Nerieš, užívaj!

Kategória:

Kronika

Na počiatku bola túžba... po novom, neznámom, nedotknutom, po diaľavách i blízkosti, po pokoji a boji, po slnku, vode, nehasnúcom smäde dobrodružstva, túžba za domovom zo skál, voňavých kobercov, pod klenbou hviezd...

Deň D

Bol prvý júl. Úplne obyčajný utorok, v ktorom sa začali napĺňať naše neobyčajné sny. Na stanici sme nemali problém spoznať ostatných členov výpravy, nadrozmerné batohy boli neklamným dôkazom príslušnosti k Tupcom. Popriať veľa zdaru a šťastia nám prišli i tí menej šťastní, ktorým choroba či neodkladné študentské povinnosti znemožnili zúčastniť sa tejto akcie. A prišli aj rodičia nášho benjamína a chladené pivá, ktoré sme od nich dostali, nám spríjemnili začiatok dlhej cesty.

S polhodinovým meškaním opúšťame Bratislavu. O toľko kratšie bude čakanie na nočák v Budapešti. A o toľko menej času bude mať aj Maťo, ktorý vo vlaku zistil, že si zabudol bundu a teraz odbehol nejakú si kúpiť. Na naše prekvapenie sa vrátil s druhými kraťasmi. Netrpezlivo čakáme aj na profesionálne deformovaného Viga, ktorý šiel obzerať dopravné prostriedky budapeštianskej MHD. Obaja sa však vrátili včas a my sme si mohli ísť hľadať lôžka vo vlaku, z ktorého na úsvite nového dňa vystúpime v srbskej metropole.

V našom kupé nesvietilo svetlo, jedno lôžko bolo polorozpadnuté a po napchatí všetkej batožiny dnu sa jeho aj tak malý priestor diametrálne zmenšil. V noci nás dvakrát zobudili colníci, podozrievavo porovnávajúci pas a občiansky našich dvoch Jurajov. Ale skôr, ako by sa u nás začala prejavovať klaustrofóbia alebo ponorka, sme boli v ďalšom medzibode. Belehrad nás už v skorých ranných hodinách vítal tropickými teplotami a tie boli znamením varenia sa vo vlastnej šťave počas celého nasledujúceho dňa. Dva staré vozne smerujúce do susedného štátu o klimatizácii ešte nechyrovali. Cesta to bola dlhá-predlhá, ale aj tú som, podobne ako ostatné úseky, z veľkej časti prespala.

Druhého júla večer. Skopje. Tu sme to plánovali na dnes zapichnúť. No po stanici sa potulujúce čudné individuá nás prinútili hľadať iné riešenia. Odvoz nám ponúkali taxikári, ale po zistení, že nám ešte ide autobus do Gostivaru, sme ich ponuku odmietli. Čas do odchodu sme využili na zmenenie si peňazí a Maťo sa tentokrát z obchodu vrátil s novou bundou.

Záverečná

V Gostivare sme sa využitiu taxislužby už nevyhli. Začínalo sa stmievať a bolo treba konať. Nejak sme sa dohodli s jedným chlapíkom, že nás zavezie až do nášho východiskového bodu, ktorý sme mu ukázali na mape a o ktorom, ako sme neskôr zistili, nemal ani páru. Obvolal svojich kamošov a 14 sme sa rozdelili do troch áut. V našom sme boli napchatí šiesti, aj s vodičom. Ešte bolo treba vyriešiť batožinu, lebo do kufra vošli tak 3-4 batohy, aj to sa už nedal zavrieť. Môj batoh mal skončiť v priestore medzi pootvorenou zadnou kapotou a zadným sklom, proti čomu som rázne protestovala. Nakoniec dostal čestné miesto na našich kolenách vzadu, kde sme sedeli štyria.

Cestou sme sa zastavili na pumpe natankovať. Maťo využil túto chvíľu a išiel pozrieť, či je všetko v poriadku, či náhodou z kufra niečo nevypadáva... Taxikár ho hneď zahriakol: „Nekontroluj, užívaj!“ A to sa stalo heslom nášho výletu. A príležitostí bolo hneď niekoľko. Naše mierne zdržanie nám ušetrilo peňaženky. Posádka prvých dvoch áut nám avizovala policajtov a keďže nás bolo v aute o jedného viac, mohli sme mať problém. Ako-tak sme pochopili, čo nám vodič albánskeho pôvodu hovoril, že jeden z nás má vystúpiť a ísť kúsok pešo, lebo by sme dostali pokutu. Chvíľka nedôvery, no keď nám navrhol, že on teda pôjde peši a nech to niekto odšoféruje, Maťo sa obetoval. Prešli sme okolo nich a keď sme sa im stratili z dohľadu, počkali sme ho. To mal náš taxikár stále dobrú náladu. A keď sme už boli pri tých policajtoch, pýtal sa nás, ako je to s políciou na Slovensku. Maťo si našich strážcov zákona veľmi nezastával, na čo Albánec odvetil: „Polícia – marihuana? Polícia – drogy? Polícia – pašovanie? Nie? Dobrá polícia!“

Ale potom to prišlo. Tma, poľná cesta, strata signálu, nevedeli sme sa s našimi skontaktovať dokonca ani cez vysielačky, a nevedeli sme, či ideme dobre. Taxikár začal lamentovať nad svojím autom, že sa mu na tej ceste plnej výmoľov zničí, a nadávať na svojich „idiotských kolegov“. Nebyť toho, že sme mu dopredu nezaplatili, asi nás tam vyloží a nechá tak. Zastavili sme, on išiel pozrieť terén, ručná brzda začala povoľovať, rýchlo sme povyskakovali z auta a – užívali.

Našťastie sa to vyriešilo k spokojnosti všetkých, keď sa jeho „idiotskí kolegovia“ vracali, vypočuli si jeho nadávky, otočili sa, bez slova preložili naše veci do ich áut a odviezli nás k našim. Aký to rozdiel!

Dorazili sme do cieľa – po 29 hodinách útrap cestovania. A malá ručička na hodinách mala prejsť už iba kratučkú cestu, aby začala opäť od nuly.

Pľac sme mali parádny, prístrešok so stolom a lavicami a murovaným prameňom. Ani stany sme nerozkladali, len tak sme si našli miesto pod strieškou či pod širákom. Božský to pokoj, len psi z neďalekej osady si chvíľu zvykali na našu neohlásenú návštevu. A potom prišlo ráno tretieho. Dobre, že sme dali budíček na skorú rannú hodinu, lebo byť budený veľkými autami, ležiac uprostred cesty, nie je ani príjemné, ani zrovna bezpečné.

Po raňajkách a krátkej zoznamovačke sme sa pohli. Prvé výhľady sa nám naskytli už po niekoľkých minútach šľapania. No chodníček vedúci do stratena a papradie, ktoré nám „prerastalo cez hlavu“, nám ich na nejaký čas zase ukryli.

Najvyšší

Plán na tento deň bol odvážny, priam až nereálny. Z cca 1000 m n. m. vystúpiť na najvyšší vrch, ležiaci vo výške 2764 m, s batohmi naloženými na týždeň, to je výzva! A i keď výzvy máme radi a 1. deň sme na jeho vrchole nestáli, aj tak sme si dali poriadne do tela. S klesajúcim slnkom sme zostúpili do pôvabnej dolinky a poblíž malého jazierka dožičili unavenému telu odpočinok. Pomerne rovný povrch a vykosená trávička sa postarali o naše pohodlie, len čudné zvuky nejakých vodných vtákov v nás udržiavali vedomie, že sa nachádzame v ozajstnej divočine.

Ráno bolo krásne, slnečné. A ako sme stúpali, nejedenkrát sme sa zastavili a pozreli za seba na tú krásu, ktorú sme opúšťali, aby sme ju mohli nachádzať v jej ďalších podobách.

Driapali sme sa hore po trávnatom aj kamenistom teréne a v dopoludňajších hodinách už stáli na hranici s Albánskom, na veľkom Korabe, odkiaľ sa nám naskytol nevšedný pohľad na okolitý svet. A vidieť boli i oné Prokletije, ktorých drsné prijatie okúsili Giorgio s Ondrom minulý rok. Tie ešte stále mali na sebe bielu čiapočku a vo svojom chlade si držali odstup.  

Dobro a krása voňajú

Nedá mi nespomenúť tú rozmanitosť najmä kvetenstva, ktorá sa nám ponúkala na každom kroku, a perfektné načasovanie akcie. Nielen kvôli tomu, že na nás za celý čas nespadla ani kvapka, hoci ku koncu sa nad nami mračná sťahovali, ale že sme v tomto období po dažďoch vstúpili do raja, raja biológov. Na miestach, kde sa sneh držal najdlhšie, sme dokonca našli ešte posledné šafrany - fialovo-bielo-žlté - hoci už dávno nebol ich čas. Niektoré kvety, ktoré rástli nižšie v doline, ktorou sme prechádzali prvý deň, som už odvtedy nevidela. Ťažko to bolo spočítať, ale kvitnúcich rastlín tam mohlo byť cez 40 druhov. A pri tom množstve a hustote sa jednoducho nedalo nešliapať po kvetoch. Príroda je veľká učiteľka, pošliapete po kvetoch a ony vydajú vôňu. Stúpiš na hada a... na hada nestúpaj! A veru mali sme tú česť vidieť aj tieto potvory. Veď aký by to bol raj bez hadov?! A hneď pri prvom stretnutí sme mali možnosť byť svedkami zápasu človeka rozumného s najjedovatejším plazom v Európe, vretenicou rožkatou. Ťažko povedať, kto vlastne vyhral. Obaja vyviazli s celou kožou. No ten nerozumný tvor nechápal, že Ondro mu nechce ublížiť, že má záujem iba o malinkú vzorku z jeho "kožúška" kvôli DNA. Hadovi nevysvetlíš. Keby sme mali so sebou aspoň sérum, ale takto uprostred divočiny a na Balkáne. Nakoniec sa Ondro musel uspokojiť so suchými zvlečenými kožami, ktoré sme našli v ďalšie dni.

Na stránke Národného toxikologického informačného centra sa dočítate, že tento druh žije na Balkáne, ale stretnutie s ním je pomerne zriedkavé. My sme potom teda mali šťastie, keď sme na ne naďabili štyri dni po sebe. Tá prvá sa vyhrievala na veľkom balvane, druhú sme zrána našli spiacu obtočenú okolo akejsi rastliny, keď sme si hneď vedľa jej nocľažiska vyšľapali chodníček v po pás vysokej burine, tretiu sme videli, keď sme prechádzali cez močarisko, štvrtú našli chalani cestou na vyhliadkový kopec, zatiaľ čo ostatní zostali čakať dole.  A ja som vtedy ležiac v tráve robila makrá kvetiniek, bezstarostne chodiac od jednej k druhej, keď sa mi zrazu do cesty priplietla ďalšia zmija. Razom som zanechala obľúbenú činnosť, odsledovala, kam sa odplazila a vrátila sa medzi ostatných.

Ale to som už zašla priďaleko. Poďme späť na Korab, vlastne dolu z neho. Niečo sme zjedli, niečo pofotili, prehodili pár slov s pastierom, ktorý prišiel hore za nami, ale cesta do Kosova ešte ďaleká…

(pokračovanie čoskoro :)