O vŕškoch a Vršatci

Kategória:

Kronika

Keďže pochádzam z malebného Liptova, konkrétne z Hubovej, a študujem v Bratislave, neraz som už absolvoval cestu vlakom z Blavy do Kraľovian alebo naopak. V rôznej ročnej dobe, raz skoro ráno, inokedy potme večer... Často ma upútal pohľad na skalnatý hrebeň v diaľke výrazne vyčnievajúci nad okolité pahorky, ktorý vidieť už niekde od Púchova a dominuje až kým sa niekde pri Trenčíne nestratí z dohľadu. Popýtal som sa doma ocka, ktorý toho veľa  v našich slovenských horách pochodil a priviedol k tomu aj nás deti, že čo je to zač a či tam už bol. Od neho som sa teda dozvedel aspoň základné info o Vršatci. A povedal som si – tam by som chcel niekedy ísť! A podarilo sa...

Hoci na sobotu 12. mája hlásili meteorológovia prechod studeného frontu s výrazným ochladením a možnými búrkami, nás prihlásených to neodradilo, a tak sme ráno nasadli na vlak a poďho do Púchova. Slniečko krásne svietilo, všetky bundy sme pekne nadžgali do batohov, krátko sa pomodlili aspoň „Pod tvoju ochranu“, aby sa nám nič zlé nestalo a vyrazili sme: Púchov - Horná Breznica – Lednica. Tu sme sa naobedovali, obzreli ruiny lednického hradu,  ktoré sa snažia rekonštruovať a pokračovali v ceste, kým naši hokejisti na majstrovstvách sveta rozprášili Bielorusko (až na hrad sme počuli z krčmy dolu v dedine, keď naši dali gól :) Tu sa počasie (ako hlásili) zhoršilo, nie však naša nálada. Najhoršie sme prečkali v lese pod hustými korunami stromov. Na záver dňa si nás počkal ešte výšľap z Červeného Kameňa ku chatám pod Vršatcom, kde sme rozložili naše stany a konečne mohli vyzuť premočené vibramy a zaliezť do teplých, suchých spacákov.

Ráno sme sa zobudili do krásneho dňa. Ostalo však chladno a fúkal miestami nepríjemný vietor, tak sme začali šľapať: po značke sme obišli celý Vršatec, obzreli si ho z každej strany a aby sme sa mohli naň pozrieť aj zhora, vyšli sme na najvyšší bod v okolí – Chmeľovú. No a už nás čakala „len“ cesta do doliny, k Váhu, do Bolešova. Od horárne Chrastková, kde sme obedovali a zúčastnení absolvovali testík o slovenských vŕškoch a Vršatci (z veľkej tipovačky napokon vyšla víťazne Baška a aj ceny boli :) sme už išli vkuse po asfalte, niektorí sme už mali toho aj dosť, ale mňa osobne najviac dorazilo, keď sme v Dubnici zmeškali vlak... Tu ma ale ostatní psychicky podržali a podporili, a kým prišiel ďalší vlak, šli sme spoločne na pizzu.

Pre mňa osobne bol tento výlet veľkým poučením, že netreba zbytočne špekulovať a školou pokory, že hoci ja som mal pocit organizačného zlyhania (zmeškaný vlak, nestihli sme potom ani spoločnú nedeľnú sv. omšu), ľudia, čo boli na tejto akcii so mnou mi to nijako nevyčítali, naopak, veľmi ma povzbudzovali. Ďakujem :) a pozývam vás všetkých nebáť sa zúčastniť, aj keď nikoho nepoznáte. Na horách vedia byť ľudia k sebe pozornejší...