Najmenšie veľhory sveta II

Kategória:

Kronika

Nápad ísť koncom prázdnin do Tatier skrsol niekde cestou z Dolomitov a s pribúdajúcimi dňami nadobúdal čoraz jasnejšie kontúry. Nezišlo sa nás veľa a každý deň sme boli v trochu inom zložení. No bol to úžasne krásny čas, počnúc prvým dňom, až po ten posledný. Vymodlené počasie (priznávam, že na tomto zásluhy nemám), super zostava, ideálne miesto "základného tábora" - lepšie to už hádam ani byť nemohlo. Snáď len menej turistov, ale to sa za pekného počasia na takýchto lukratívnych miestach akosi vylučuje.

Na príblíženie - za 5 dní sme nastúpali cez 8000 m (na Mont Everest to síce nebolo - predsa len 'šestý den scházel nám' - ale na niektorý z Gašerbrumov či Broad Peak možno áno :), smerom dole to bolo vyše 8200 m, prešli sme cca 117 km, mapy hovoria o nejakých 50 hodinách čistého času.

Na prvý deň sme mali naplánované ísť na Slavkovský štít, keďže sme poniektorí pol dňa precestovali a na celodennú túru sme nemali dostatok času. Čo s načatým dňom? Slavkovský sa javil ako dostupný vyhliadkový kopec. Len ako na potvoru zrovna jeho vrchol bol od rána v oblakoch. V takom zjednodušenom pohľade to mohlo znamenať dve veci: buď sa vytrepeme hore "zbytočne" a nebudeme nič vidieť, alebo budeme svedkom niečoho úchvatného, čo tým, ktorí zostali tam dole, ostane skryté...

Atmosféru prvého dňa vám priblíži Nika.

1. deň: Slavkovský štít 

Utorok. 

Ráno narýchlo dokončujem korektúry textu, ktorý dnes potrebujem odovzdať. Mám problém sústrediť sa - hlavu mám plnú myšlienok na popoludňajší úlet do milovaných Tatier.
KE ---->>> LE, narýchlo balím niečo pod zub a smerujem do Smokovca. V "tatranskom stredisku" - na smokovskej fare :) - sa pripájame k zvyšku výpravy.
Pomaly vystupujeme dolinou k Slavkovskej vyhliadke... ideme naozaj pomaly :) Slnko je ešte vysoko nad obzorom, môžeme si dovoliť fotografické zastávky, alebo stojíme len tak - aby sme postáli :))
Ak každý tvrdí, že výstup na Slavkáč je nezáživný, tak ja budem tvrdiť opak. Asi záleží na tom, s kým tam človek vystupuje :) Bolo nám pohodovo dobre.
A vrchol - vrchol bol prekrásnou odmenou. Divadlo mrakov, prevaľujúcich sa v dolinách sme s úžasom sledovali celé hodiny. Farby zapadajúceho slnka ešte pridali na atmosfére. Príroda dokáže niekedy zinscenovať neopakovateľné obrazy. Zostupujem naplnená krásou."

Nika

2. deň: Jahňací štít

Program ďalších dní ostal otvorený pre návrhy a túžby zúčastnených. A tak sa splnila i tá moja a dostala som sa konečne aj na miesta, na ktorých som ešte nebola. Na Jahňací štít je dosť dlhý nástup, ale dnes nám nič nebránilo, aby sme si ho vybrali ako cieľ. A aby toho nebolo málo, okľukou sme sa vrátili späť. Podvečerné ľudoprázdne Belianky nám boli odmenou a nielen ony. Ale viac vám už prezradí Timka.

Do Tatier chodím už viac rokov a napriek tomu je každý deň strávený v nich pre mňa niečím výnimočný. V stredu sme sa s Lenkou rozhodli ísť na Jahňací štít. Už ani neviem koľkýkrát som na ňom bola, ale foťák mám stále pripravený, keďže kamzíky tam prídu k ľuďom dosť blízko. Po ceste sme sa spojili s ďalšou časťou výpravy - Jankom a Monikou. Po pauze na Brnčalke šup-šup na vrchol. Po asi dvoch hodinkách si užívame nádherný výhľad na Belianske i Vysoké Tatry. Pri zostupe sa predsa jeden kamzík objavil a po fotiacej pauze pokračujeme naspäť na Brnčalku. Tam sme sa s Monikou a Jankom rozlúčili, keďže každá dvojica chcela zostupovať inou cestou. Monika nám nezabudla popriať, aby sme niečo pekné stretli a ja s Lenkou vyrážame smer Tatranská Javorina. Po ceste si vychutnávame ľudoprázdne chodníky olemované krásnymi kvetmi a odraz hôr v plese. Všetka tá nádhera vyvrcholí spozorovaním medveďa. Okamžite zapíname foťáky, aby sme tento zriedkavý moment zachytili. Útek nebol nutný, keďže vzdialenosť medzi nami bola asi 100 m a po priblížení sa asi na 60 m medvedík utiekol. Plné nadšenia pokračujeme dolinou zaliatou slnkom. Nakoniec fotíme posledné lúče a v šere kráčame asfaltkou na bus. Cestu nám ešte spestrili srnky a líška. Večer sa v picérke stretáme s Monikou a Jankom, kde kecáme o zážitkoch. Nakoniec v posteli ďakujem BOHU za krásny deň plný zážitkov a prežitý so super ľuďmi. 

Timka

3. deň: Orla Perć 

Keď Nika ešte pred začatím akcie navrhla Orliu prť, javilo sa to ako veľmi smelý plán. Nevedeli sme ešte, v akom budeme zložení – darmo, najťažší úsek Tatier nie je pre každého. No všetko sa vyriešilo a už nám nič nestálo v ceste. Rozdelili sme sa na "údolnú" a "vrcholovú jednotku" a vyrazili. Za tie tri dni sme už mali niečo v nohách, no nedá sa povedať, že by sme boli nejak veľmi unavení, skôr tak správne rozcvičení. A aj keď nám táto túra dala zabrať, užili sme si ju naplno. Slovo má Majo. 

Do Smokovca prichádzame s Nikou a Denisom v stredu večer pred túrou. Ostatní nás už čakajú na fare. Teda nečakajú, sú na pive. Samozrejme. Po tom, čo prídu, ešte dohadujeme čo a ako zajtra a ideme spať. Baby chcú dať budík na 5:20 a vyraziť o 6. Dôrazne protestujem. Nepomáha. Budík dávame na 5:20. Ráno o 6 sadáme do auta Lenka, Nika, Timea, Denis a ja a za hodinu sme na parkovisku Palenica Białczańska. Ujo na parkovisku nám zahlási sumu v zlotých. Po tom, čo mu povieme, že máme len eurá povie cenu v eurách. Je asi tak dvojnásobná. Čo už, aspoň majú pekné parkovisko. Po chvíli prichádzajú Monika s Janom a medzičasom nám Denis prezrádza, že nemá jedlo ani vodu. Timea čaká na sestru, že nás potom dobehnú, nakoniec sa rozhodnú ísť inam.

Prichádzame k vstupu do národného parku. Opäť skvelá ponuka platiť v zlotých alebo dvojnásobnú cenu v eurách. Denis skúša platiť kartou, chlapík pri okienku mu iba venuje nenávistný pohlaď, terminál samozrejme nemajú. Začíname sa zamýšľať nad tým, či zlotý za posledné dni tak posilnil voči euru alebo sú poliaci takí hajzli. Konečne sa pohýname. Nástup začína nekonečnou nudnou asfaltkou. Vozia tam turistov na vozoch s koňmi. Bojíme sa čo i len pomyslieť na cenu. Cesta nám ubieha rýchlo a po chvíli sa odpájame z asfaltky do lesa, kde sa postupne trháme. Denis ide prvý ja za ním a ostatní sú niekde vzadu. Prvá križovatka. Neviem, kde mám ísť, tak si vyberám pravú cestu a po chvíli dôjdem k plesu Wielki Staw Polski. Zjavne som si vybral dobre, lebo prichádzajú aj ostatní. Okrem Denisa, zjavne išiel doľava. Nič to, aspoň sa najeme a Denis nám nebude závidieť :D. Po pár pokusoch zavolať mu s nulovým signálom sa Denis objavuje. Zľutujeme sa a dávame mu jesť. Monika s Janom sa s nami lúčia a idú na Morské oko, takže ďalej pokračujeme len štyria. Svižne stúpame na hrebeň a za chvíľu prichádzame k prvým reťaziam. Je tam pomerne veľa ľudí, ale nie je to zúfalé. Hrebeň je nádherný, aj keď ustavičné zostupy a výstupy sú pomerne unavujúce. Nevadí. Spestrení je dosť. Chvíľu sledujeme nejakých zúfalcov v plnej ferratovej výzbroji, ktorú tu nenosia ani dôchodcovia a že ich je tu dosť, za ktorými je kolóna až za horizont.
Na inom mieste pozeráme na bezprizorný záchranársky vrtuľník, ako poletuje nad plesom sem a tam bez akejkoľvek zjavnej príčiny. Potom odlieta a znova sa vracia, aby mohol znova zakrúžiť nad plesom a zasa odletieť. A že prečo je taký drahý vstup do národného parku, to aby mali záchranári na výlety vrtuľníkom. Pozeráme do mapy, kde to vlastne sme, lebo tá Orlia prť sa akosi predlžuje a nevieme dôjsť na koniec. Ľudí pomaly ubúda a my konečne prichádzame do sedla, z ktorého sa zostupuje dole. Čosi zjeme a demokraticky odhlasujeme, že pivo si dáme až po – keď zostúpime dole z hrebeňa. Vraj s bezpečnostných dôvodov. Začíname schádzať dole. Väčšinu výpravy bolia kolená, ale aj napriek tomu to celkom ide. Konečne sme dole pri plese. Dávame krátku siestu a PIVO. 

Pokračujeme. Už nie je kam sa náhliť, tak už si len vychutnávame pikčureskve výhľady (z angl. picturesque, pozn. prekl.) a západ slnka. Znova prichádzame na asfaltku. Kolená bolia. Lenka ide popri ceste po kameňoch a tvrdí, že je to lepšie. Skúšam to tiež. Je to iba nechutné placebo, hnusné šutre sú minimálne rovnako nepriateľské k mojim kolenám ako asfalt. Ešte asi pol hodina tej tyranizujúcej cesty a sme pri aute. Celí šťastní nasadáme a odchádzame do západu slnka smer JEDLO. 

Majo

4. - 6. deň: Priečne sedlo, Tatranská magistrála, Levoča 

Ľudí hôr odjakživa priťahovala sloboda. No občas sa stane, že aj na horách človek musí ísť s davom a že vystúpiť z radu nemusí byť také jednoduché. Tak sme sa aj my cestou na Téryho chatu ocitli v hustej premávke. Účastníci festivalu Tatra Flowers mali totiž namierené rovnakým smerom. Od chaty to už bolo podstatne lepšie, len na Priečnom sedle na reťaziach sa to akosi zaseklo. Po včerajšom zdolaní Orlej prte sa mi to zdá byť malina, až nechápem, čo tam tí ľudia nad tým toľko maturujú. Na Zbojníckej chate ľudí opäť pribudlo a zostup Veľkou Studenou dolinou bol náročný v tom, že sme museli stále niekoho predbiehať.

Poobede sa už začínali zbiehať mračná a na ďalší deň hlásili dážď. A tak sme sa prebudili do daždivého rána. Budíček o šiestej sme síce odignorovali, ale napriek zmene počasia sme sa rozhodli ísť von, aspoň na Štrbské pleso, no odtiaľ nás kroky zaviedli na Popradské pleso, potom na Ostrvu, až sme vlastne neplánovane prešli kus Tatranskej magistrály a pešo sa vrátili do Smokovca. Hmla a usmoklené počasie nám síce zakryli pohľad na hory, no zároveň upriamili našu pozornosť na prchavú krásu v našej bezprostrednej blízkosti. Kvapôčky na stromoch, rastlinách a inak neviditeľné pavučiny, sa teraz ukázali a nachádzali sme ich na každom kroku. To všetko tvorilo úžasnú atmosféru. A ako bonus či vynáhrada za včerajšok - za minimálnej účasti turistickej pospolitosti. Vyhliadky na nedeľu neboli o nič lepšie, a preto sme už hľadali nejakú alternatívu. Do úvahy prichádzal Spišský hrad a jeho okolie alebo Levoča. A hoci sú oboje veľmi blízko, ani na jedno miesto nie je také jednoduché dostať sa spojmi. Využili sme teda ponuku chalanov, ktorí nás hodili do Levoče a návštevou priateľov turistov a prehliadkou kultúrnych pamätihodností sme dali bodku za ďalšou akciou tupcov. Bolo nám potešením :)

Nech sa páči, posledné trojdnie slovami Natálky:

Rada sa s vami pozdieľam, ako som vnímala posledné, no pre mňa jediné dni našej turistickej akcie v Tatrách. Už príchod do Tatier vo štvrtok ma milo prekvapil, že ste tam chlapci na mňa počkali a nemusela som blúdiť a hľadať faru v Smokovci neskoro večer o desiatej. Taktiež som nečakala spanie na posteli, keďže som dorazila v strede akcie, to bolo veľmi milé, moc ďakujem Denisovi. 

Výlet v piatok sa mi veľmi páčil, čakala som, že bude veľa ľudí, keďže bol štátny sviatok, ale nie to, že pôjdeme celou trasou od Zamkovského po Téryho chatu v rade za sebou ako vláčik :-) Zároveň, keďže som v lete nešportovala, pociťovala som, že mám slabšiu kondičku, tak mi to vlastne ani tak nevadilo. Páčil sa mi nasledujúci výstup reťazami na Priečne sedlo aj následne zostup na Zbojnícku chatu a Hrebienok. Prírodu, hory mám veľmi rada, v nich sa viem dobre psychicky zrelaxovať, čo sa mi aj podarilo. 

Sobotný výlet nám trošku prekazila celodenná hmla. Niekedy to zároveň bolo také pekné a tajomné v tých kopcoch, keď sa tu a tam odkryli a znova zahalili... Na pár minút sme si mohli vychutnať aj slniečko. Ale hlavne som bola veľmi rada, že nám nepršalo. Páčili sa mi naše trasy cez štrbskú a potom popradskú magistrálu, výstup do Sedla pod Ostrvou - že to nebol taký strmák, ale značená cestička viedla tak serpentínovo nahor. Následne sme pokračovali na našej túre do Sliezkeho domu a nakoniec do Smokovca. Keďže sme boli malá skupinka, to tak nevadilo, že sme sa až tak nečakali. Zároveň bolo fajn, že sme cestou niekedy viac rozprávali a potom sme pokračovali každý svojím tempom. Bolo fajn, že sme si večer sadli do pizzerky, pokecali, a tie zvyšné špekačky a koláčiky, ktoré nám dala ďalšia skupina na fare z večerného ´posedenia pri polienku´ nemalo chybu ;-) 

A nedeľa mi ubehla veľmi rýchlo. Keďže od rána už pršalo, bola som veľmi vďačná za zmenu programu - kuknúť mesto Levoča. Bolo milé, že sme mohli stráviť čas s Nikou a jej rodinou. Že nás tak milo privítali a prejavili záujem. V mestečku sme si pozreli baziliku aj zvnútra, radnicu, vo Výstavnej sieni Spišského múzea expozíciu Farebný svet Martina Benku a nakoniec Dom Majstra Pavla. Najviac ma zaujal samotný gotický oltár v bazilike, jeho veľkosť a monumentálnosť, drevené sochy v radnici aj samotné architektonické črty Majstra Pavla a že nám o tom sprievodkyne aj porozprávali. Som rada, že sme sa tam zastavili a mohli vidieť tie krásy mesta zapísané do svetového dedičstva UNESCO. Cesta domov ubehla celkom rýchlo. V Spišskej Novej Vsi sme sa rozdelili na dve skupinky a ďalej sme pokračovali vlakom, každý svojím smerom. Som spokojná, rada, že som sa pripojila na skvelú turisticko-poznávaciu akciu. Dúfam, že aj vy ste boli so mnou radi :-) Už sa teším zasa nabudúce...

Turistka Naty:)