Mariazell – moja cesta k Panne Márii

Kategória:

Kronika

Musím, sa priznať, že prvé, čo ma oslovilo v e-maili od kamarátky Janky, bolo „90 km“. 

Mariazell.

Po vybavení tohto známeho pútnického miesta vidím množstvo magnetiek na babičkinej chladničke v kuchyni. Bazilika sprava, zľava, zhora aj zvnútra. Nič extra na tej magnetke... Ale po prejdení trasy a dorazení do cieľa to celé bolo super :)

Táto púť, moja prvá, na ktorú určite nezabudnem, bola otvorením ďalších dverí, ktoré boli privreté.

Kto je Panna Mária, čo pre nás znamená a čo je vlastne ruženec? Nejak takto znejúce, jednoducho zložité otázky mi vírili v hlave počas putovania. Dlho netrvalo a môj úmysel bol jednoznačný. Nájsť cestu k Panne Márii, priblížiť sa k nej a otvoriť jej srdce.

Jeden citát, ktorý sa mi veľmi páči – kto dôveruje Panne Márii, nikdy sa nesklame – bol asi jedinou „skoroodpoveďou“, ktorá ma pri Štefanových otázkach napadla.

Naša púť sa začala v Klangene, kde začala naberať tie správne obrátky. Usmiata „švest“ Lujza nás pevným stiskom privítala a po krátkej úvodnej piesňomodlitbe sme vyrazili spolu s krížom (tuším až zo Srbska). Nastáva prvý ruženec. „Veď je nás dosť, ja sa nechcem modliť nahlas.“ 

Nádherné panorámy, ktoré sa vynárajú z každej strany, sú takým balzamom na dušu. Ak sa človek v takomto prostredí modlí, má pocit, že už je v nebi :)

Po dorazení do sobotňajšieho cieľa sme si vybalili veci na fare a rýchlo posadali do lavíc chladného kostola. Mali sme perfektného tlmočníka Peťa alias Jaffaryho, ktorý bol naším pútnickým „kňazom“. Tropická farská noc za nami. Lenka s Veronikou a Peťom si to rozložili priamo pod holým nebom.

Nebudem rozpisovať všetky detaily púte do Mariazellu, ale poviem vám, že so širokým úsmevom budem na ňu spomínať. A okrem iného - z detailov sa skladá celok :)

Keď sme už sedeli v autobuse a smerovali sme domov, páčilo sa mi, že sme boli vyzvaní o podelenie sa so zážitkami. Samozrejme, že som ostala sedieť a radšej si vypočula ostatných. Nemala som odvahu podeliť sa o ten môj, ale myslím, že teraz by som mohla. 

Druhý deň putovania. Trochu ubolené nohy a obrovská chuť na jahody. Všade len jahodové listy, jahodové kvety, no plody žiadne. Tak som si len posťažovala a kráčali sme ďalej. Prídeme ku skupinke chlapcov, ktorí vyťahujú z batohov pršiplášte (áno, občas sa aj zamračilo) – a vtom nás zastavili dlhé ruky Jožka, ktorý v nich stískal kytičky jahôd! No, úsmev od ucha k uchu a chuť rakúskych divých jahôd neoceniteľná.

Človek na púti nemá veľa jedla, ale stále má čo jesť, a ak nemá, tak Panna Mária sa postará, aby mal. Stále sa starala: výborné hand-made klobásky s chlebíkom od spolupútnika, najväčšia dukátová buchtička, z ktorej sme sa najedli štyri, čerstvé mlieko na raňajky, domáci džem, Veronikine šnicle... :)

Tá nič nehovoriaca magnetka na chladničke dnes na návšteve u babiny mala zrazu toľko obrazov – putovanie pasienkami, horská kaplnka, skvelý kolektív ľudí, mariazellská zmrzlina, spánok na slame, sv. omša v samotnej bazilike.

Malé-veľké zázraky sa diali aj v Mariazelli. Pochopila som, že o čo Pannu Máriu poprosím, to môžem dostať. Modlitba sv. ruženca bola toho dôkazom.

Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať organizátorom – turistom UPeCe za spoluorganizovanie takejto púte, a že to s nami, pomalými dievčatami, vydržali až do cieľa :)

Pán Boh vám žehnaj! Danka