Túra malofatranským hrebeňom

Kategória:

Kronika

Pred časom som začal podnikať vandrovky do lesov a zaujímavých lokalít v okolí Bratislavy, respektíve Malých Karpát. Pochodil som všetky zrúcaniny hradov, najvyššie kopce a vyhliadkové veže, vošiel som do niekoľkých jaskýň a väčšiny vojenských bunkrov, dozvedel som sa viaceré prírodné zaujímavosti... Už mi to začalo byť málo, nuž som sa začal rozhliadať po vyšších a náročnejších výstupoch. A v tom prišiel infomail o túre na Malú Fatru s jej dominantou - Veľkým Rozsutcom (1609 m n. m.).

Prvý výstup sa udial priamo v Štefanovej – výstup z autobusu. ☺ Po ňom nasledoval druhý, na zahriatie, na sedlo Vrchpodžiar. Nasledovali Jánošíkove diery, čo je bystrina búrlivo skákajúca a žblnkotajúca medzi dvomi tiahlymi bralami. V minulosti prakticky nepriechodné. Dnes sú tam rebríky, reťaze a laná, ktoré umožnia prejsť touto nebezpečnou, ale zároveň i očarujúcou tiesňavou aj obyčajnému turistovi s bežným turistickým výstrojom.

Ráno som dúfal, že sa oblačnosť rozplynie, a na Rozsutci budeme mať pekné výhľady. Spočiatku bola viditeľnosť prijateľná, ale počas výstupu na Veľký Rozsutec sa začala znižovať. A na jeho vrchole sme zistili, že okrem nás a skál, ktoré sa nachádzali pár desiatok metrov od nás, nebolo vidno nič viac. Len opar. Nuž nič to, ja som vojak a nie padavka. Aj „hmla“ patrí k životu.
Pri výstupe na Stoh (1608 m n. m.) stále panovala oblačnosť, ale Maťo, ktorý pracuje na meteorologickom ústave, tvrdil, že tá oblačnosť je stále bledšia a redšia. A zanedlho sa začne trhať a budeme mať pekný výhľad. Mal pravdu. Asi po pol hodine vanúci vietor naozaj roztrhal oblačnosť na kusé oblaky a žasli sme nad majestátne sa týčiacim Veľkým Rozsutcom, aj s jeho príkro stúpajúcim úbočím. Spoza neho vykúkal Malý Rozsutec.
Túra po svahoch Malej Fatry mala pôvodne trvať len jeden deň – sobotu. Mne sa to zdalo príliš veľa cestovania vlakom na jeden deň, tak som sa potešil, keď som sa dozvedel, že časť ľudí bude vandrovať aj v nedeľu. Pridal som sa k nim. V nedeľu sme vandrovali piati.
Mali sme pred sebou ešte niekoľko kilometrov cesty na horskú chatu. Pokiaľ bolo vidno, obdivoval som okolitú krajinu. Keď svetlo ustúpilo tme a výhľady na horské chrbty vystriedali svietiace domčeky v dolinách, začal som rozmýšľať, aký veľký je asi ten chlieb, keď sa pod ním nachádza Chata pod Chlebom. ☺
Napriek tomu, že sme boli len piati, rozdelili sme sa na dve skupinky, lebo sme mali iné tempo. Nebol som vedúci skupinky, ale súmrak a rešpekt pred prudko klesajúcimi svahmi naľavo i napravo ma prinútil, aby som prevzal úlohu „staršieho brata“. Šiel som s pomalšou dvojicou a dával pozor, aby sme predišli prípadnému chybnému kroku.
Už sme šli v čokoládovej tme, keď sme prišli na rázcestie. Nechcel som, aby sme v noci zablúdili, preto som vytiahol mapu, kompas a pozorne hútal, ktorá z tých dvoch ciest vedie pod ten „chleba“ a chatu, ktorá je pod ním. Niekoľko minút sme sa nevedeli dohodnúť, ktorá cesta je tá správna. Bolo to aj z toho dôvodu, že môj mechanický kompas ukazoval sever raz tam, potom zasa opačne. Neviem si to vysvetliť inak ako prítomnosťou našich mobilov.
Napokon som rozhodol – pôjde sa vľavo. Rozhodli sme sa správne, cesta vľavo skutočne viedla na chatu. Inak aj keby sme sa rozhodli ísť vpravo, tiež by sme šli správne. Obe cesty sa po 100 metroch spájali. ☺
Po chvíli sa v diaľke zaleskli reflexné pásiky. To nás čakala naša prvá skupinka pri infočeku, a oznamovali, že na chatu sa pokračuje vľavo. Obe členky prvej skupinky už boli uzimené, zrejme nás čakali niekoľko desiatok minút.

Podľa mňa, za svetla je priorita obdivovať prírodu a vytvárať „človečinu“ v partii. Ale po súmraku sa pre mňa priority zmenili. Prvoradý sa stal bezpečný príchod na chatu pod tým „chlebíkom“. Preto sme sa asi 10 minút zdržali na rázcestí, a tým pádom o 10 minút neskôr sme prišli k infočeku. Ak by sme mali našu prvú skupinku v dohľade, získali by sme tých 10 minút a v konečnom dôsledku by sme všetci prišli skôr na chatu. V tomto prípade by sa porekadlo „pomaly ďalej zájdeš“ upravilo na: „pomaly rýchlejšie zájdeš“. ☺

Druhý deň túry mal podobný priebeh. Spočiatku sme šli v jednom balíku. Ten sa pri prvom strmšom výstupe začal „zväčšovať“, až pokým z nás nevznikli dva menšie balíky. Ako „starší brat“ som bol zasa v tom pomalšom. Cestou sme hútali nad životne dôležitými otázkami, napríklad prečo sa vrchol Stoh volá Stoh a nie inak. Zhodli sme sa na tom, že to asi preto, že vyzerá ako stoh sena.
Potom sme uvažovali, prečo sa Veľký Rozsutec a Malý Rozsutec volá tak, ako sa volá. Napadlo nám, že ich meno môže mať základ v slove „suť“. Navyše oba kopce aj pripomínajú sutinu, ktorá vznikne na stavenisku pri búraní výškovej budovy.
Túto záhadu sme rozlúštili práve vtedy, keď sme šli po značkovanom chodníku okolo ďalšej sutiny, vysokej len 2 metre, ale nápadne pripomínajúcu zmenšeninu Rozsutcov. Nuž sme ju nazvali Mini Rozsutec. ☺ Takéto a iné životne dôležité témy nám vŕtali v hlavách. Šli sme len traja, možno to bolo aj lepšie. Aspoň sme sa mohli lepšie „ušovať“.

(Ušovať je odvodené od slova „ucho“. Znamená približne to isté ako počúvať. Ale z určitého aspektu sa tieto slová značne líšia. Ak spolubesedníka počúvam, počúvam ho preto, aby som ho následne presviedčal, že nemá pravdu a pravdu mám ja. Ak spolubesedníka ušujem, počúvam ho nielen ušami, ale aj očami, a vlastne každá moja bunka je nastavená tak, aby som pochopil, čo tým spolubesedník myslí. Keď ušujem, nepresviedčam, nepripravujem protiargumenty, ani sa neodvolávam na autority, ktoré tvrdia to isté, čo ja. Keď ušujem, len počúvam... A snažím sa pochopiť...)

Občas je prospešné zariadiť sa podľa hesla: „Neriešme na ceste, vyriešime na mieste.“ Mali sme rozpis vlakov, ale nepoznali sme cestu, a časové údaje na infočekoch akosi neopisovali rýchlosť našej chôdze. Preto sme nemohli dopredu plánovať, kde a kedy prídeme. Jediné, čo bolo dôležité, bolo byť otvorení pre rozumný nápad. Tak to bolo aj v tomto prípade. Počas zostupu z kopca ich bolo niekoľko... Preto sme na vlakovú stanicu prišli zarovno s vlakom. Síce sme posledných 500 metrov na stanicu utekali, ale inak bolo všetko načasované presne.

Ak má byť túra úspešná, nie je dôležité ísť presne podľa plánu. Dôležité je vedieť improvizovať. Takto to bezchybne funguje na mojich vandrovkách už niekoľko rokov. Anjel strážny, vďaka Ti.

Deň pred vandrovkou som si prepočítaval, koľko jedla si mám vziať. Ako obyčajne som sa pomýlil a ½ potravín som doniesol naspäť domov. Dokonca aj chlieb, ktorý som tam plánoval zjesť. Na druhý deň som si ho vzal do práce s tým, že tam ho zjem. Keďže mi z neho zostal ešte veľký kus, časť z neho mi i tak zoschla. Nuž som ho zaniesol kolegom v práci, ktorí zbierajú uschnutý chlieb a potom ho vezmú domov a dajú ho muširám, sliepkam alebo kačiciam. Doniesol som im ho so slovami: „Chlapi, doniesol som vám malofatranský chlieb“. Najskôr nevedeli, aký to je, ale keď som im vysvetlil, že som ho niesol na malofatranskej hrebeňovke, začali chápať. A usmievať sa.

Zamyslel som sa nad svojím množstvom potravín, ktoré si beriem na viacdňové vandrovky. Vždy značnú časť donesiem domov. Tento problém sa mi opakuje pravidelne, zrejme preto, že môj výber potravín „spoza múrika podvedomia“ ovplyvňuje podvedomý strach z hladu. ☺ Všimol som si, že tento problém má viacero ľudí v partii. Preto som sa rozhodol, že na najbližšej niekoľkodňovej vandrovke dám „jednou muchou dve rany“, a to takto: úmyselne si vezmem málo potravín, avšak o to viac EUROpskych korún. Tie po strávení mojich zásob použijem tak, že od spoluturistov začnem odkupovať ich prebytočné potraviny. Samozrejme v cene bude zahrnutá vysokohorská aj „nosičská“ prirážka. Takto vyriešim k spokojnosti môj problém a niekto sa z vandrovky vráti s plnšou peňaženkou. ☺
Humor patrí k životu. Ja síce na prvý pohľad asi tak nevyzerám, ale tí, ktorí ma lepšie poznajú, vedia, že so mnou je kopec švandy. Preto stranu tejto UPC kroniky uzavriem dvomi veršami, ktoré sa mi veľmi páčia a zároveň sú silne meditatívne. Dosiaľ každý, kto ich počul, sa najskôr pousmial a potom sa zamyslel.

Kde nechodí humor,
tam príde úmor.
A možno aj tumor.

Správna modlitba má také účinky,
že mení všetky kríže na činky.
Či si veľký a či malý,
dvíhaním činiek ti narastú veľké svaly.