Nad oblakmi

Kategória:

Kronika

O 5:10 ráno bude určite celá Mlynská dolina spať. Táto mylná predstava sa rozplynula pohľadom na autobusovú zastávku MHD, pomerne slušne zaplnenú rozospatými študentmi. Väčšina z nich, ťahajúca kufrík  alebo krčiaca sa pod veľkým batohom, vystúpila už na druhej zastávke a presunula sa na zástavku ZOO, linku číslo 32, smer hlavná stanica. Nalepení na dvere, len tak-tak, že sme sa vopchali do už aj tak dosť plného autobusu. To šťastie však nemali všetci... Medzi nimi ale nebol ani jeden člen výpravy, a tak sme sa v hojnom počte mohli zísť na železničnej stanici.

Rýchlik číslo 601, Ružín, s plánovaným odchodom 5:57 nás nechal netrpezlivo čakať celých 40 minút. Napriek meškaniu, 20 odhodlaných „tupcov“ UPeCe nestráca elán a vyráža vpred...

Neskorý príchod do Ružomberka mierne nabúral plány prepravy, avšak „dopravné“ riešenie ponúkla MHD do Černovej. V hmle a chlade sme pred obedom stáli na začiatku našej „Cesty za slobodou... a demokraciou. Hneď na začiatku nás čakalo zahrievacie stúpanie na Tlstú horu do výšky 1206 m n. m. Počet vrstiev oblečenia sme už po pár krokoch začali rapídne redukovať, s pribúdajúcou výškou niektorým viac ako tričko ani nebolo treba. Po prekonaní výšky nejakých 900 - 1000 m n. m. na nás čakalo prekvapenie, v ktoré mnohí i tajne dúfali. Matka príroda pre nás pripravila nádhernú inverziu, a razom sme sa z vlhkej a studenej hmly ocitli v slnkom zaliatej krajine. Z nezalesneného hrebeňa sa nám začínali ponúkať prvé výhľady dávajúce tušiť skvelú viditeľnosť v šíru zem.

Prírodná kaplnka neďaleko vrcholu ponúkla ideálne miesto na obednú prestávku. V pokojnom, oddychovom tempe, modliaci sa ruženec, červená značka nám pomaly ukazovala cestu do nášho prvého „príbytku“. Traverzom Vtáčnika a cez Chabzdovú prešli sme až pod Šiprúň (1461 m n. m.). Cestu nám prvýkrát skrížila skupina turistov, Slovákov, až na križovatke so zelenou trasou v Nižnom Šiprúňskom sedle. S hrejivým zapadajúcim slnkom vedúci výpravy, Ondro a Pali, spolu s Mišom našli vhodné miesto na nocľah na stráni, pri malom drevenom prístrešku. Po vodu sa človek musel trochu prejsť,k prameňu ukrytému nižšie medzi pár smrekmi. Priestor prístrešku sme s Hankou využili na postavenie stanu, čo sa ukázalo ako skvelý ťah. Ochránení proti vetru, odizolovaní od studenej zemi drevenou podlahou, v noci bolo v stane príjemne teplo, čo ráno ani zďaleka nemohlo konštatovať obyvateľstvo ostatných šiestich stanov...

Jasná obloha predznamenávala krásny východ slnka, a tak si skoro všetci odhodlane privstali a vychystali sa pozrieť na divadlo prírody z vrcholu. Priekopníkom bol, samozrejme so všetkými objektívmi a statívom, Mišo, hľadajúci ten najlepší pohľad už omnoho skôr ako ostatní. Ten sa naskytol nie z najvyššieho bodu, kvôli vysokým smrekom, ale stačilo zísť len o čosi nižšie a takmer všetky slovenské hory sme mali ako na dlani. V piatok nás čakala dlhá a náročná trasa. Opustili sme červenú značku a vydali sa po zelenej smerom k Vojenskej zotavovni v Smrekovici. Cesta po chodníku idúcom prevažne cez les bola príjemná a nenáročná, čoskoro sa pred nami ukázal komplex niekoľkých chát a chatiek, neďaleko Horského hotela Smrekovica, v ktorom sme mohli doplniť vodu a vypočuť si niekoľko skvelých vtipov od Ondra :).

Expedícia pokračovala opäť prevažne lesom cez Národnú prírodnú rezerváciu Skalnú Alpu na najvyšší kopec takzvanej liptovskej vetvy Veľkej Fatry, Rakytov (1567 m n. m.). Vyškriabať sa naň hore strmým svahom stálo veľa síl, obedňajšia prestávka s nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany preto padla všetkým veľmi vhod.

Aký strmý bol výstup hore, obdobne prudko sa zvažoval i chodník na opačnej strane kopca dole do Južného rakytovského sedla. I naďalej sme klesali cez Minčol, popri Čiernom kameni a časť stratenej výšky sme získali až výstupom do sedla Ploskej. Tu sa túra skončila pre deviatich z nás, ktorí sa odpojili a po žltej značke zišli do Vyšných Revúc. Zvyšok sa už netrpezlivo ponáhľal na rozľahlý vrchol Ploskej (1532 m n. m.), pretože unavené slniečko pomaličky klesalo za horizont.

Obdobne ako na Smrekovici a pred tým pod Šiprúňom, i tu sme stretli niekoľko Slovákov, jedných fotiacich, druhých len tak vychutnávajúcich si jedinečný výjav. Ohnivočervená guľa pomaly klesajúca za obzor sa postupne začala vnárať do mora oblakov, zahaľujúcich doliny a kotliny vôkol nás. Hrboľatá „hladina“ spolu s ostrovmi vykúkajúcich kopcov tvorila javisko nádhernej prírodnej scenérii. Teplé slnečné lúče nám v ten deň naposledy zohrievali tváre príjemným, mäkkým svetlom. Obloha farbiaca sa všetkými odtieňmi červenej, žltej a oranžovej dotvárala bravúrne kulisy tomuto divadlu. Za našimi chrbtami sa však už na scénu nebadane začal dvíhať mesiac, signalizujúci príchod chladnej noci. Potápajúce sa slnko a rastúci pocit zimy bol aj pre nás jasným signálom. Je čas odísť.

V čoraz väčšej tme, opäť po červenej značke, minuli sme Chyžky i Koniarky a utáborili sa pri Salaši pod Suchým vrchom. Keďže už mal svojich obyvateľov, neostalo nám nič iné, ako aj tento večer rozložiť svoje stany. Napriek jasnej noci, vonku bolo príjemne aj vďaka len jemnému vánku. Hlavne však kvôli sáčkovým špecialitám najrôznejšieho druhu, plniacich naše ešusy, umožňujúce stať sa výborným gurmánom prakticky každému... V neposlednom rade k dobrej atmosfére prispeli i „tekuté svetre“, zvlášť svadobná hruškovica od mladomanželov Stehlíkovcov. Aj túto noc sme mohli pokojne zaspávať za mesačného svitu, pod žiariacimi hviezdami obsypanou oblohou.

Tretí deň sa výprava opäť rozdelila. Ja s Hankou, Mišo, Tonči a Mária sme končili týmto dňom svoje putovanie, naše kroky sme smerovali na Staré Hory. Posledných 6 odvážlivcov pokračovalo ďalej a do civilizácie sa vrátili až v nedeľu.

Aby sme stihli na Ostredku východ slnka, zbalili sme stany a čo najrýchlejšie vyrazili. Raňajky počkajú. Ako sa deň pomaly prebúdzal, tempo sa zrýchľovalo, každý to chcel stihnúť. Šéf turistov stihol zájsť až na Frčkov, my sme sa kochali z najvyššieho bodu Veľkej Fatry, Ostredku (1592 m n. m.). Príroda nás aj dnes odmenila za naše úsilie dych vyrážajúcimi pohľadmi. Fantastická viditeľnosť, takmer bezvetrie a rastúci pocit tepla na tele i na duši prispievali k zavŕšeniu v maximálne možnej miere vydarenej akcii.

Raňajky, dojedanie sladkostí a dopíjanie zásob sme si nechali až na Krížnu (1574 m n. m.). Odtiaľ po modrej, a následne žltej značke, popri starom lyžiarskom vleku sme strmým svahom rýchlo strácali výšku. Pomaly sa nám začala do pľúc tisnúť zvyšujúca sa vlhkosť a výhľady postupne mizli v hmle. Bundy a vetrovky našli znova svoje využite v čoraz chladnejšej Tureckej doline. Jeden autobus už odišiel, a tak sme museli  na ďalší zísť až na Staré Hory. Dostatočnú časovú rezervu vyplnil rozhovor s partiou 3 chalanov, dievčaťa a psa chystajúcich sa presne opačným smerom ako my, na hory. Dobre naladení, radi nás ponúkli zo svojho, no čistá vodka nám po lahodnejších tekutinách až tak nechutila... Na autobus sme dočkali na teplom čaji v miestnom hostinci s už vianočnou výzdobou, ktorá však slúžila pravdepodobne celoročne. V Banskej Bystrici sa stali hory definitívne minulosťou, avšak len navonok a snáď len na dobu určitú. Pretože:

„...Za svojou láskou každý túži sa vrátiť...“

Petík