Slnečná sobota v Karpatoch

Kategória:

Kronika

Bola asi polovica októbra, čas neskorého babieho leta, keď sa šestica turistov vybrala po cestičkách Malých Karpát.

Všetko sa to začalo stretávkou na Bajkalskej, kde sme nastúpili na spoj do Svätého Jura. Keď sme tam dorazili, nasledovali sme modrú značku, až sme prišli k hradu Biely Kameň. Pokochali sme sa, pohľadali kešku a šli ďalej. Cestou sme stretli nemeckých vojakov, teda nadšencov, ktorí napodobňovali boje počas 2. svetovej vojny. Potešil nás gaštanový hájik, kde sme sa na chvíľu zastavili a hľadali medzi popadaným lístím jedlé gaštany. Zbehli sme dolu brehom a razili sme si cestu k Limbašskej vyvieračke. Keďže sme boli také malé komorné zoskupenie, mohli sme sa všetci vzájomne spoznať a porozprávať. Zrazu sme však akoby stratili značku a museli sme sa pretĺkať náročnejším terénom, ktorého smer ukazoval GPS. V tomto pohorí sa dá vraj ľahko zablúdiť.

Vyviazli sme však úspešne a napojili sa na trasu. Už iba niekoľko metrov bola od nás vzdialená vyvieračka, kde sme si spravili obedovú prestávku. Keďže sa skrývala v tieni stromov, vychladli sme, ale krv nám rozprúdil kopec, ktorý bol pred nami. To už naše kroky smerovali k Prepadlému – miestu, kde sa malý potôčik prepadá do jednej z malokarpatských jaskýň. Toto miesto bolo pre mňa prekvapením, nikdy predtým som nevidela taký prírodný úkaz. Nasledovala žltá značka, ktorá nás listnatým porastom bukov mala priviesť na Skalu. Medzitým sme sa však zastavili na čistinke, sadli si do trávy a zjedli posledné zásoby našich batohov. Podvečerné lúče príjemne hriali a nám sa akosi nechcelo vstať. Vedúci skupinky nás však poduril, aby sme nezastavovali kvôli spojom, lebo z okolitých dedín je ťažšie dostať sa do veľkého mesta. Čakala nás ešte pohodová cesta ku Skale s pekným výhľadom na Lozorno, ktoré sme mali ako na dlani. Dole lesom sme zbehli na stráne, kde stála iba samá lipa v poli. Dostali sme sa až na asfaltku, smerovala do Lozorna. Museli sme pridať do kroku, aby sme stihli autobus. Smola, už bol za horami-dolami, keď sme prišli na zástavku. Avšak stála tam pani, ktorá čakala na špeciálny spoj do Bratislavy. Svitla malá nádej. Keď autobus prišiel, spýtali sme sa vodiča, či má voľné miesta. Najskôr otáľal, ale keď sme mu povedali, že zaplatíme, zobral nás všetkých. A tak sme sa zviezli busom, ktorý bol plný nahodených ľudí. Išli predsa do Slovenského národného divadla na predstavenie. A tak sa naše putovanie Karpatami schýlilo ku koncu.