Splav Hrona - Benda IV

Kategória:

Kronika

V piatok 5. 7. bol voľný deň a to predsa treba využiť! Baki mal výborný nápad, a tak sa vo štvrtok večer stretlo 12 dobrodružstvachtivých ľudkov v kempe v Slovenskej Ľupči, aby sme na druhý deň mohli vyraziť po rieke Hron v malých labilných loďkách (tuším sú to kanoe).

Kemp bol neuveriteľne plný, hlava na hlave, stan na stane, ale predsa sa nám podarilo rozložiť aj tie svoje a uložili sme sa k spánku. Noc však bola ťažká, susedia od vedľa mali nejaké ťahanice, pravdepodobne posilnení alkoholom a tak sme len čakali, či pri naháňačke nezavadia aj o náš stan. Ráno sme sa však zobudili živí a zdraví, doviezli nám barely a kanoe a tak hor sa na vodu! Či do vody...?

Baki nám dal malé školenie čo a ako. Ja som síce už splavovala Vltavu, ale na zadáka som si netrúfala, radšej pekne vpredu robiť háčika. Katka s Bakim sa nalodili prví, bezproblémovo pokračovali v plavbe a na hladinu sa pustili aj ďalšie dve kanoe. No keď som sa na okamih obzrela, tak som len začula krik a už som videla, ako sa Katka s Janom zúfalo snažia dostať z vody k brehu a kanoe s barelmi odchádza po vode do nenávratna... Prevrátili sa hneď po nalodení, a tak nešťastne, že pri tom stratili pádlo. Posádky sa trochu pomenili, aby sa vyrovnali sily a skúsenosti a pokračovalo sa v naloďovaní.

Po tomto zážitku som nemala veľkú chuť vstupovať do pohojdávajúcej sa loďky, ale na výber som moc nemala. Miško teda sadol dozadu, ja dopredu a čudujsasvete, plavili sme sa!

Pri prvej zákrute sme videli na brehu ďalšiu dvojicu, ako si žmýkajú tričká. Tiež sa už stihli vykúpať, ale našťastie bez ujmy. Chceli sme tiež priraziť k brehu, aby sme počkali ostatných a tiež aby sme si vyskúšali pristávanie. No, vyskúšali sme si ho tak, že sme skončili vo vode aj my. Bol to okamih a už bola loďka naklonená a v tej stotine sekundy som vedela, že nie je viac šanca udržať sa v suchu. Voda bola ľadová, jednou rukou som zvierala pádlo, druhou kanoe a snažila som sa nepanikáriť. Miško tiež pádlo nepustil a barely boli podtlakom pritisnuté k loďke, takže sme nič nestratili. Dokonca aj slamené klobúky na našich hlavách to vydržali :-) Bakiho „voda po kolená“ mi siahala po krk, ale po chvíli unášania prúdom sa nám podarilo vyškriabať sa aj s kanoe na breh. Drkotali mi zuby, tak som sa hneď postavila na slnko a žmýkala mokré šaty. Baki s Katkou čakali na opačnom brehu. Po chvíli kričí Baki na Miška: „Miškooo, skoč do vody, kanoe ide!“ A tak tam Miško zase po pás vliezol a vytiahol na breh opustené kanoe... Rozmýšľali sme, koho asi je, keď k nám po brehu prišla Katka. Tá mala šťastie, druhý raz vo vode... Tento krát bola v kanoe s Peťom, ktorý dorazil hneď za ňou. Sušili sme sa a riešili čo ďalej, zatiaľ to vyzeralo dosť zle. Suchí už boli len štyria členovia našej posádky, z toho dvaja niekde ďaleko vpredu. Netušila som, že splaviť Hron bude také náročné. Ešte sme prešli len pár kilometrov ale času od rána ubehlo veľa. Peťo zháňal nové pádlo a my s Miškom sme sa opäť pustili na vodu. Dohodli sme sa, že sa všetci počkáme pri hrádzi Šalková, ktorá sa prenáša. K nej sme sa napokon dostali viac menej úspešne všetci a Peťo s Katkou nás tam už čakali, doviezli ich autom aj s kanoe. Tam sa Katka s Janom (ktorý sa tiež párkrát so svojim parťákom vysypal) rozhodli opustiť našu výpravu a užívať si radšej pevnú pôdu pod nohami. Ďalej nás teda pokračovalo 10. Hrádzu na Šalkovej sme poprenášali celkom rýchlo a konečne to vyzeralo ako splav a nie ako kúpalisko. Cez Banskú Bystricu sme preplávali hladko a keď sme zakotvili v kempe Iliaš, ešte stále svietilo slnko. Myslela som si, že s tým ranným zdržaním tam prídeme o polnoci. No ale bilancia dňa – kúpali sa všetci, napokon aj sám Baki podľahol v jedných perejach :-) V kempe sme si dali sprchu a večeru, rozvešali všetky mokré veci medzi dva stromy, posedeli sme si pri ohníčku a potom celkom zmorení zaľahli do stanov.

V sobotu sme si pomenili obsadenia kanoe, aby mal každý možnosť ísť s Bakim, ktorého sme považovali za splavovačského guru. Tentokrát k nemu nasadla Maťa, no hneď po nalodení sa kanoe prevrhlo. Hm, asi to s tým Bakim nebude až také bezpečné :-)

Čakali nás Vlkanovské pereje. Vyzerali hrozivo, ale nakoniec som si to celkom užívala. Už som nemala taký strach ako včera. Presvišťali sme pomedzi vlnky a vlny a za perejami nám z brehu tlieskalo pár domorodcov. Vtom som si všimla, že pred nami už nepláva v kanoe Baki s Maťou, ale prevrhnuté kanoe s Bakim vo vode a Maťa nikde... Trochu som sa zľakla, ale Maťa je borec, ona sa dostala na druhý breh. Postupne prišli ostatní a začali sme vymýšľať, ako dostaneme Maťu k nám alebo nás k Mati. Most široko ďaleko nikde nebol a tak sa Maťa pustila brodiť rieku. V ruke s pádlom. Až do polovice jej to šlo dobre, voda po kolená a prúd, čo sa dal ustáť. Ale keď prišla bližšie k nám, prúd ju strhol a neostávalo jej nič len plávať proti nemu, s pádlom v ruke samozrejme. Obdivovala som ju, ale nakoniec to zvládla a boli sme zase v plnom počte.

Cesta do Zvolena bola pohodová, pospájali sme si kanoe dokopy a Miško si vyskúšal scénu z Titanicu na špičke svojho kanoe. Slnko na nás svietilo, aj keď sa nám od chrbta valili hrozivé mračná. Tie nás dostihli vo Zvolene, keď sme zakotvili pod mostom, aby sme si dali obed v miestnej reštike. Šli sme tam na dva krát, aby mal kto strážiť člny. Dali sme si palacinky, mňam :-)

Ďalej nás čakala dvojitá hrádza, dosť dlhé prenášanie. Robili sme aj vláčik, tri kanoe naraz pospájané pomocou pádiel. Boli však poriadne ťažké.

Už nás nečakala dlhá cesta, kemp pri Budči bol kúsok za Zvolenom. Čím ďalej sme boli od prvého kempu, tým menej ľudí sme stretali. V tomto kempe sme boli jedni z prvých, tak sme si ulovili dobré fleky. Inak, obdivovala som tých, čo išli na vodu piť. Mala som dosť čo robiť aj triezva, nechápem ako prešli podnapití cez všetky tie pereje. Ale možno mali viac skúseností :-)

Večer sme si založili oheň a kecali sme pri ňom do noci, vyspevovali sme si a bolo nám fajn.

V nedeľu ráno sme sa opäť nalodili, voda však bola oproti včerajšku akási kalná a hnedá. Už som nemala najmenšiu chuť sa v nej vykúpať. Tento deň sa však obišiel bez mokrých obetí. Tuším sme sa to už všetci naučili :-) Voda bola pokojná, miestami skoro až stojatá. Jednu hrádzu sme opäť preniesli a potom sme sa pristavili v Šášovskom podhradí, aby sme vyšli aj hore na hrad, keď už ideme okolo. Baki, Peťo, Maťa a Jaro strážili kanoe, my ostatní sme vybehli na kopec pozrieť sa na Hron z vtáčej perspektívy. No a potom nás čakal už len kúsok a prišli sme do cieľa našej plavby – Žiaru nad Hronom.

Nečakala som, že to tak dobre skončí po tých prvých hodinách plavby, ale očividne bolo treba si len zvyknúť na to, že nešľapeme do kopca s ruksakmi na chrbte, ale spolupracujeme s pádlom a kanoe. Nakoniec sme sa to všetci naučili a splav to bol parádny :-)