Počiatok

Kategória:

Kronika

Slnko rýchlo klesá za obzor a krajina okolo nás šedne. Vzduch je ešte teplý a jemný vánok nám šteklí tváre. Niet sa kam ponáhľať. Do dnešného cieľa už ani tak za svetla nedôjdeme. Vyrážame zo sedla Čertovica, kde nás vysadil autobus, a dnešným cieľom je prenocovať na Ramži. Už počas prvej hodinky šliapania sme nútení zapnúť si svoje čelové lampy, aby sme v spleti cestičiek a hustého porastu nestratili značku. Táto časť hrebeňa je poznačená silným polomom a značenie je v nej trochu krkolomné. Ani za dobrého počasia tu nie je umenie poblúdiť. Nám sa to stáva za noci. Ostávame visieť v hustom poraste niekde na svahu v okolí chaty. Netrafili sme odbočku. Jožko od nás odbieha s GPS-kou v ruke, ktorá tvrdí, že je stále na dobrej ceste, aby našiel chatu. My ostatní sa snažíme chlebom zahnať hlad. Nielen kvôli tomu, že je piatok, nevyťahujeme mäso.

Život v lese so západom slnka ani zďaleka nekončí. Počujeme rôzne zvuky, ktorých majiteľov sa snažíme od seba odplašiť naším hlasným rozhovorom. Konečne po dlhšej chvíli sa k nám prediera usmiaty Jožko. Cesta je nejakých sto metrov pod nami. Rýchlo sa dvíhame a spoločne zamierime do bezpečia chaty. Ako zisťujeme, je už plná. Štyroch posielame dnu ešte sa tam potlačiť a nám ostatným neostáva nič iné, iba sa rozložiť pred chatou. Miško zobral hrozbu medveďov a inej zveri vážne, a tak zatiaľ čo my sme sa ukladali do spacákov, on behal po okolí a zhromažďoval veci na protimacovské zátarasy. Keď konečne ustal, už sme asi všetci spali. Zajtra nás čaká ťažký deň.

Budíček. Cieľom dnešného dňa je prejsť po hrebeni na Andrejcovú. Pomaly a neochotne sa zdvíhame z našich nočných hniezdočiek a balíme spacáky. Určujeme čas odchodu a hneď po raňajkách vyrážame. Niektorí to zobrali na ľahkú váhu, a tak nás musia dobiehať. Terén sa ťahá zas prevažne lesom. I tu sú miesta s popadanými stromami, ktoré treba preliezať. Spomaľuje to postup. Dnes sa nám slnko ukazuje len nachvíľku okolo obeda. Nejak nám to nevadí, veď v lese nám až tak nechýba. Po výraznom strmom klesaní do sedla Priehyba sa nám ukazuje žltý kamarát z nebies, a tak si líhame do trávy a naberáme síl na poslednú etapu dnešného pochodu. Tá sa začína 500-metrovým výšvihom na Veľkú Vápenicu. Odďaľujeme odchod, až kým už naozaj musíme zdvihnúť kotvy a pustiť sa prekonať obra, čo nás delí od útulne Andrejcovej. Oddýchnutí stúpame rezkým krokom a čo nevidieť sme pri útulni, nakoľko na Veľkej Vápenici nie je kvôli hmle žiaden výhľad. Po ubytovaní sa a zasýtení našich hladných žalúdkov, sa obloha znova trhá, a niektorí z nás vychádzame pookriať na lúku zaplavenú lúčmi zapadajúceho slnka. Spolu s odchádzajúcim svetlom odchádza aj naša chuť ostať vonku. Predsa len v okolí sa vraj pohybuje zopár ťažkých indivíduí. Po spoločnej chvíľke strávenej v kuchynke útulne postupne zaliezame do spacákov. Kvôli potrebe stíhať autobus v Telgárte posúvame budík na skorú rannú hodinu. Šum na chate postupne tíchne a z môjho okolia sa ozývajú pokojné výdychy, ku ktorým sa pridávam o chvíľku aj ja. Celá chata sa ponorila do ticha a tmy.

Ticho prerušujú až naše budíky. Všetci ich s nechuťou zaklapujú a neochotne sa dvíhajú zo svojich lôžok. Po krátkych raňajkách vyrážame. Rosa nám zmáča spodky nohavíc. Vidíme, ako oblaky postupne zahaľujú hrebeň pred nami. Na Andrejcovú hoľu už stúpame v oblakoch a vetre. Vzduch je vlhký a nikomu sa nechce zastavovať. Musíme pomaly šliapať ďalej, či chceme, alebo nie. Oblaky zhustli a ak sa chceme navzájom vidieť, nemôžeme sa vzdialiť na viac ako dvadsať krokov. Počasie sa umúdruje až po Orlovej holi. Oblaky sa trhajú a predvádzajú nám, čo pred našimi očami doteraz skrývali. Zelený široký hrebeň znovu začína osvetľovať slnko svojimi lúčmi. Na tráve sa v jeho jemnom svetle trbliecu tisíce kvapiek ako pozostatok vlhkých oblačných baránkov. Vietor odfukuje oblaky zo severnej strany hrebeňa na juh, až nakoniec pred nami úplne odhalí dôverne známu panorámu o čosi vyšších štítov Vysokých Tatier. S pokojom v duši si vychutnávame tento bonbónik, čo si príroda pre nás pripravila na záver. Na Kráľovej holi sa zapisujeme do kroniky a ja prikresľujem aj vtipnú karikatúru Tupcov v štýle Ivana Baja. Je najvyšší čas odtiaľto vypadnúť, ak chceme stihnúť náš spoj. Rýchle tempo dnešnej túry nevyhovuje každému a pred Telgártom už niektorých začína zmáhať únava. Treba však zaťať zuby a tých pár stoviek metrov sa dovliecť k zástavke. Zvládli sme to. S Miškom si skracujeme čakanie na bus zhybmi na zastávke. Máme ešte veľa síl, a tak si priberáme batohy, s ktorými to rýchlo vzdávame. Netrvá dlho a už sedíme v autobuse smer Brezno.

S Jožim a Lenkou kujeme plány ako oživiť turistov a dať im konečne systém, ktorý by ich udržal pri živote dlhšie ako dva roky. S Jožim hodnotíme tento náš spoločný pokus veľmi pozitívne a sme plní elánu do ďalšej práce. Pán nám v tom pomáhaj a žehnaj turistov, veď to sú ľudia, čo túžia byť k tebe bližšie.

=Mike=