Prechádzka s anjelom

Kategória:

Kronika

Milióny hviezd na oblohe, no dnes sa na mňa žiadna neusmieva. Spoza oblakov ledva presvitá temná žiara mesiaca. Pani Noc už zahalila krajinu svojimi šatmi a jediné svetielka sa pomaly tancujúc strácajú za horizontom. Život okolo mňa sa vytráca a ja zostávam na hrebeni sám len v prítomnosti anjela.

Vietor potichu presúva zmrznuté snehové kryštáliky cez moje lyže. Ani on sa neodvažuje vyrušovať. Pomaly posúvam jednu nohu pred druhú a tvár mi trhá bolesť krvavých nôh. Koľko bolesti je prípustnej v tomto svete? Koľko bolesti si pripúšťaš k sebe ty? Koľko bolesti tíšiš tabletkami a koľko dusíš vo svojom vnútri a nehľadáš silu ju zvládnuť? Vyhýbame sa bolesti a utrpeniu, akoby to bolo niečo neprirodzené a akoby sme si ju práve my nezaslúžili. Obviňujeme Boha, že nás necháva trpieť a keď trpia tí okolo nás, utešujeme ich veľkými rečami o Jeho vôli a o tom, ako ju majú pokorne prijímať. Áno, prajeme si, aby sa bolesť netýkala nás a mnohokrát pokrytecky sťažujeme bremeno utrpenia ostatným. Nie som výnimkou.

Trpím nerád, ale istým spôsobom si bolesť a nepohodlie volím často dobrovoľne. Asi by nemalo zmysel porovnávať moju bolesť s inou bolesťou, ale sami uznáte, že bez ohľadu na intenzitu a trvanie aktuálnej bolesti, vždy sa jej chcete zbaviť. Každé premáhanie sa vám berie silu ísť ďalej. Mne doslovne. Zle zaviazané lyžiarky mali za následok stiahnutie kože z členkov a každý ďalší pohyb nohou teraz strašne bolí. Leukoplasty napité krvou už dávno neplnia svoju pôvodnú úlohu a mokvajúca noha sa mi lepí o ponožku, pričom sa zas od nej pri pohybe odliepa. K chate je to už len hodina šľapania po hrebeni, a tak som ostatných poslal dopredu. Ja krok po kroku, ktoré mi pripadajú večné, sa pomaly blížim k miestu, kde sa mi dúfam aspoň na chvíľku uľaví.

Mám pocit akoby sme zabúdali na momenty, ktoré nasledujú po bolesti. Sami ste prišli na svet v bolestiach vašej matky pri pôrode, ale verte, že okamihy, ktoré nasledovali potom, patrili k jej najkrajším v živote. Darovala v bolesti život tak, ako sa rodí z bolesti aj skúsenosť, úspech, požehnanie či sila. Nezabúdajte, že aj naša spása prišla k nám cez nepredstaviteľnú bolesť a poníženie.

Dnešok začínal tak nevinne a skončil tak krvilačne. Primrznutá cesta z Dolného Harmanca na Kráľovu studňu vábila ležérne si nasunúť nohy do uvoľnených lyžiarok a len tak z nohy na nohu prešľapovať. Na Kráľovej studni sme si už aj s Júliou oblepovali naše krvavé nohy. To aby sme mali na čo spomínať. Ostatní zatiaľ dopili čaje a dojedli čokoládu a plní energie sme sa pustili k červenému svetielku na náprotivnom kopci. Krížnej. Za tých pár rokov čo navštevujem jej vypínajúci sa vrchol som pochopil aj ďalší význam jej mena. Slnečné lúče sa čoskoro stratili za hradbou šedivých mrakov, a tým aj západ slnka uplynul bez emócií. Krajina rýchlo zošedla a mne sa pri predstave ďalšieho šľapania nechcelo ísť ďalej. Ale idem. Viem, že dneškom sa to ešte nekončí a zajtrajšok bude mať podobný spád pri zdolávaní Ploskej. Bude to zaujímavé s týmito nohami zlyžovať z nej dole do Liptovských Revúc.

Nateraz mi ostáva len pomaly dávať nohu pred nohu a mlčky sa uberať ďalej. Mne a môjmu tichému spoločníkovi, ktorý mi robí spoločnosť. Nepotrebujeme slová. Ja viem. On vie. Jeho prítomnosť ma napĺňa a dáva pocit, že ešte nie som sám. Ďakujem.