Gýč či negýč?

Kategória:

Kronika

Rovnobežky koľajníc nás vedú do neznáma. Mohutné podvaly na seba upozorňujú pravidelným „ttk, ttk, ttk...“ Ten známy zvuk pripomína očiam, aby sa zahľadeli cez okno niekam do diaľky a snívali. O miestach, kde je ticho, o miestach kde sa zastavil čas, o ľuďoch, ktorí si nie sú ľahostajní, o lúkach, ktoré ponúkajú odpočinok i priestor na voľný let. 

Široko-ďaleko kopca nevidno. Cesta lemovaná ovocnými stromami nás vedie poľom do dediny. Nebyť veľkého nezvyčajného kostola, azda by to bola dedina ako každá iná. Za ňou už lesy a chodníčky vykladané kameňmi. Staré suché stromy v protiklade k sviežim malým snežienkam. Ticho pripomínajú toho, ktorý má rád. Pokojné rameno skôr jazero ako rieku pripomína. Ponad ňu drevený mostík a na druhom brehu hrad. Veľký a pevný, hoci už bez najvyššieho poschodia. 

Ľudia sú zvláštne tvory. Vedia ísť aj v dave ako osamelí vojaci. Ale keď sa odhodlajú vyjsť zo svojej škrupiny, svet sa náhle stáva veselším. Poznajú, že ich problémy nie sú také neprekonateľné, že odpoveď je niekedy nečakane jednoduchá. Ich diela sú im podobné. Pri pohľade na ne ostávame nemo stáť. Línie, výška, materiál, ornamenty, okrasné nápisy, záhrady... Raz máte pocit, že ste v Cambridge, inokedy na Blízkom východe.

Ale šum vetra v rákosí a trepot krídel vodných vtákov nenahradí nič. Snáď ani sladkosť valtického vína. :)