Krajinou divých koní

Kategória:

Kronika

Nezabudol som si niečo zabaliť, mám dostatok peňazí, zvládnem to kondične, nebude pršať, nie je to veľa ísť na štyri dni na túru? Možno to poznáte aj vy, zrazu sa to blíži a človek zneistie, začne byť vystresovaný, akoby mal mať prvé vystúpenie pred vypredanou arénou. A potom zrazu sedím vo vlaku a som rád, že nekrumplujem doma pri kompe, nevyspávam do poludnia, žiadne nakupovanie, upratovanie, škola, práca... proste starosti zostali doma, nastáva očistná kúra na akcii s TUPCAMI. 

Vo vlaku stretávame našich kamarátov z Katarínky, ktorí sa vybrali na výlet na bicykloch a na to, že cestujeme 6 hodín vzdialenosť ani nie 300 km, čas nám ubieha rýchlo pri hrách, družných rozhovoroch a dotláčaní zásob z našich domovov. Vo Zvolene nám prepli lokomotívu, nakoľko naša trasa ďalej nie je elektrifikovaná a s výmenou lokomotívy sa aj úžasne zmenila krajina, ktorá nám ponúka nádhernú prírodu, okolité lesy, lúky, rieky... no prosto pastva pre oči.

Vystupujeme na zastávke Dedinky, kde si s bikermi zaprajeme štastnú cestu a lúčime sa aj s modrým bleskom, najkultovejším bicyklom našich kamarátov.

Premiestňujeme sa na faru, kde máme dohodnuté ubytovanie s miestnym farárom. Podaktorí sa rozhodnú ísť nakúpiť, druhá, samozrejme viacpočetná skupinka, volí test postelí na fare a odpočinok po náročnej ceste vlakom. Myslím, že nás zo slastného spánku preberá nejaký akčný člen výpravy, a tak sa odhodláme na okruh po rebríkoch na Geravy. Cesta je celkom v pohode, trošku sa nám šmýkajú mokré kamene, ale inak pohoďka. Na Geravách mi prvý raz doplo, prečo sa akcia volá krajinou divokých koní, keďže tam nejaké koníky (aj divoké prasiatka) pobehovali.

Cestou späť na faru sa od nás oddelil Joži, Joatam, ktorí hľadali kešku a Veronika, ktorú títo dvaja experti nahovorili na vyhliadku, ktorá mala byť vzdialená dvesto metrov, len zabudli poznamenať, že je to do kopca a vzdušnou čiarou. A tak k nám prichádzajú trošku premočení, keďže začalo dosť liať, ale ostatní už nedočkavo čakáme v suchu na pizzu v miestnom päťhviezdičkovom podniku.

Úvodnú rozcvičku sme zvládli, uvidíme, čo nám prinesú ďalšie dni.

Na druhý deň vstávame do hmlistého rána a premiestňujeme sa vlakom na Červenú Skalu, kde sa začína naše putovanie po Muránskej planine. Od rána sa vyčasuje a je slnečno, a tak o dobrú náladu nie je núdza. Trošku sa obávame medveďov, ale tie sa nám úspešne vyhýbajú.

Moje črevá začínajú protestovať, a tak odbáčam do lesa. Po návrate nie a nie dobehnúť ostatných, ale čas, ktorý trávim sám, mi príde veľmi krásny, ten spev vtáčikov, žblnkanie potoka, neuveriteľná krása a čistota prírody. Až si človek uvedomí, o akú krásu prichádza pri živote v meste.

Po dlhšom čase mi volá Levidián, že zablúdili, a tak ostatných čakám na veľkej lúke, ktorú si vychutnávam piesňou Snídani v trávě a úplne rozumiem Michalovi Tučnému.

Nakoniec sa všetci stretávame a po chvíľke dobýjame Muránsky hrad, kde sa čo-to dozvedáme o jeho histórii, vychutnávame si najluxusnejší obed s výhľadom ako hradní páni a stretávame pána, ktorý je domáci a sprevádza nás po hrade a samozrejme nezabúda ani na najväčšie pikošky.

Lúčime sa a pokračujeme na Nižnú Kľakovú, kde nás čaká zloženie našich kostí na noc. Večer si opekáme rôzne pochutiny a trávime pohodový čas.

Ale u mňa nastáva veľký problém, a to že po väčšom výkone si telo pýta sladkú malinovku, Veronika spomenie citronádu a na naše prekvapenie jedna dievčina z Čiech vyťahuje citrón. Neuveriteľné, čo všetko sa nájde v batohoch turistov, pridávame cukor a vodu a už sa opájame rozkošou.

A zas tu máme ráno a dlhú cestu pred nami, ktorú ešte plánujeme predĺžiť na útulňu pod Klenovským Veporom.

Joatam s Jožim usilovne keškujú, ale k skupinke sa vrátil iba Joži a Joatam neprichádza. Keď už čakáme viac ako polhodinu, začíname byť nervózni, a tak sa Joži vracia, ale Joatama nenájde. Samozrejme signálu na telefónoch niet a pri najbližšej chate nám oznamujú, že najbližšie 4 km ani nebude. Rozhodli sme sa pokračovať s tým, že sme dúfali, že Joatam nás možno predbehol po nejakej skratke. Po asi dvoch hodinách si dávame obednú prestávku v sedle Burda a po chvíľke sa zjavuje aj Joatam, samozrejme vyškerený od ucha k uchu.

A tak sa vydáme na nekonečné stúpanie na Fabovu hoľu (po výdatnom obede to stojí za to) a po niekoľkých sto výškových metroch sa nám ponúknu nádherné výhľady na Nízke Tatry a na Muránsku planinu.

Po zdolaní vrcholu nás čaká zostup a s ním aj vytúžený cieľ - chata Zbojská a výborné bryndzové halušky. Naberáme nové sily a pokračujeme rozdelený do dvoch skupín smer Klenovský Vepor. Rýchla skupina dvakrát zablúdila, ale veľmi obetavo nám značí trasu do nášho cieľa. Druhá penzistická skupina síce pomalšie, ale o to nekompromisnejšie ukrajuje kilometre do cieľa.

Stretávame sa na lúke Machniarka, kde už Mišo zbiera drevo na oheň a začína dlhočizná debata, či zostať alebo pokračovať pod Vepor. Myslím, že nás presvedčil organizátor Juraj hláškou: „Predsa sme nejakí TUPCI, a tak pokračujme.“

Ešte bez použitia čeloviek a vražedným tempom dorážame na útulňu, kde je rozrobený oheň, domáci nám dávajú do daru pivko a my sa po celom dni cítime ako v rozprávke. Vyvárame rôzne sáčkové špeciality a domáci vyťahujú harmoniku, takže sa spoločne dávame do spevu krásnych ľudoviek. Po čase sa príliš často začne opakovať pieseň: “nebolo by od veci, dať si jedno poldeci” a keďže nechceme byť úplne na mol, volíme spánok pred zábavou do rána.

Zobúdzame sa do daždivého rána a pokračujeme do cieľa našej výpravy Pohronskej Polhory. Kvôli dažďu vynechávame Klenovský Vepor, ktorý ostáva našou výzvou do budúcnosti.

V Pohronskej Polhore sa stretávame s našim dvorným kňazom Milošom, ktorý nám odslúžil svätú omšu. Sadáme na autobus, v ktorého úložnom priestore sa nám za výdatného dažďa okúpu batohy.

Cestou domov vo vlaku na nás dolieha eufória z krásneho výletu, niektorí ju ventilujeme hrou „Kontakt“, iní vyváraním špecialít sáčkovej kuchyne.

A ozaj, nezabudli sme niečo zabaliť? Možno aj áno, ale mali sme to najpodstatnejšie, naše spoločenstvo, kamarátstva, vzťahy a hlavne Boha, ktorý nás žehnal a ochraňoval.