Dotyk noci

Kategória:

Kronika

Zmráka sa. Z ulíc Bratislavy pomaly ustupujú posledné slnečné lúče. V šere pouličného osvetlenia pobehujú poslední ľudia s jedinou myšlienkou, dostať sa konečne domov na víkend. Je piatok večer a nikto nemá chuť stráviť čo i len myšlienku nad prácou. V svite blikajúcej lampy na autobusovej stanici sa schádza akási podivná sebranka. Človek by si na prvý pohľad pomyslel, že majú niečo za lubom.

Stačilo by sa však priblížiť a v ich hlasnej vrave by si všimol spleť humoru a priateľských narážok. Ak by ste sa započúvali trochu pozornejšie, v ich slovách by ste podchytili slovné spojenia, ako napríklad strach z tmy, opustený v lese, nabité baterky do čelovky... asi by ste sa znovu prilkonili k názoru, že majú niečo nekalé za lubom.

A veru, aj tak sa to dá pomenovať. Keď ich jeden z posledných spojov vysadil v Limbachu, čakala ich už len noc. Noc, no nie taká v pohodlí domova v teplej postieľke, ale noc plná šľapania, hľadania ciest, vŕzgajúcich stromov a ligotajúcich sa očí po okrajoch dosvitu ich čeloviek. Les žije svojím životom a v noci je to cítiť o to viac, o čo viac nemôže človek do jeho deja zasahovať a len sa nečinne prizerať. Ak totiž prestane vidieť, jeho ušiam neunikajú ani najmenšie šuchoty a jeho fantázia sa znovu začne prebúdzať ako päťročnému dieťaťu. Les ožíva a stáva sa nekonečným. Lúče čeloviek osvecujú len okrajové stromy a ich jas sa stráca v temnotách lesa.

Ich chabé svetlo reže tmu stromov a smeruje k miestu, odkiaľ jeho nositelia vyšli. Párkrát sa rozpŕchli, potom spojili. Inokedy sa pomyselný špagát svetielok natiahol a potom zas zmotal do klbka. Vrava plynutím noci utíchala a menila sa skôr na vzájomné budenie. Optimizmus do ich skrehnutých telíčok začalo vnášať brieždenie. Svit slnečného svetla donútil napoly zavreté oči otvoriť sa.

Nevedno ako, les sa rozostúpil a potĺkajúca sa skupinka sa ocitla na lúke pod Kamzíkom. Keby ste ich videli v tej chvíli, nepokladali by ste ich za tých istých podivínov ako vtedy v noci. Teraz unavení, naobliekaní, rozpŕchli sa po lavičkách, zábradliach alebo sa vyvalili do trávy. Slnko pomaly začalo stúpať a pomedzi stromy k nim presvitali prvé paprsky nového dňa. Tie podnietili niektorých z nich, aby začali vyberať ukryté dobroty z batohov, palacinkami počínajúc. Najedení opustili svoje stanovištia a pobrali sa jedni domov, iní do UPeCe na omšu.

Ulice Bratislavy sa zapĺnajú slnečnými lúčmi a členovia podivnej skupiny, unavení zatvárajú svoje oči, aby sa opäť ponorili do čarovného ticha lesa...