Kde je Fanta, tam je život

Kategória:

Kronika

Bolo nás 11. Desať prišlo zo západu a ja zo stredu... a stretli sme sa v Korytnici. Náš dnešný cieľ – Útulňa pod Ďurkovou. To sme ešte nevedeli, aká dlhá cesta nás čaká. Pre istotu. Po úvodnej fotke pred mapou sme sa vysmiati a plní síl (každý podľa svojho gusta – niekto spal 6 hodín, niekto 2 a pol) vydali v ústrety jesenným Nízkym Tatrám. Privítali nás krásnymi výhľadmi, pokojom naplneným všakovakými pestrými farbami stromov a výzvou vzoprieť sa silnému vetru, ktorý nás odkláňal od plánovanej cesty vpred. Naši chlapci sa stavili, že na Ďurkovú prídeme – Joži: „Už potme.“ Pišta: „Ešte pred zotmením.“ Stávka o čaj na Kamennej chate vyšla Jožimu, keďže na Ďurkovú sme došli dve hodiny po západe slnka, okolo 21. h. Uzimení, túžiaci po horúcom čaji a jedle sme sa usadili k poslednému voľnému stolu a všade inde, kde bolo voľné miesto. A kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu Ampík pri nás stál. (Pozn. prekladateľa: Ampík – staršia to osoba mužského rodu s nevyberaným slovníkom, ktorá pripravuje čaj za 50 centov a polievku za 1 €.) O 22.00 zhasne svetlo na chate, nehľadiac na protesty návštevníkov a začne rozprávať vety, v ktorých by sa slušné slová dali zrátať na prstoch jednej či dvoch rúk. Všetci sa snažili správať pokojne, aby chatárovi Ampíkovi nedali podnet byť ešte impulzívnejší... ale on si tie podnety našiel sám :). Tak naši českí bratia poznamenali, že sa to začína podobať na akčný film.

Miesta na spanie na matracoch už boli obsadené. Na našu otázku: „Kde môžeme spať?“ sme dostali odpoveď: „Kde si nájdete miesto.“ A tak sme spali na stoloch, na lavičkách, pod stolom, na zemi... Vraj TAKTO SA RODIA ZÁŽITKY. Karimatku si so sebou pre istotu zobral len Joži. My ostatní sme mali tvrdšiu noc à la Gróf Monte Christo. Zmäkčovali nám ju len deky, ktoré sme si narýchlo uchmatli z lavičiek. Potom už každý z nás aspoň na chvíľu zaspal...
Nasledujúce ráno bolo chladné. Vstali sme o 7:00 už zimného času. Po výdatných klobásovo-cibuľkovo-müsliových raňajkách sme sa zbalili a vydali sa na viac ako štvorhodinovú cestu na Kamennú chatu pod Chopkom. Tento raz sme mali celkom dobré tempo a na chatu sme dorazili v stanovenom čase. Cestou však opäť fúkal taký silný vietor, že miestami sme museli (aspoň my, dievčatá) zastať a počkať, kým pán vietor spomalí. Inak by nás asi odvial z hrebeňa. Naši chlapci si počasie vychutnávali, vietor pochvaľovali a fotili si oblačnú oblohu a výhľady na kopce, keď sa počasie umúdrilo a dovolilo nám uvidieť kus cesty, ktorú sme prešli, ale zároveň i náš cieľ.
Na Kamienke sme sa parádne najedli. Takže chválime a pozdravujeme kuchárov :) Aj ceny boli priaznivé. Oproti tým bratislavským nebola vysokohorská prirážka nejako citeľná. Dvaja odvážlivci – Janči a Rado – sa vydali na vrchol Chopku. My ostatní sme si užívali teplo a príjemnú chatovú atmosféru. Ešte sme si stihli zahrať BANG a potom sme sa spoločne vydali na záverečnú časť dvojdňového putovania – na zastávku pod lyžiarskym strediskom Jasná. Chodník, po ktorom sme chceli zísť dolu, bol namrznutý a poprášený snehom. Preto sme zvolili bezpečnejší variant – cez zjazdovku – hoci to bolo oveľa náročnejšie na naše kolená. Všetci sme úspešne a načas došli do cieľa a o chvíľu sme sa viezli autobusom do Liptovského Mikuláša. Ešte pred svätou omšou sme boli objednať pizze, aby bolo čo vyjedať cestou vo vlaku. No a po sv. omši, ktorú slúžil pán kaplán so zlomenou nohou (zadarilo sa pri futbale), sa každý z nás vydal na cestu domov, aby si v nasledujúci deň uctil všetkých svätých a návštevou cintorína spomenul na verných zosnulých.

P. S. 1: Fanta a H-čko vždy dodali stratenú energiu.
P. S. 2: Týždeň po výlete sa konala fotkovica. Tí, čo neboli, môžu ľutovať. (Fanta mala vážneho konkurenta.)
P. S. 3: Bolo super. Odporúčame všetkým, ktorí sa ešte nezúčastnili akcie s turistickým tímom => o zážitky postarané :)