých momentov v UPC a tmavá noc doma.
ruch svetového malomesta. Nikto si však nevšíma Bernoláka, ani chlapčeka vykúkajúceho pri očnej optike. Len ktosi z kanálu čumí na všetko okolo. Pri synagóge zhasína-me sviečku (a vyberáme čelovky). Cesta naspäť vedie do kopca! Posledné lúče slnka. Mexičan v na streche. Historický Mark Pfennig vo výklade. A hrad v plameňoch západu slnka. Zábava z hry však nestačí na ukončenie úlohy, je nutné doplniť všetky písmená! Vzdávame tento boj s veternými mlynmi, berieme Sanča Panča a dômyselne sa vydávame k Modrému kostolíku. Opätovný pohľad na nás už jasne prezrádza, že najkratšia vzdialenosť medzi nami a posteľou je priamka (vedúca cez Mlynskú dolinu). Tak konečne získavame kĺúč a YES, riešenie je naše. Papierovo síce víťazi nie sme, ale každý z nás sa tak cíti. Zadriemali sme na Zochovej, zobudili sa v Mlynskej a ešte zopár svetlých momentov v UPC a tmavá noc doma.
Výborne pripravená hra nás zabavila, poriadne vzdialené body preverili naše fyzické schopnosti a výstupy, zostupy, výhľady i scenérie ulíc nás uchvátili. Myslím, že nabudúce sa prídem vyjašiť na veľkú bratislavskú hru až po patričnej fyzickej príprave.