VEĽKÁ BRATISLAVSKÁ HRA

Kategória:

Kronika

Začalo sa to asi takto:

2. októbra prišiel do mojej mailovej schránky nevinne vyzerajúci mail od turistov. Veľká bratislavská hra. Mestská hra, mestská hra, mestská hra, znelo mi v hlave stále dokola. Mestské hry sú totiž úžasné akcie, ktoré neradno premeškať, to mám overené na vlastnej koži. A znelo to ako tá pravá prvá akcia, na ktorej sa s turistami zúčastním (hm, to som si ale myslela už pri Silentiu a Ať to fičí v pohraničí...). Ísť – neísť? ÍSŤ! Na mestské hry sa jednoducho chodí už zo zásady.

Prihlásila som sa ako štvrtá. Dobre, veď to sa rozbehne. Nasledujúce dni som sondovala, koľko ľudí sa prihlásilo. Keďže ešte v utorok pred akciou nás bolo prihlásených asi len sedem, slovko VEĽKÁ (v názve) ma trochu miatlo. Až tesne pred akciou som zvedela, že prihlásených je nás už vyše 30. Turisti podľa mojich informácií (z tajných zdrojov) použili zbrane ťažšieho kalibru a vyhlásili akciu na omši.

            V piatok pred akciou som sa trochu pozabudla a spať som šla až o jednej v noci. Ráno mi bolo ťažko a pri výčitkách z radov starších mi tiež nebolo najlepšie. Všetko sa zmenilo, až keď som sedela v autobuse a dnu pristúpili dve milé indivíduá rodu zjavne turistického (mali aj karimatku). Áno, idem správne, vravím si. Utvrdilo ma v tom ešte aj jedno dievčatko, ktoré si spievalo klasickú ľudovú pesničku ''Čie sú to kone'', tá totiž vo mne vyvoláva príjemné spomienky. 

V čase môjho príchodu na miesto stretnutia, tam už postávalo dosť ľudí. Niektorí sa kumulovali v hlúčikoch a udržiavali konverzáciu, iní stáli osobitne. Ach, ten pohľad. Už o pár minút z nich bude horda mladých, ktorí ako vo vytržení bežia bratislavskými uličkami.

Prišiel niekto, zdelil nám úvodné informácie, prišiel niekto iný a rozdelil nás do skupín. Ok, som v skupine číslo tri. Vcelku výstižné to bolo, v tej chvíli sme boli ešte len traja. Peťa, Pali, ja. Pridali k nám Miša a o chvíľu sa zjavila aj pôvodná členka tretej skupiny, Sisa. Takže zrazu nás bolo päť. Peťa nakoniec skončila v inej skupine a boli sme štyria ako všetci ostatní.

Ako štartovacie stanovište nám pridelili BLUMENTÁL. Cestou sme si zdelili základné informácie: PRIFUK, FIT, 2x FMFI, Prešov, Krompachy, 2x Bratislava. A už bežíme, aby sme stihli električku, ktorá nás dovezie na stanovište.

Od Miška, ktorý mal na starosti toto stanovište, sme dostali zadania úloh na malých papierikoch. Na prvé prečítanie nič z toho NEDÁVALO ZMYSEL! Nuž čo, mysle sme ešte nemali rozbehnuté. Nakoniec sme sa už ani neviem ako dovtípili, že máme ísť do Medickej záhrady a hľadať sochu. Náš tip, že to bude Hviezdoslav, sa nepotvrdil. Našli sme Martina Kukučína, vlastným menom Bencúra. Odtiaľ na Ondrejský cintorín, kde sme našli náhrobok bratislavského robinsona Karla Jettinga. Pri výstupe zapol Mišo GPS, aby nám tento prístroj zaznamenal počet prejdených kilometrov, trasu a priemernú rýchlosť cesty, ktorú sme sa ešte len chystali prejsť. Lámali sme si hlavu nad úlohou s Egyptom, niečím prevráteným hore nohami. Už sme boli skoro rozhodnutí ísť ku Dvom levom, keď Palimu zišlo na um – SLOVENSKÝ ROZHLAS. A už uháňame k nemu. Cestou volal Miško, že nám niečo zabudol povedať a máme sa zastaviť na stanovišti, keď pôjdeme okolo. Mali sme to v ceste. Nová úloha znela: ''Inak sa to píše, inak sa to číta.'' Ejha. Ale veď takých slov je neúrekom (najmä v angličtine...). Našťastie Mišo prišiel na to jedno slovo pravé orechové, a boli sme o písmenko bohatší.

Pokračujeme k rozhlasu a z mapy pri ňom zisťujeme, že buď zatiaľ necháme plávať dve písmenká, čo sú kdesi na Dohnányho ulici a pôjdeme rovno na ďalšie stanovište, alebo pôjdeme zistiť, čo za indíciu nás to má priviesť k názvu nejakého slovenského filmu. Napadajú mi len tieto: Šťastie príde v nedeľu, Muzika, Obchod na korze, Medená veža, Ružové sny. Ale to znovu nedávalo zmysel! Volíme si prvú možnosť a výlet na Dohnányho ulicu odkladáme na neurčito.

Smer SLAVÍN. Prvé písmenko išlo hladko, pri druhom sme sa trochu zamotali (našli sme aj iný mostík, ale ten bol bez Pandorinej skrine), lurdskú jaskyňu sme našli, no hrob Panninho Syna bol väčší oriešok. V popise stálo čosi ako: „nie si ďaleko“. Mali sme si hneď uvedomiť, že to píše TURISTA a pre TURISTU a ULTRAMARATÓNCA znamená spojenie -cieľ je blízko- asi toľko, čo pre všedného človeka vzdialenosť, na ktorú sa oplatí ísť autobusom. No dobre, rada od miestneho (pravdepodobne kňaza) prišla vhod, a my sme našli kríž starej kalvárie. Pekný výhľad a prostredie sme využili na krátky odpočinok a i z desiatej nám ubudlo.

Bývalý sirotinec nebol problém (budova to je naozaj krásna). Poslednú úlohu sme obišli, bola to križovatka a v blízkej budúcnosti sme sa dostali k jednej naozaj podrobnej mape (papierovej), vďaka ktorej sme vedeli identifikovať tvar tejto križovatky.

Pred príchodom na ďalšie stanovište sme sa snažili všímať si všetko naokolo, možno sa nám niečo z toho ešte len zíde... Našli sme jeden zaujímavý nápis PÜŇK (cca), ktorý sa nachádzal na poriadne nedostupnom mieste budovy kdesi pri SAV-ke. V PREZIDENTSKEJ ZÁHRADE nás už čakala Lenka. Strom zasadený ukrajinským prezidentom sme našli. Čítame si zadanie úloh a snažíme sa naplánovať ich čo najefektívnejšie. Najprv synagóga, potom Michalská brána, čierna brána a cintorín nakoniec. Pri čiernej bráne (nápis 1WE je v okolí naozaj populárny...) stretávame ďalšie skupiny a snažíme sa zistiť, ako sú na tom, koľké stanovište práve riešia. Cintorín hľadáme bok po boku. Cintorín sme nakoniec našli, ale jeho vchod už nie. Dvaja chalani preliezali plot (v jednej časti ho bolo možné vcelku pohodlne preliezť), keď nás zastavilo milé dievča, vrhlo na nás trochu nechápavý pohľad a povedalo, že cintorín je verejne prístupný a vchod je z opačnej strany. Ona si však neuvedomovala, že tu išlo o ČAS a ešte nepoznanú VÝHRU!

Takže, zvedovia sa po chvíli vrátili z výpravy do neznámych končín cintorína i s písmenkom a my sme mohli pokračovať na ďalšie stanovište, tentoraz na BRATISLAVSKÝ HRAD. Cestu nám skrížilo Tesco Express a my sme využili jeho služby, a posilnení sme pokračovali nahor, hľadať Bakiho. Neviem už, ako sme ho našli, ale našli. Dostali sme úlohu na rozohriatie – odfotiť pravoslávny kostolík. Čo teraz? Môže to byť TEN, TEN, I TEN... Chalani mali tip, a išli ho overiť. Tak zmizli. Sisa zatiaľ veľmi prozreteľne odfotila prvý kostolík, ukázala ho Bakimu a túto úlohu sme mali zrobenú. To najlepšie nás ešte len čakalo. Nájsť schody a písmenká. Keď sa naša skupina skompletizovala, hľadali sme schody. Prvý pokus nevyšiel, našli sme schody iné, vo vlastníctve nejakej súkromnej osoby. Dotyčná osoba tam výstižne vyvesila tabuľku, že sú i DRUHÉ SCHODY, stačí sa vrátiť, odbočiť doľava, pokračovať 50 metrov a znovu odbočiť. A teraz tam naozaj boli. I s ceduľkou: STRMÉ SCHODY. Hľadali sme platňu – horolezeckú stenu, starý nepoužívaný bazén. Toto, i to jedno písmenko na konci schodov, to by ešte šlo, ale indícia -Zlatá brána do večnosti otvorená- bola mätúca. Aj informácia, že ju vidno zo schodov. Mohlo to byť čokoľvek od detského ihriska, pamätníka Chatama Sófera (tam to, dole, čo je zamknuté), tunela, brána z nejakej rastliny, ktorá sa už odieva do jesenných farieb... A nakoniec to bol vchod – ČIERNA BRÁNA, neďalekého cintorína. Cintorín sme teda našli, bránu tiež (netušili sme však, že sme na správnom mieste), ale písmenká už nie. Aj by sme šli ďalej ochudobnený o dve joty, ale Pali to tam išiel preskúmať a po krátkej chvíľke sme mali celé stanovište hotové. Ach, na tomto stanovišti sme strávili najviac času. Ale bolo prvé, z ktorého sme mali všetky písmená úplne naisto!

Už sa mi začínala lepiť na päty radosť, veď sme mali za sebou štvrté stanovište! Ale taktiež sa začala blížiť hodina predpokladaného ukončenia hry (podľa mailu) a nevedeli sme, ako sme na tom v porovnaní s ostatnými.

Piate stanovište a Miška, to bola tiež lahôdka. DÓM SV. MARTINA. Chvíľka počúvania histórie nám prišla práve vhod. Nasledovalo foto s Posmievačikom a nájdenie Čumila spod hŕby turistov, ktorí úplne ignorovali míma a oči mali len pre sochu. A teraz otázka, ktorú položil kráľovský otec pyšnej princeznej (čosi také). Neviem, či mám niečo s hlavou, ale v tej chvíli mi to vyznelo skôr ako veta typu: Áááá, veď to je brat kolegu môjho syna spolužiaka z priemyslovky! Ale na vetu sme prišli: „Našli moji RÁDCOVÉ našli, našli?“ Oni síce nenašli, ale MY sme NAŠLI! Radnicu i stĺpy v nej. Pokračovali sme poslednou úlohou zo série a to bolo NIEČO. Bolo treba nájsť dve budovy, ktoré majú spoločné to, čo majú spoločné Ukrajina a Švédsko. Žltá a modrá, to by šlo. Ale tie budovy? Jedna z nich mala mať nad vchodom mozaiku. A hintom bolo Tesco.

Podľa nášho staršieho plánu sme sa ešte zastavili v BKIS (Bratislavské kultúrne a informačné stredisko), aby sme zistili, čo sa to nachádza na tej Dohnányho či akej ulici. Z milej tety nakoniec vyšlo: A nenatáčali tam FONTÁNU pre Zuzanu? No krása, mali sme zrazu o dve písmenká viac. Na mape, ktorú sme tam dostali, sme si pozreli poslednú úlohu zo série Slavín. S mozaikou sme sa však nechali popliesť a ignorovali sme hint i iné drobné nezrovnalosti, ktoré jednoducho nesedeli na mozaiku z Primaciálneho paláca. Holt, neboli sme jediná skupinka, ktorá sa tým nechala oblafnúť. Ešte netušiac o tomto čiastočnom neúspechu, sme si vykračovali Starým mostom na posledné stanovište, do SADU JANKA KRÁĽA.

Cestou sme sa zastavili na čosi ako americký hotdog (ja sa týmto veciam nerozumiem) a do sadu sme sa dopravili peškom. Tam nás už čakal Ďuri. Ako som tak videla tú vec (kamenný altánok na východnom konci sadu), spomenula som, že to bolo kedysi na Blumentáli (to som si zavarila). Ďuri nás privítal a začal rozprávať o sade. Potom spomenul altánok a spýtal sa nás, odkiaľ asi bude. Všetci (okrem mňa, začínala som totiž šípiť, že niekde nastala chyba) zborovo vyhlásili: „Z BLUMENTÁLU!“ „Nie, je z veže františkánskeho kostola.“ Aj som sa zahanbila, že tak bez okolkov šírim mylné informácie, aj ma pobavilo, ako jednohlasne a bez váhania to vyslovili, a aj ma potešilo, že ma počúvali :).

Keď sme z Ďuriho dostali, že sme asi len štvrtá skupinka (z ôsmich), ktorá sa u neho zatiaľ ukázala, trochu sme pookriali. Možno máme šancu... Tak, v tom prípade určite nie je čas na ZAHÁĽANIE, a hor sa na prvú úlohu. STROMY. Určite sedem druhov. Paráda, vravím si v duchu. Boli sme znavení a vďačne sme tie prvé štyri minúty sedeli, ale k stromom treba podísť a až potom ich určovať. Voľky-nevoľky sme rýchlo vstali z lavičky, a už lietali názvy: tis – to je krík, hento, tamto, tuja, javor, smrek, nie, jedľa, buk, nie, jaseň... Pred ďalšou úlohou sme si chceli overiť splnenie úloh od Mišky. Výsledok bol – máme päť písmen, ale to za mozaiku nám chýba. Aaaaach. Treba sa vrátiť na druhú stranu Dunaja, kdesi k Tescu a hľadať... No dobre, teraz nás však čaká úloha číslo dva. Krokujte. Tak sme krokovali. 85 na jedenástu hodinu, 32 na druhú hodinu, atď., atď. Vyrátané to bolo naozaj presne. Skončili sme na Starom moste. A teraz počítajte chyby na konštrukcii. Ale presne podľa popisu, toto je chyba, toto nie je chyba, toto je vzor, toto nie je vzor... Prejdeme ten most a tak to zrátame, alebo ho odfotografujeme niekde obďaleč? Nakoniec sme si ho už druhýkrát prešli po vlastných, potrebovali sme sa totiž dostať k Tescu a vylúštiť VEĽKÉ TAJOMSTVO MOZAIKY a taktiež sa dostať k Redute, keďže sme vedeli, že sa tam nachádza slovenský kostolík NOTRE-DAME (6. úloha zo sadu).

Rátame na moste. Prvá chyba v konštrukcii, druhá chyba v konštrukcii... a som skončila. Nuž čo, som matfyzák a zjavne odmietam rátať čosi, pokiaľ tam nie je aspoň jeden integrál!

Šesť chýb. Aspoň toľko narátali chalani a ja im verím. Dobre, a teraz mozaika. V nohách máme už okolo 20 kilometrov a na mňa padá trocha letargie. Modrá-žltá-Tesco-Lidl-pošta-modrá-žltá-tamtie budovy – nie, tamtie budovy – modrá-žltá. Už si nie sme istí ani hintom-Tescom. Blúdime. Voláme, ani neviem komu. Jediné, čo sa dozvedáme je, že na to ideme dobre. Mišo nám zatiaľ ukazuje bratislavské pasáže, keď sa hovor zrazu zvrtne na Gamču (pre neznalých: to je taký, najmatematickejši gympel v Bratislave). Mišo: „Veď tá bola kedysi modrá a teraz je žltá..“ A už trielime. Modrý kostolík, secesia, Ježiško na mozaike. No, je to paráda mať gamčáka v skupine. Teraz mierime k Redute. Áno, tam blízko je taký jeden parčík a v ňom malunký kostolíček, čo o ňom skoro nikto nevie. Teda, okrem mojej mamy a pár ďalších. Máme pred týmto kostolíkom, teda v tom parčíku nájsť dva pamätníky a určiť menovateľa, ktorý ich spája. Pamätník prvý, pamätník druhý, sviečková manifestácia 1988, oslobodenie, komunizmus, teda skôr socializmus.. Overujeme správnosť našich predpokladov cestou telefonickou. Ok, tak toto by sme mali. Úloha štyri: zurčiaci potôčik, poza kráľov chrbát, panna, váhy, most, morový stĺp, slimák, laň, ujco, čo má niečo dočinenia s vesmírom, veď to je cesta zo Sadu J. Kráľa a má skončiť pri HVIEZDoslavovi! Čelom je otočený ku SND, prestávka v piatok je o 20:25. Ďalší telefonát. Je to v suchu. UŽ LEN JEDNA ÚLOHA NÁM CHÝBA! Je to tá ohľadom UFA (na Novom moste). Charakteristiky nájdeme pri výťahoch (resp. na nich), ale umiestnenie druhého UFA v okolí 6,5 km položí do kolien i rodených Bratislavčanov. Sisa však nestratila hlavu a ako náš komunikačný článok zistila jeho polohu – nachádza sa vo Vrakuni.

Čiže, už iba na Zochovu po kľúč a sme skončili! Od radosti cez celý Nový most bežíme :)

Mišku nájdeme a vyzvedáme, či to už niekto rozlúštil. Vyhýbavo odpovedá. Vylúštime tú šifru, otáčame kľúčom a čítame z písmeniek, ktoré sme od rána tak krvopotne zhľadúvali: „Ak pochopíš krásu prírody, nemôžeš zablúdiť.“ Až po návrate domov zisťujem, jááj, veď tento výrok máte na vizitke!

Takže, sme PRVÍ (teda, prví, čo rozlúštili rébus)!! Super :) Spoločná foto na nepoužívaných koľajniciach vedúcich do tunela. Chceme počkať na ďalšiu skupinku. Uvidíme výsledok Miškinho snaženia – povyšívané kaktusíky. Čakáme asi hodinu, kým skončí i ďalšia skupina. Rozdiel to je relatívny, začali sme totiž približne o 20 minút skôr ako oni. Poberáme sa do UPC za vedúcimi. Som rada, už začína byť vcelku kosa a my sme len postávali pri/posedávali na lavičke. S členmi ostatných skupín si vymieňame zážitky, a nejak často skloňujeme Bakiho schody a mozaiku... Nuž čo, dali nám zabrať.

Podľa Mišovho GPS naša skupina prešla 25 km (od zapnutia na Ondrejskom cintoríne), trvalo nám to 7:16 hod (+ nejaký čas, keď nebol signál?), priemernú rýchlosť sme mali cca 3,3 km/hod, 17:30 min/km, a spálili sme 1 740 kalórií. No dobre, nie je to úplne presné, ja osobne som Bakiho schody prešla len raz, nie trikrát, a ani pravoslávny kostolík som nešla hľadať.

Ďalšie skupinky postupne prichádzali, niekedy však už iba ich fragmenty. Čím neskôr však prichádzali, tým viac boli adrenalínovo naladení ;)

Nakoniec sme predsa len skončili na prvom mieste, čo môže byť aj následkom prítomnosti dvoch Blavákov v skupine, i dvoch chalanov v skupine.. Ktovie. Tak, ja sa sťažovať nebudem, jaaaj, čo môžem za to, že som bola v skupine so samými geniálnymi ľuďmi? :)

A VÝHRA, chcete vedieť čo to bolo? Turistický balíček POŽIVÍN. Ten môj obsahoval jednu instantnú rezancovú polievku (ďalej iba VIFON), gulášovú polievku podobného rázu (len, chúďa malé, už zjavne jednu túru absolvovala) (pozn. redakcie: Bakiho sponzorský dar), horalku (tú si už na cestu nezoberiem, stihla mi ju skonzumovať sestra) a pikantnú pomazánku – pro labužníky – (asi si povedali – paštiku pre paštikára...). Cennejšie bolo potrasenie pravicou s našimi hrdinami (čítaj vedúcimi, vetrom a skúsenosťami ošľahanými turistami), ktorí túto hru pripravili a potom celý deň čakali na stanovištiach. Každý zúčastnený dostal taký parádny, ručne maľovaný erb Bratislavy, pravdepodobne vyrobený zo sadry, a môžem hrdo povedať, že som ho ešte nestihla zlomiť! Tak a už bol čas pobrať sa domov, kým ešte ako-tak premávali autobusy, hodiť sa do postele a SPAŤ.

Áno, bola to mestská hra hodná svojho mena. Preto zhodnocujem celú akciu veľmi kladne a s turistami to po tejto prvej akcii nemienim vzdať, takže verím, že sa niekedy uvidíme, asi už na niečom duchovnejšie ladenom.

Hanka, členka 3. skupiny

(Všetky použité informácie v tejto stati boli písané zo značne subjektívneho pohľadu mne vlastného a nemusia sa zhodovať s tým vašim/tvojim, a boli taktiež poznačené schopnosťou, resp. neschopnosťou pisateľky popísať prežité udalosti.)