Plavecká jaskyňa PP1

Kategória:

Kronika

5. december 2015 

Na toto krásne podzemné dobrodružstvo ma zavolali moji kamaráti Ondrej a Magdalénka, ktorí sa chystali s turistami UPeCe do jaskynných chodieb pri Plaveckom hrade. Išlo sa začiatkom decembra, deň sa začínal pekne a z Bratislavy našu malú skupinku zobral autom nadšenec, ľadový medveď, ktorý si bol ráno zaplávať ešte v Dunaji :)

Pred vchodom do jaskyne sa nás zišlo o čosi viac (asi 12 ľudí), pri lúčoch decembrového slniečka sme sa na parkovisku v priebehu pár minút zmenili na nepoznanie – helmy, čižmy, baterky a oblečenie, ktorého nám nebude ľúto v tých úzkych priestoroch ošúchať či zamočiť... Niektoré chodbičky, ako sa neskôr ukázalo, boli naozaj veľmo úzke... vhodné tak na plazenie jedným smerom... na konci sa bolo možné otočiť a plaziť sa späť :) ale to už prebieham... 

Pán Vlado sa ukázal ako zanietený speleológ a jeho nadšenie skúmať, liezť ďalej a poukazovať nám všetky zákutia, ho neopúšťalo počas celej našej výpravy. Otvorom v svahu, od ktorého majú kľúče len miestni jaskyniari, sme sa dostali do sveta tmy... Naše baterky nám svietili na cestu, keď sme chodbou vchádzali hlbšie do vnútra kopca. Nebola to samozrejme typická turistická jaskyňa, do ktorej ste išli obdivovať neviem aké nádherné kvaple. Mňa na tom fascinovalo, ako sa všelijakými chodbičkami človek dostal niekam ďalej, a zase inou šachtou, ani nevedel ako, na to isté miesto... niekedy bolo potrebné vynaložiť neuveriteľnú silu a obratnosť (aspoň, čo sa mňa týka :) Lozili sme vo vertikálnych aj horizontálnych rovinách a veru bez helmy by som sa sem neodvážila, už by som bola načisto oskalpovaná. Kde-tu presakovala voda, kde-tu sa chodbička rozšírila do malej komnaty, kde-tu sa pod svetlom baterky ukázala sintrová výzdoba. Jaskyniar Vlado nás zobral aj na miesto, čo voda vymyla ako podzemnú šmýkačku.

Čas tu plynul akosi veľmi rýchlo. Niektorí už museli odísť skôr a my sme sa ešte vybrali v malej skupinke preliezať veľmi úzke chodbičky, ktoré som spomenula na začiatku. Človek sa nemohol zastaviť, lebo by tam zablokoval jedinú prístupovú cestu... 

Jaskyniarčenie si vyžaduje naozaj dobrú kondíciu, spolupatričnosť, túžbu objavovať a vnímať tento podzemný svet ako niečo naozaj čarovné. Ďakujem Lenke, s ktorou som sa pri tomto výlete zoznámila, za zorganizovanie tohto nevšedného dobrodružstva.

Lúčim s vami s pozdravom: kto sa bojí, nech nechodí do lesa... ale do jaskyne... začuje tam ticho a hĺbku svojej duše :)