Kľak a Strážov za deň? Takmer...

Kategória:

Kronika

Typicky bláznivé aprílové počasie sa skončilo a keď začali predpovedať ustálenejšie počasie, nevedel som už v práci obsedieť. Najvyšší čas vybehnúť niekam na výlet s prespaním vonku. Lenže kam? Tatry sú ešte pod snehom a aj vo Fatrách by sa ho ešte našlo. Na mape mi zasvietil Strážov - pod ním sme ako skauti často v lete táborili a odvtedy som tam už nebol. Fain, ostáva ešte domyslieť nejakú tú trasu. Najnovší článok z Hikingu mi výrazne pomohol, pretože opisoval zaujímavý, nie príliš známy vrch: Ostrá Malenica. A keby sme navyše zmákli aj Kľak, to by bolo niečo... Trochu ma uzemnila dĺžka trasy - 29 km na sobotu a 19 km v nedeľu. Ale však sme nejakí makači, nie?

Prihlásilo sa sedem masňákov v zostave: Baška, Evka, Lucka, Zuzka, Ďuri, Maťo, Ondro.

V sobotu ráno (ak sa dá 5:40 považovať za ráno :) napodiv nikto nezaspal a úspešne sme sa nalodili do vlaku do Žiliny. Po ceste sme pozbierali zvyšných členov tímu a presunuli sme sa do Fačkova. Čoskoro sme sa už všetci počas stúpania na Kľak mohli kochať prebúdzajúcou sa prírodou. Teda osobne som obdivoval prírodu, len kým som stál a nefučal som zrovna do kopca. Kondička sa mi totiž počas zimy odporúčala ktovie kam... Avšak výškové metre pribúdali a postupne sme sa dostali až na Malý Kľak. Tu sme stretli pani, ktorá nám vysvetľovala, že sa otočila, pretože na značke sú veľké snehové polia. A veruže boli. A dalo zabrať prebrodiť ich. Na vrchol Kľaku, kde bola snáď polovica Slovenska, sme sa dostali až okolo jednej poobede. Výhľady boli nádherné - na hrebeňoch Veľkej aj Malej Fartry žiarila snehová pokrývka. Keďže sme chceli dobehnúť zameškané, rýchlo sme zjedli obed, spravili sme si skupinovú fotku aj s vlajkou a pustili sme sa dolu do Fačkovského sedla. Ako sa značka stočila na severnú stráň, zistili sme, že snehové polia nie sú najväčší dnešný problém. Cestička bola totiž kompletne pokrytá topiacim sa ľadom. Po opatrnom zostupe a niekoľkých pádoch, sme konečne dorazili do sedla. Tu sme sa nechali zlákať miestnym salašom, kde sme si pokecali pri kofole.

Najvyšší čas pobrať sa ďalej. Zo stúpania na Homôľku mi utkvelo v pamäti, že bolo príšerne horko a každú chvíľu som musel zastať a chytať dych. Čiastočne to bolo spôsobené už spomínanou (ne)kondičkou, ale veľký vplyv malo aj počasie. Bol neuveriteľne suchý vzduch - to potvrdzuje aj moja spotreba vody. Počas soboty som len jej samotnej vypil cca 7 litrov, pričom nepočítam ďalšie tekutiny v jedle a pod. Keď sme prechádzali hrebeňom do Čičmian, začínali sme sa zmierovať s tým, že Strážov už asi dnes nestihneme... Ak sme chceli mať nádej v nedeľu stratu dobehnúť, museli sme prejsť aspoň za Čičmany. A tak sme zbierali aj sily, o ktorých sme ani nevedeli, a keď sa začínalo zmrákať, dorazili sme do dediny. V podstate sme ju len tak prebehli, pričom som narýchlo nafotil klasické maľované domčeky popri trase. Na viac som nemal energiu. Stany sme rozložili už potme pod Strážovským masívom - na jediných cca ôsmich metroch štvorcových, kde nebola na lúke bažina. Tu nás z rodinných dôvodov opustil Maťo a zbehol po ceste do Zliechova. Pôvodne sme chceli opekať, ale keďže ohnisko sme nenašli, dali sme si len studenú večeru a uložili sme sa spať.

Vstávali sme celkom skoro - predstavovali sme si totiž, že prebehneme cez Strážov a postíhame všetko zameškané. Omyl - cesta ubiehala ešte pomalšie, ako včera. Po nekonečnom stúpaní sme sa konečne dostali na hornú strážovskú lúku. Tu sme nechali batohy a vybehli na vrchol. Náladu nám pozdvihli krásne výhľady do okolia. Spravili sme si ďalšiu skupinovku a pofotili scenériu. Smerom dole sa išlo značne lepšie. Osadenstvu som sľúbil vodu z peknej studničky na úpätí Strážova. Keď sme k nej však dorazili, zistili sme, že na ňu zrejme padol strom a ostali len trosky. Čo už - nabudúce treba naberať v sedle, hoci tam vyteká len z plastovej trubky. Kým sme oddychovali na lúke, zarozprávali sme sa s iným turistom. Ujko putuje na etapy po červenej magistrále. Na dnes mal naplánovaný Strážov a v Čičmanoch ho čakal bicykel, ktorým sa plánoval odviezť späť. Celkom štýlové.

Dohodli sme sa, že ak už nezvládneme celú trasu, musíme prejsť ešte aspoň do Mojtína. A tak sme si to strihli krížom cez miestny potôčik a znova hore cez Gábrišské vrchy. Do Mojtína sme dorazili riadne zničení a dychtiví po nejakej tej kofolke. Keďže sme však žiadnu krčmu neobjavili, museli sme si nechať zájsť chuť. Na internete som našiel telefón na púchovskú pizzériu s donáškou, kde sme si objednali pizzu s donáškou na stanicu. Dobre sme spravili, pretože na púchovskej stanici si nekúpite doslova nič. Posledný malý bufetík zavreli pred rokom a najbližšie potraviny sú v meste - cca 20 minút chôdze. Teta za okienkom nám aspoň naplnila fľaše vodou. Prišiel vlak do Bratislavy a my sme sa rozlúčili s Evkou, ktorá išla opačným smerom. V Bratislave sme akurát stihli omšu u Jezuitov a po nej sme akciu ukončili.

Veľká Malenica teda síce ostala nedobytá, ale my sme si napriek tomu prvú jarnú viacdňovku užili. A Malenicu dáme nabudúce...