Učeň kamenných strážcov

Kategória:

Kronika

"Milá grófka, tuším máme návštevu," opáčil gróf Ilešházi stojac pri okne svojho kaštieľa vo Svätom Jure.
"Kto to len môže byť, môj milý, veď sotva začalo svitať."
"Netuším milá Katarína, ale zdá sa, že nemajú zlé úmysly. Rozkážem Matejovi, aby to šiel zistiť..."
Kým verný sluha pomaly schádzal dlhým schodiskom, ozval sa tlmený buchot na bránu. Matej vzápätí otvoril. "Dobrý deň panstvo. Koho mám ohlásiť?"
"No..., dobrý deň. My sme turisti." Na Matejovej starej tvári sa mihol zmätený pohľad. "Kto prosím? Turisti? Obávam sa, že to som ešte nepočul. A verte mi, počul som už všeličo. Mojím pánom slúžim od čias, keď sme ešte všetci bývali na hrade."
"Áno, veď práve kvôli hradu sme prišli," ozval sa ten najsmelší z návštevníkov. "A povedzte, prosím, vašim pánom, že sme štrnásti pútnici, ktorí chcú spoznať život a hrdinské činy rytierov z dávnych čias."

Matej pomaly prikývol a odišiel. O chvíľu opäť schádzal schodiskom ku bráne a vpustil návštevníkov dnu. Zaviedol ich do priestrannej miestnosti s krbom a dlhým dreveným stolom."Sadnite si, prosím. Pán gróf a pani grófka sa láskavo rozhodli prijať vás."
Skôr ako sa stihli všetci príchodzí usadiť, vošiel do miestnosti Štefan Ilešházi, majiteľ kaštieľa a bývalý vojenský dôstojník. Za ním vstúpila i jeho manželka Katarína.
"Vítam vás," začal gróf Štefan.

"Matej nám povedal, že chcete vidieť náš hrad Biely Kameň. Nuž, ja i moja manželka nie sme proti tomu. Obývali sme ho až do roku 1609, potom sme sa presťahovali do kaštieľa, predsa len, je to pohodlnejšie bývanie. Na hrade ostala iba vojenská posádka, Turek ešte nepovedal posledné slovo...
Matej, odprevadíš našich pútnikov až k hradu. Hoci čítam v ich mladých tvárach veľké odhodlanie, predsa len... je to divoké miesto."

Matej sa uklonil na znak súhlasu a šiel sa teplo obliecť a obuť. Vonku už bola zima a kopy mokrého snehu prikrývali krajinu. Po rozlúčke s grófom a grófkou sa celá skupina s Matejom na čele pohla smerom k hradu. Chodník mierne stúpal po bukovom lese. Matejovi sa objavil na tvári jemný úsmev. Koľkokrát vo svojom živote už meral túto cestu? Ľahšie je azda spočítať hviezdy... Ako obyvateľ poddanskej osady Neštich chodieval od detstva slúžiť na hrad a potom sa unavený vracal do malého dreveného domu so slamenou strechou. Až neskôr mu páni dovolili bývať na hrade, vraj za vernosť.
"Čochvíľa budeme doma. Tam sú už hradby, vidíte..."

Zo snehu sa vynorili mohutné kamenné piliere. Sú to jediné, čo zostalo z niekdajšieho mosta. Oči ďalej zablúdia na pozostatky hradieb, ktoré kedysi chránili predhradie. Na západnej strane stoja zvyšky štítovej steny a bašty. Na nádvorí horného hradu sú zničené budovy a klenby hradných pivníc. Dokonca i z bývalej kaplnky zostali len nepatrné zvyšky.
"Ach, náš hrad..."
Matej meravo stojí a pozerá sa na tú skazu. Bolí ho srdce, bolí ho duša..., dvíha oči k nebu, ktoré je rovnaké ako vtedy, prosí Všemohúceho o zázrak a...
Veľké kolesá času sa začínajú točiť opačným smerom. Kamene sa pomaly dvíhajú zo zeme a vracajú sa na miesto, kam ich pred storočiami položili ruky staviteľov. Múry sú opäť hrubé a pevné, mosty dlhé a brány bezpečné. A Matej je opäť mladý chlapec, ktorý práve prišiel na hrad hľadať svoje šťastie...

Naši štrnásti pútnici sa stali neoddeliteľnou súčasťou príbehu, ktorý trvá už celé veky. Píšu ho hrady a hlavne ľudia, ktorí v nich žili. Niektoré riadky sú plné svetla, ľudského dobra, lásky a šťastia. Iné píše krutosť a temnota. Kým bude trvať tento svet, bude trvať i súboj svetla a temnoty.

Sebastián odmalička rád počúval príbehy o rytieroch z Dračieho hrádku. Volali ich Draci. Nosili biele rúcho s dračím znakom na prsiach a krížový meč. Ich patrónom bol svätý Juraj, drakobijca. Ľudia v dedine verili, že úderom polnoci sa rytieri menia na ohnivých drakov, ktorí zhromažďujú na hrade všetky poklady sveta. Mnohí sa báli k Dračiemu hrádku čo i len priblížiť.

Chlapec sa strašidelných historiek nebál, práve naopak. Zo dňa na deň v ňom rástla zvedavosť a túžba dozvedieť sa pravdu. Jeho pohľad často zablúdil tým smerom...
"Sebastián, nesnívaj! Choď radšej do lesa po drevo. Zo svojich snov sa nezohreješ," dohováral mu otec.
"Chcem byť rytierom," odpovedal Sebastián.
"Ach synku, to nie je život pre teba. Uč sa starať o naše hospodárstvo. Bohatý nebudeš, ale vždy budeš mať čo jesť."
"Ale tato, veď ste sami vraveli, že každý rytier bojuje za lepší a spravodlivejší svet. Či to nie je pravda?"
"A preto má aj veľa nepriateľov. Dobré skutky môžeš robiť aj tak. Keď z teba bude dobrý muž, gazda, starostlivý otec, nežil si daromný život. A teraz poď, pomôžeš mi vyčesať koňa."
Na druhý deň odišiel otec na jarmok. Chlapec vytušil príležitosť. Vypýtal si od mamy nošu na drevo a vzápätí vkĺzol do lesa. Chvíľu kráčal popri Stupavskom potoku. Na vrchu nad údolím stál Dračí hrádok. Zamieril rovno k nemu.
Hrad sa rozprestieral na dvoch plošinách rozdelených priekopou vysekanou do skaly. Ponad ňu viedol drevený most. Ten sa končil bránou s padacím mostom. Za drevenou hradbou sa týčila mohutná veža.
Sebastián pomaly obchádzal dookola. Hradba bola pevná a mala strieľne. Boli však privysoko pre malého chlapca...

Peter si všimol, že majú návštevníka. Chvíľu ho pozoroval ako sa šplhá k strieľni. Obdivoval húževnatosť, s akou sa znova a znova pokúša zachytiť nohami na vlhkom dreve. Zišiel zo strážnej veže a vybral sa k nemu.
"Pozdrav pánboh, hádam si tu nechceš načisto zodrať kolená...?"
Sebastián od ľaku spadol do lístia. Keď sa z neho pozbieral, uvidel pred sebou urastenú postavu muža v rytierskom obleku. Chvíľu nevládal rozprávať, ale pri pohľade na jeho dobrosrdečnú tvár sa upokojil.
"Ja... chcel by som vidieť rytierov... a hrad..."

"Nuž, stadiaľto toho veľa neuvidíš, ale ak pôjdeš so mnou, zavediem ťa k nim.
Keď sa ocitli na nádvorí hradu, kráčali k veži. Chránila ju vysoká kamenná hradba. Bola pri nej cisterna s vodou. Vo vnútri bolo šero. Úzke schody viedli až pod strechu.

"V tejto veži bývame. A ak by bolo najhoršie, tak tu máme posledné útočisko."
Sebastián videl z veže celý hrad, obytné budovy, stajne, hradné brány i strážne veže. To všetko dôkladne obkolesené drevenými hradbami a palisádami. Nevidel však ostatných rytierov. Peter vytušil chlapcove myšlienky...

"Moji bratia prídu každú chvíľu. Išli niekomu naproti... Poď, počkáme ich pri bráne."
O chvíľu sa na moste ozval dupot konských kopýt. Peter otvoril bránu a rytieri na koňoch majestátne vošli do hradu. Sebastiánovi sa videli obrovskí a neskutočne silní. Nedokázal od nich odtrhnúť oči. Peter položil chlapcovi ruku na rameno: "Dnes máme na hrade slávnosť. Budeme medzi seba prijímať nového brata. Pozri, to je on..."

Rytieri zosadli z koní a zoradili sa do polkruhu. Pred nich sa postavil ich budúci brat a spolubojovník. Pristúpil k nemu najstarší z rytierov. V rukách držal meč a biele rúcho. Peter sa sklonil k Sebastiánovi a pošepkal mu: "To je Demeter, Dračím rytierom je najdlhšie z nás. Aj mňa takto prijímal pred dvoma rokmi."

"Pokľakni rytier a prisahaj!" povedal Demeter slávnostným hlasom.

"Prisahám Najvyššiemu Bohu i môjmu patrónovi svätému Jurajovi, že budem vždy stáť na strane slabších. Dobré skutky budem vykonávať v skrytosti pred týmto svetom a nedovolím, aby moje srdce ovládla vidina slávy a bohatstva. Nikdy neodídem z boja a položím aj život za krajinu a bezbranných. Životy mojich bratov budem brániť rovnako ako môj vlastný. Prvé chvíle každého dňa venujem Bohu, ktorý je najväčšia Láska, Pravda a Dobro. V tom mi Boh pomáhaj!"
Demeter pristúpil k rytierovi, ten povstal, obliekol si biele rúcho a pripol meč.

"Vítam ťa medzi nami, brat môj," povedal Demeter.
Na všetkých tvárach sa v tej chvíli zračila radosť a spokojnosť.
Onedlho prišli k Dračiemu hrádku aj naši pútnici. Našli tam ruiny hradnej veže a nenápadné stopy po cisterne na vodu. Hradby, opevnenie a hradné budovy zahladil čas. Hodnoty, ktorými žili Dračí rytieri však budú trvať stále...

VÉÉĽKÝÝÝ VÝÝBUCH OTRIASÓÓL HRADÓÓM!!! hlásili by pouliční predavači novín, ak by v ten deň vyšli.
V roku pána 1809 vyletel do vzduchu hrad Pjštún. V tom čase na ňom už nikto nebýval a bol vážne poškodený požiarom z polovice 18. storočia. Výbuch spôsobili napoleónski vojaci, tiahnuci do Rakúska. Rovnaký osud stihol i hrad Devín.

O dve storočia skôr...
Na hrade Pajštún vládne čulý stavebný ruch. Pavol IV. Pálfi pozval na zanedbaný hrad talianskeho stavebného inžiniera Filiberta. Talian bol dosť dôkladný, z klasického stredovekého hradu vytvoril ranobarokový a poriadne ho opevnil. Kamenné maskaróny so smiešnymi grimasami sú tiež jeho dielo. Každý z nich má iný výraz. Každý z nich sa posmieva inému ľudskému neduhu...

Na hrade Pajštún sa končí naše putovanie. Za jeden deň sme prešli storočiami. Po nás prídu ďalší ľudia, budú kráčať po našich stopách, budú sa pýtať, akí sme boli, budú skúmať ruiny, ktoré po nás ostali... Ale to je už iný príbeh.

P.S.: Postavy i príbehy sú vymyslené. Opisy hradov, roky a mená panovníkov sú z kníh Miroslava Slámku Kamenní strážcovia 1 a 3. Dozviete sa z nich, ako to bolo naozaj :).