Bolo raz jedno Neziderské jazero

Kategória:

Kronika

Bolo raz jedno Neziderské Jazero...

Zdravím vás, všetkých priateľov prírody a dobrej pohody.
Ako jediný účastník, ktorý to absolvoval celé som dostal dobrovoľne povinnú možnosť od Viga niečo o našom bike-tripe napísať, tak sem s tým..
Piatok večer čekujem accuweather:  že po krásnom týždni s teplotami 25 stupňov, nastáva splendidný víkend max. 12 stupňov cez deň, 0 v noci, prehánky a silný vietor.. ideálny čas výsť si na bike. Ale poznáte to staré známe, neexistuje zlé počasie ale len zle oblečený turista.
Sobota ráno, všetko ládujem do požičaných cyklovakov, a zisťujem, že na úkor stanu sa nezmestí poľná kuchynka:(. Potom nastáva menší problém, prestal mi fungovať čip na bránu od bytovky a neviem sa dostať von. O 8:00 sme mali mať stretko na petržalskej stanici o 8:02 som vyšiel z brány na druhej strane petržalky. Využívam prázdnych ciest a letím čo to dá smer stanica, na nadjazde nad železnicou mi vietor sfúkol karimatku :D. Ale všetko dobre dopadlo a o 8:10 som už bol na stanici s ostatnými. Na počudovanie okrem Viga, čo bol organizátor, som tam našiel aj Veroniku a Viki. Myslel som si že niekto príde, ale že 2x baby waaau :O Po chvíľke údivu vidím, že sú akosi naľahko resp. že s nami idú len na jeden deň :(  O 8:30 nám prišiel cúg a tak sme sa parta natlačili do vláčika, našťastie nízkopodlažného. Podarilo sa nám aj zistiť kde treba prestúpiť na ďalší, smer Neusiedl am See.
Mal som so sebou novú prilbu, takže príbeh s ňou je samostatná kapitola. Začína tu, kde som si ju šupol do priestoru pre batožinu, vystúpime v Parndorfe, bicykel mám a prilbáááá! Utekám dnu beriem prilbu vyskakujem a vlak odchádza :D. Okrem tohto mi stihla asi 250x v priebehu výletu spadnúť a zašmodrchať sa alebo som si ju naopak zabudol dať dole.  Vigo mal k tomu aj vtipné poznámky :D.
Na stanici sme sa museli presunúť podchodom, nebol bezbariérový, a tak sme si dali posilku vytlačiť nabalené bicykle schodmi. Fuška nekončí, ďalší vláčik už nízkopodlažný nebol. Končíme v Neusiedl am See vystupujeme, je zamračené fúka a chlad, ale nás to neodrádza. Najprv prejdeme dedinu a milá teta v stánku nám ukáže cestu na hrad Tábor, ktorý sme hľadali, a navyše nám aj prišupla mapu celého jazera s cyklotrasami. Vraciame sa cez dedinu späť :D,  vyšlapávame na hrad, zisťujem že tie vaky je v kopci cítiť trošku viac. Pekný výhľad na jazero nás však motivuje a zájdeme sa pozrieť aj z blízka na miestne mólo a konštatujeme, že v lete tu musí byť pekne :D. Týmto v Neusiedli končíme a šlapeme smerom na Podersdorf. S vetrom v chrbte a vyhýbajúc sa prehánkam nám to ide ako po masle a pohodovým tempom okolo 13-15 km/h si to valíme, keďže iných bajkerov akosi nieto ideme vedľa seba a kecáme. V Podersdorfe sme pozreli krásny maják a utekali z toho chladu preč. Pri úteku nás chytá prehánka. Skrývame sa a...trvala asi 5 minút, uvažujeme o coffe breaku a úkrytom pred zimou, ale keďže dopršalo tak radšej šlapeme. Chybná voľba, ešte stále v Podersdorfe a prší zas, schovávame sa pred domom miestnych. O chvíľu nám aj starší pán otvorí a miesto hromženia nás pozýva na čaj a wc, vyzerá to však opäť na rýchlovku, tak slušne odmietame. A veru ani  nie 10 minút a jede se dál. Pokračujeme cez močiare kde je značka pozor cez cestu prechádzajú kačky a veru sme nejedny aj videli. Jednoducho cute. Popri ceste stretávame aj veže na pozorovanie jazerného  vtáctva. Pri ďalšej prehánke a veži  teda 2 v jednom, po 27 km to baby s nami vzdali a rozhodli sa ísť naspäť do sucha a tepla, a ani vidina 7-ich miest na spanie, ktoré sme mali :D, vďaka  nepríšelcom, odhlásencom a iným kriminálnikom ich neodradila. Tak sme sa rozlúčili a pri prvom kríku nám zamávali. Pá-pá. Stále sme dúfali, že ich protivietor odradí, no neodradil.  Počasie sa od tohto momentu zlepšuje vietor síce je ale vychádza Slnko a už nás do konca výletu žiaden dážď, či seriózna oblačnosť nestretnú. S Vigom si pokračujeme vo dvojici a trošku dvíhame morálku tempom, miestami to zasviští aj 40 km/h (s vetrom v zadku :D). Následne nás zahreje úsek proti vetru. Vysoké prevody, makáme o dušu, ich tempo je vražedné..15 km/h. Ale našťastie to dlho netrvalo a už nás prekvapila cyklokrižovatka, s novým úsekom do Maďarska. Tak reku vyskúšame. Netrvalo dlho a navštevujeme Maďarskú hraničnú dedinku Fertöd, kde sa nachádza Nádherný Esterházyho barokový zámok.

Areál pred zámkom vytvoril bariéru vetru a naraz sa akosi oteplilo, pocitových 20 stupňov nás núti sa vyzliekať , Vigo dokonca začína chytať bronz. Posilnený proviantom pokračujeme v púti, napriek zdanlivému klamu v kaštieli, mimo areálu vietor nezaháľa a fúka stále. Maďarsko bolo zaujímavé, najmä bolo členitejšie a štreku spríjemňovali aj lesy. Okolie robilo šlapanie pestrejším aj kopčeky nám pripomenuli, že máme vaky. Po ceste bolo niekoľko pekných kostolov a množstvo pekných prírodných scenérií. Do konca som nevedel zohnať otvorené potraviny o 13:30 ale v jednej dedinke som nakúpil vo večierke o 19:45 Chlieb , csabai klobáska a pivko, no nekúp to. Klobása bola dlhá a nevošla sa do vaku, tak robila

reflexný prvok

a upozorňovala vodičov a miestne psy, že ideme. Keď už sme pri gurmánstve a gastronómií,  prežili sme aj labužnícky zážitok a ochutnávku maďarskej kuchyne na fajnom teplom teľacom perkelte. Slinky nám tiekli a Vigo poctivo pozoroval, či nám nekradnú bicykle. Asi  13 km pred hranicou s Rakúskom sme zakempili vedľa cesty. S heslom: hlavne nenápadne, sme z trucu postavili 4 miestny stan.  A zistili sme, že z ďalšej zákruty na nás rovno svietia svetla prichádzajúcich áut :D. Budeme sa presúvať? Né. Po súboji  so vztyčovaním vlajky sa uložíme a krátime si čas intelektuálnymi rozhovormi, až kým obaja ZZZz.
Na druhý deň si budík nedávame a víta nás Slnko na oblohe. Nasleduje snídaně v trávě. Balíme sa a vyrážame...9:15 pohoda, vegáč, nó štress. V obci Fertörákos po odfučaní dlhého stúpania, nachádzame lom s vyhliadkou. Bohužiaľ ho akurát dáke eurofondy repasujú, takže nás tam tetuška nechcela pustiť, jediné čomu som rozumel bolo iba že reštika je otvorená. No pri potulkách dedinkou sme našli bod, z ktorého sme videli zasnežené končiare Álp. V dedine sa to hemžilo rakúskymi turistami a aj cestou na hranice sa ich mraky valili, usúdili sme, že ide asi o nejaký obecný pochod. Aj v Rakúsku pokračuje jemne vlnitý terén, čo je fajn. Jazero sme už dlho nevideli, pretože z tejto maďarskej a rakúskej  opačnej strany vidieť len nekonečné lány rákosia. Nasleduje Mörbish am See, tu sme si uvedomili existenciu železnej opony, babička na BMW X3 ide na nákup.. Pri ďalšom šlapaní sme našli vo viniciach čerešňovú potôň s lavičkami, kde sme vychutnávali počasie, výhľady a dobré jedlo. Usúdili sme, že ide o dosť slávnostné miesto na konzumáciu kokosových venčekov

, ktoré nám venovali baby. Nasleduje Rust, dedinka plná bocianov, doslova na každej streche. Romantické námestíčko, kaviarničky, a tak sme pookriali a poblbli. Chutila aj zmrzlinka :P . Za Rustom už začína klasická poľná rovina, kopčeky a viničky sa vytrácajú. Po tejto rovine trielime, až na konci dorážame do Neusiedl am See, vlak nám ide o 15:19 a za 40 minút sme naspať v Bratislave. Ostáva nám kopec času a tak restujeme v  štýle hippies na námestí pred kapucínskym kostolom. Vigo sa bratsky rozdelil s plzeňským pivkom. Keďže, na bajky nedáme dopustiť natlačili sme ich aj na Sv.omšu v kostole.

Náš trip sa tu končí a každý utekáme za svojou večerou. A baj d vej, Vigo je katarínkovská celebrita, kade ide, každý pozná Viga, je to proste osobnosť a som rád, že som ho mohol bližšie spoznať :).
Žiadne extrémy počasia neboli a prežili sme pohodové chvíle, najazdili dokopy 150 km, videli mnoho pekného, či už ľudského alebo prírodného, každopádne Boha prítomného :). Opäť jedna vhodná akcia do série Nič nie je objektívne.