Karpaty survival 2014

Kategória:

Kronika

Ôsmi sme sa zišli na Patrónke, že spoločne prežijeme Survival v Karpatoch. Čakala nás trasa, neuveriteľne dlhá, až som mal pocit, že to nie je šanca prejsť (ak nebudeme bežať). Dlhé desiatky kilometrov sa zdajú nereálne, aj keď sme už prešli hodný kus cesty. Zvolili sme jednoduchšiu cestu cez Snežienku, veď načo sa trepať na Kamzík, keď ho tu máme hneď pod nosom a z Bratislavy naň môžeme vyliezť hocikedy.
Rozprávame sa o turistických zážitkoch a plánoch, o škole, o pive, ale aj o tom, čo nás čaká najbližšie dni. Určite aj o iných veciach, veď sa nedalo počúvať všetky rozhovory naraz. Marek sa rozprával s Igorom, Maťo s Jurom a MB1000, M150 s Mišom, Vikushka s Paťom. Ale časom sa to aj všelijako postriedalo. Nakoľko na nás neútočili žiadne divoké zvery, namiesto starosti o prežitie sme sa mohli venovať rozhovorom.

Padá osudné rozhodnutie (niektorí ho možno o 20 km neskôr oľutovali), že namiesto asfaltky na Biely kríž ideme dlhšou, ale o to pomalšou a krajšou trasou popri potoku Vidrica. Je to štvrtý najdlhší vodný tok v Bratislave a my sme prešli väčšinu jeho toku iba za prvé hodiny nášho putovania.
Popri potoku vyrástli trampské chaty a bivaky, no naša hlavná prvá zastávka je až Biely kríž, kde oddychujeme, konzumujeme rôzne dobroty, napríklad čokoládu, jablko, ale aj pivo (hoci to nebol jeden človek), hádžeme si tanier, testujeme vysielačky, ktoré nám vybavil grantový tím, aby sme sa nestratili (ďakujeme, nestratili sme sa). Nasledujúce kilometre sa niesli v znamení uhýbania sa bicyklom, pretože červená značka vedúca hrebeňom je okrem iného aj vyhľadávaná cyklotrasa. Sme ale somári, že sme sem šli na pešo, vyzerá, že sme jediní. Pravda sa ukázala až na kopci s menom Somár, kde sme stretli viacerých takých somárov. Pofotíme výhľady a pokračujeme cez Tri kamenné kopce, Konské hlavy, Korenný vrch až na Pezinskú Babu. Tam zisťujeme, ako nás bolia nohy a aké máme otlaky. Predsa len, 30 km nerobia ľudia každý deň, aj keď patria medzi najväčších vytrvalcov spomedzi cicavcov. Dopĺňame vodu a rozhodujeme sa, čo ďalej. Skončiť tu nechceme, ale ďalej zas nasledujú výšľapy na najvyššie vrchy Malých Karpát. Napriek všemožnej snahe niektorých, čo chceli zobrať dva alebo aj tri batohy, sa traja rozhodli skončiť. Toľká škoda, zmeškajú tie najkrajšie časti tohto pohoria. Stopovanie áut na horskom priesmyku nie je náročné a my piati pokračujeme ďalej, dokonca aj zvyšujeme tempo, tešíme sa na slávny západ slnka zo Skalnatej. Zaradom navštevujeme alebo obchádzame 700 metrov vysoké štíty Čmeľok, Javorina, Čertov kopec a Skalnatá. Malé Karpaty obsahujú 11 takýchto 700-viek a je šanca, že počas tohto víkendu by sme s trochou šťastia prešli 6 z nich. Západ slnka sme nestihli, ale aj tak bol nad horizontom opar. Namiesto Čermákovej lúky sa rozhodujeme utáboriť na Skalnatej, čo sa neskôr ukáže ako bravúrny nápad. Traja mušketieri idú do tmy 2 km na Čermákovu lúku po vodu a dvaja, čo ostali, rozkladajú stany, mysliac si: "Prihlásilo sa 14 ľudí, traja sa odhlásili. Ďalší traja neprišli na Patrónku, čiže vyrazili ôsmi. Traja sa odpojili na Pezinskej Babe a traja išli po vodu. Dvaja? Aké kráásne je byť dvaja! Keď ešte odídu traja, ostane nás -1. Fatal Error. "Bolo krásne vidieť hviezdy. No keď vyšiel mesiac, tak niektoré z nich pohasli. Po návrate mušketierov si varíme rôzne špeci survival kašičky. Boli spravené rýchlo a boli chutné. Potom si už len dávame pochutiny, obliekame svetre (hlavne ten v oldskul fľaške ala chemická banka stál za to). No keď vidíme, ako sa spopod Vysokej začína dvíhať hmla, radšej zalezieme do stanov a dávame budíky na východ slnka.

Ráno sa prvý budí Maťo a kričí, že žiadny východ slnka sa nekoná kvôli hmle. Tak ešte chvíľu poležíme, no potom nastalo to odhalenie, že hmla je iba z istého uhla pohľadu. Mesiac je stále výrazný, obloha začína modravieť, ale hmla sa drží takých 10-15 metrov pod nami. Aké šťastie, že nocujeme v takej výške! Vidno len ostrovčeky najvyšších štítov Vysoká, Vápenná, Geldek, Veľká Homoľa a naša Skalnatá. Občas sa cez nás prevalí vrchná vrstva oblaku, čím sa ocitáme v hustej hmle. Vyrážame. Na Čermáku akurát doplníme vodu a cestou ďalej nás tak vyrušil jeden daniel, že sme ohúrení stratili značku. No v Karpatoch sa stratiť nedá, takže o chvíľu sme znovu na nej. Míňame Hubalovú, Pánske uhliská, Taricové skaly, sedlo Skalka, väčšinou v hmle. Zato na najkrajšej časti výletu - výstupe na Vápennú cez Malú Vápennú sa vyčasilo, dokonca sme šli v krátkych rukávoch a aj tak sa nám z kečiek parilo. Na vrchole sa kocháme výhľadmi, tentoraz už vidno takmer celé Karpaty. Rozhodujeme, že nestíhame ísť cez Kršlenicu a zbiehame do Plaveckého Mikuláša, čím získavame čas na posedenie pri pive. Na záver trošku stresu, keď odišiel autobus bez toho, aby vôbec otvoril dvere a potom vymačkanie svalovice v preplnenom autobuse zo Senice. Každopádne, do uponáhľanej Bratislavy sa vraciame vyrelaxovaní a s kopou zážitkov.