Brutálny zvuk sa ozve pri mojom uchu. S námahou rozliepam ľavé viečko a podvedomým pohybom tresnem po bľačiacom budíku. Osem hodín. Sobota. Posledný marcový deň. Ty bláho, veď dnes je ten deň! Nevládne sa skotúľam z postele a zbežne čekujem počasie. Ak leje ako z krhly, do hory ma dnes veru nik nedostane. Na moje počudovanie obloha vyzerá celkom vábne, kde-tu sa dokonca objaví belasé nebo. Čas neúprosne plynie a z plánovanej hodiny na vychystanie mi nemilosrdne odbúdajú minúty. Nič to, po piatich hodinách spánku ma postaví na nohy jedine silná káva.

Netuším, ako ubehlo tých šesťdesiat minút, ale cítim, že opäť nestíham. (Pre tých, čo ma poznajú už dlhšie, to vôbec nie je prekvapujúce.) Zhrabnem ruksak – určite som čosi zabudla, ale toho pol dňa to nejako prežijem – a mašírujem na autobus. Už v autobuse zo mňa tečie pot, no ranná rozcvička v podobe behu na tridsaťdvojku nie je na zahodenie. Po príchode na našu jedinečnú bratislavskú, žobravými asociálnymi rádmi naplnenú železničnú stanicu zisťujem, že som prišla včas, ba odvážim sa tvrdiť, že ešte skôr ako ostatní, čo považujem za megaúspech. Prebieham očami po okolostojacich ľuďoch a hľadám známu tvár... aspoň jednu, netreba viac, však my kresťania sme takí skromní. Žiadneho z postávajúcich cestujúcich nedokážem onálepkovať upecečkar-turista-študent, a tak si idem kúpiť lístok do Jura. Ako tak stojím v rade (nie na banány), za mnou sa začína odvíjať náš jarný turistický príbeh. Spoznávam prvé tváre a po víťaznom nákupe tiketu za celých 86 centov už smelo smerujem k tvoriacej sa skupinke upecečkarov. Ach, tieto magické momenty... na jednej strane milé zoznámenia, potriasanie rukami a pozdravy s novými ľudkami, na strane druhej rozpačité chvíle, keď sa človek úpenlivo snaží rozpamätať: „Kde som len tohto človeka stretla a ako sa vlastne volá?“ Človek je tvor zábudlivý, a tak má aspoň tému na debatu vo vrecku. Pri poslednom peróne na nás čaká červený doubledeckeroidný vlak, ktorému k dokonalosti chýba už len odkrytá časť strechy. O celé tri minúty by mal odísť (podmieňovací spôsob nepoužívam náhodne). Tak na čo ešte čakáme? Naskakovať. Samozrejme, usádzame sa na „vrchní patro“, veď človek sa nevezie v poschodovom vagóne každý deň. Už-už som čakala, že sa pohneme, ale to by nebolo správne. Ktosi nám ešte chýbal. V poslednej minúte sa za uznanlivého slovného doťahovania ostatných účastníkov dovalili „naši“ milí mladomanželia J & J. Vo vagóne nastal všeobecný rozruch, veď „kde to žije, tam je Janka“ (keďže Mattoni už nie je). Za krátku chvíľu som došla k poznaniu, že existujú osôbky, ktoré majú horší time management ako ja, a napriek tomu stihnú to, čo majú :). Pán si nás vždy dostane tam, kde nás chce mať. Ubehlo presne desať minút od plánovaného odchodu vlaku z hlavnej stanice a my ešte stále stojíme na štvrtom nástupišti. Teda nie my, my sedíme pohodlne uvelebení v sedačkách. Ale vlak sa nehýbe. Nevadí, zdá sa, že času máme stále dosť. Toto je príhodná chvíľa, aby sme si upresnili časové plány dnešnej túry. Zo Svätého Jura do Marianky by sme mali prejsť zhruba za šesť hodín, čo Michal veľmi pohotovo okorenil: „Ako sa poznám, radšej som si vzal aj čelovku.“ A tu mi dôjde, čo som pri balení zabudla J. Nič to, základ je pršiplášť, a ten mám. V zápale rozhovorov som si ani neuvedomila, že sme sa pohli a frčíme priamym smerom na Jura, teda na Jur. Cesta to je veru rýchla, štvrť hoďky a sme na mieste. Rezko vyskakujeme z vlaku. Prechod cez Jur až pod horu ubieha vcelku rýchlo, keďže máme ešte „dovolené“ rozprávať sa. Na konci obce, v poslednej chate pod kopcom, ktorý sa javí ako zanedbaná zjazdovka, sa niekoľko nadšencov oblečených do dobových handier celkom dobre zabávalo. Asi sme na nich dosť túžobne hľadeli, lebo jeden z mladých mužov na nás zakričal: „Heeeej, babyyy, poďte k nám na guláš!“ Pobavili sme sa, najmä na Jakubovi, ktorý bol sám muž „požehnaný“ medzi štyrmi ženami. No fajný kotlíkový guláš by nebol na zahodenie. Obďaleč už stál zvyšok našej partie, pripravujúci sa na začatie silencia. No nám to predsa len nedalo a zisťovali sme, akú konkurenčnú ponuku nám môžu predložiť naši chalani v porovnaní s gulášom o pár metrov ďalej. Michal sa veru nepáral a dostalo sa nám odpovede, akú sme si zaslúžili: „Boží pokoj, ticho a príroda je naša ponuka.“ A takáto ponuka sa veru neodmieta. Navyše ešte stále máme pôstne obdobie, tak si guláš odpustíme.

Nasledovných päť hodín sme si museli, lepšie povedané chceli, keďže nám Boh dal slobodnú vôľu, odpustiť verbálnu komunikáciu a ostatné veci, ktoré k tomu patria, ako telefóny, iPady, iPody, MP3-ky, notebooky (neviem, ktorý borec by to so sebou nosil, avšak v tejto dobe nič nie je nemožné, ako vraví Toyota). Kdesi v diaľke odbíjajú zvony jedenásť hodín. Naše mlčanie začíname modlitbou ruženca... Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás biednych, ktorí každý deň svojimi hriechmi pribíjame Ježiša na drevo kríža.

Nastalo ticho. Beriem ruksak na chrbát a začínam sa pomaly šuchtať lesom, ponárajúc sa do hlbín svojej duše. Šuchtanie musím veľmi rýchlo prehodnotiť na rezkejšie turistické tempo. Chalani sa mi za pár minút stratia z dohľadu, ale to vôbec nie je na škodu. Som tu len ja a stromy, len ja a šum vetra, len ja a nebezpečne sa ohýbajúce konáre, len ja a ticho, len ja a On. Božský pokoj. Ľudský nepokoj. Nastáva boj, neľútostný, vnútorný. Z hrdla nevyjde ani hlások, zato myseľ pracuje na plné obrátky. Myšlienky sa rútia... prvá, druhá, tretia... dvadsiata šiesta... prestávam počítať. Po hodine sa dostavuje kríza, nedostatok spánku nenechá na seba dlho čakať a žiada si svoj desiatok. Tie časy, keď mi stačilo spať štyri či päť hodín, sú nenávratne preč. Zažívam takú svoju malú krížovú cestu, no ja sa len tak nedám odrovnať! Vyťahujem nejakú zásobu cukrov – vraj je to zdroj rýchlej energie – a úfam, že sa čoskoro vzchopím. Vnútorné dilemy prerušil silný vietor, ktorý ma donútil dať si na seba vetrovku. A v tom momente nastal zlom. Hlavou mi prebehla pieseň začínajúca sa Ty mi dávaš nohy jeleníc... a moje myšlienky sa začali uberať veľmi zaujímavými smermi J. V hlave defilujú obrazy posledných dní, týždňov a mesiacov. Občas sa uškrniem pri príjemnej spomienke a nádejam sa, že ma nik nevidí. Veď čo by si mohli pomyslieť o nepríčetne sa usmievajúcej dievčine, ktorá si ide po lese. Napĺňa ma radosť a vďaka Bohu za zázrak tohto krásneho dňa. Kde-tu sa na oblohe zhustia oblaky, no náhle ich silný vietor opäť rozpustí. Odvaha mi veru nechýba a obraciam oči k nebu s piesňou na perách Open the floodgate of heaven, let it rain! Keď som sa snažila naposledy takto rozprávať s Pánom, spustil sa taký lejak, že mi ani pršiplášť nepomohol. Našťastie tentoraz sa tak nestalo

Cesta ubieha vskutku veľmi rýchlo, ani sa nenazdáme a sme na Pajštúne. S otvorenými ústami a nemým úžasom sledujem skalolezcov a oni na oplátku nechápavo pozerajú na nás. Niet sa im čo čudovať. Hŕstka (presnejšie dvanásť) čudákov, čo nič nevraví, si prisadla na trávu pri zrúcanine a vybalila si svoj proviant. Neprerečú ani slova, zatvrdnuto mlčia, ani brvou nehnú. Po chvíli sa zodvihnú a po jednom odkráčajú preč. Zvláštny obraz a pritom taký prostý.

Do Borinky doslova zbehneme a odtiaľ je to do Marianky čoby kameňom dohodil. Začínam cítiť, ako ma svrbí jazyk a trošku sa aj teším  na ukončenie silencia. Prichádza tá chvíľa. Je dobojované. Tak ako na začiatku, aj na záver sa spojíme v modlitbe. Koniec silencia však ešte neznamená koniec túry. Smerujeme priamo ku krížovej ceste na známom pútnickom mieste. Nasledovných tridsať minút by som spokojne zaradila do kategórie „silný duchovný zážitok“. Pre mňa osobne to bolo dokonalé vyvrcholenie poslednej pôstnej soboty pred Veľkým týždňom. Mocnejúci vietor dodáva krížovej ceste dramatický feeling. Pri jedenástom zastavení prichádza rad na mňa a s pokorou beriem do rúk papier so zamyslením. Pána Ježiša pribíjajú na kríž. A ja som na čele davu, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!“ Hlas sa mi trasie, no dúfam, že vietor všetko prehluší a nikto nič nespozoruje. Pane, odpusť! Hľadím na Teba, Tvoje doráňané telo a snažím sa pochopiť, aká obrovská je Tvoja láska. Ona ostáva pre mňa tajomstvom, ktoré si nesiem so sebou domov.