Šíp s Tupcami alebo ako som šípila, že na Šípe bude špičkovo

Kategória:

Kronika

Muži vraj majú v hlave škatuľky, do ktorých si triedia informácie, podnety či dokonca ľudí. Ženy takéto škatuľky pravdepodobne v hlavách neskladujú, veď načo aj, keď majú krabíc plný byt či dom. 

No nejaké triedenie v našich hlavách predsalen prebieha. Naposledy sa to u mňa prejavilo fázovaním akcie Turistov UPC – Hranicou Oravy a Liptova :). Pri spomienke na ňu sa vynorí šesť hlavných fáz: 1. uvítacio-zoznamovacia, 2. udivovacia, 3. zakopávacia, 4. padacia, 5. rozmrazovacia a 6. ládovacia.

1. uvítacio-zoznamovacia fáza
Čaro turistických akcií spočíva v zoznámení sa s novými ľuďmi. Inak to nebolo ani v sobotu, 25. januára 2014, ráno o 5:30 na Hlavnej stanici v Bratislave. Najprv sa človek teší z toho, keď uvidí nejakú známu tvár a vie k nej priradiť meno. Následne mu na čelo sadne tieň, pretože spoznáva dajaké tváre, no meno nevytiahne ani z konca malíčka. Nastáva teda zoznamovanie „podruhé“. A nakoniec prichádza tá najvzrušujúcejšia časť prvej fázy – zoznamovanie, tzv. prvotné, s osobami, ktoré vo vizuálnej pamäti zatiaľ nefigurovali. Koniec srandy, treba kúpiť lístky a friško sa usadiť do vlaku nasmerovaného do Kraľovian. V príjemnej spoločnosti aj trojhodinová cesta v chladnom kupé je bonusovým zážitkom a spoločnosť Tupcov takou bezpochyby bola.

2. udivovacia fáza
Odvtedy ako sme v Stankovanoch povyskakovali z osobáku, bola som v permanentnom údive. Postupne ma už neprekvapovala treskúca zima, ktorá mi z prstov na rukách robila nehybné cencúle, ani domáci Liptáci, ktorí nás pohotovo ošacovali ako víkendových turistov. To najkrajšie a s potenciálom vytvoriť najsilnejší udivujúci pocit prišlo pri stúpaní na samotný Šíp. Krajina sa postupne začala obliekať do svadobných šiat (myslím tradičné šaty v našej krajine - biele; žiadne krémové, béžové či vo farbe champagne). Jemný poprašok čerstvého snehu nádherne dotvoril i tak dosť romantický vzhľad domčekov v osade Podšíp. Ozajstné čaro sme odhalili o pár desiatok výškových metrov ďalej. Hnedá, biela a modrá. Tri farby, ktoré defilujú pred očami v neopakovateľných obrazoch. Popadané lístie sa hnedie popod tenkú snehovú prikrývku a po mesiaci čakania nadšene volám: „Zbohom jeseň, vitaj zima!“. Vo vzduchu sa ligocú kryštáliky snehu, ktorý vietor sfukuje z konárov stromov a keď pomedzi ne prenikne sýtomodrá obloha, pripadám si, akoby som vystupovala do neba. Stromy sú obrastené bielou srieňou a ja sa snáď už po stýkrát zastavujem, aby som pohľadom vpila všetku krásu, ktorá je okolo mňa. Na chvíľu zatajím dych a počúvam, ako praskajú stromy. Kiež by som tam zapustila korene a nechala sa ako tie stromy ozdobiť mrazom, ovievať pichľavým vetrom a sledovať okoloidúcich turistov. Isteže človek rýchlo spozná nezmyselnosť svojho želania, no ktosi, kto vidí každý náš krok a počuje každú myšlienku, predsalen zaúradoval a trochu tej zimy zanechal na našom zovňajšku. Vo vlasoch nám vytvoril zaujímavé „ľadové“ kreácie a niektorým šťastlivcom, či skôr šťastlivkyniam úplne zadarmo naniesol decentnú kryštálikovú maskaru na mihalnice. Neskutočný umelec!

3. zakopávacia fáza
Citoslovce údivu celkom zákonite vystriedali citoslovce bolesti a tak sme sa plynulo preklenuli do fázy zakopávacej. Keď sa človek díva na divotvorné prírodné diela, veľmi ľahko sa mu stane, že sa nevyhne stretu s kameňom či konárom vystupujúcim zo zeme. O tom by vedeli rozprávať šťavnaté historky palce na mojich nohách, ktoré sa postupne zafarbujú do vždy „in“ farby bordó. No nie všetky zakopnutia sú bolestivé. Akonáhle sa oko človeka potkne o tajomné oko v kmeni starého dubu, fantázia začne zaberať na plné obrátky. No a je po zakopnutiach, na rad prichádzajú pády.

4. padacia fáza
Nerozumiete odkiaľ, prečo a ako, len cítite jemné vločky snehu kradmo padajúce za golier. A vtom vám padne pohľad na strmý kopec pred vami, ktorý musíte zdolať, hoci popadané minuloročné lístie pod snehovým popraškom hrá proti vám a po každom kroku smerom hore vás vráti o pol kroka späť. V zápale boja s fatranskou prírodou padne aj nejedno nemilosrdné slovo, no všetko úsilie je korunované víťazným pádom – pádom všetkých starostí, ktoré si človek až doteraz niesol so sebou.

5. rozmrazovacia fáza
Až do včerajšieho dňa, 24. januára, sme neprestajne reptali a dôkladne skloňovali slovo extrém v spojení s počasím počas tejto zimy. Bolo nám teplo, snehu nikde a ani žiadna mláka nemala šancu zamrznúť. No v sobotu dostali všetci frfľoši po frňáku. A turisti z UpeCe dostali po štamprlíku. Tekutý sveter predsa treba obliekať preventívne, aby to bolo efektívne. Avšak kým sa krv v žilách riedila adrenalínom a endorfínmi z katalógovokrásnej prírody, voda vo fľašiach tuhla a vrchnáky termosiek primŕzali k nádobám so živou vodou. Chuť na starostlivo pripravený lepeňák ma prešla hneď po tom, ako som ho vytiahla z batohu a vytvorila sa na ňom srieň. Rozhodla som sa doplniť energiu aspoň musli tyčinkou, no tá sa pre zmenu zmenila za pár hodín na oceľovú tyč, v lepšom prípade bola použiteľná ako lízatko. Aj to sú obrazy zimy, ktorú s radosťou vítam. A všetci sme s radosťou uvítali pohostinnosť úžasnej rodiny z Hubovej, ktorá nám – zmrzliakom, vyštípaným od silného vetra, ktorý nás dohonil pri zostupe zo Šípu a výstupe na Ostré – poskytla prístrešok na nadchádzajúcu noc. Nastala najbolestnejšia časť nášho výletu – aklimatizácia v domových podmienkach. Omrznuté končatiny po strete s vykúreným domácim prostredím reagovali prudkou pichľavou bolesťou. Vyzerali sme ako ružolíci permoníci – zachránení výletníci. Tu by sa dalo s rozprávaním prestať, no čitateľ by prišiel o najchutnejšiu fázu. A tak v záujme verejného blaha prechádzam do finále.

6. ládovacia fáza
Cieľovú pásku sme preťali v najlepšom čase, ešte pred zotmením. V hlave som prepočítavala, koľko môže trvať chlebu, kým sa rozmrazí a bude jedlý. Celá moja matematika vyšla nazmar, pretože som nerátala s pohostinnosťou Liptákov. Táto rodinka Úžasných, ktorú som spomínala vyššie nám nielenže poskytla strechu nad hlavou, ale nás pohostili vynikajúcim gulášom a geniálnymi koláčmi z kysnutého cesta. Preložené teplým čajom, človek bol na prvom poschodí, no v siedmom nebi. V ušiach mi zneli slová z Matúšovho evanjelia: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ A bolo mi jasné, do ktorého radu budú postavení títo naši dobrodinci na konci.
A tak sme sa postupným dotláčaním zásob na stole prepracovali ku koncu krásneho výletného dňa. Ďalší deň sľuboval podobne zaujímavé zážitky. Stačilo vysloviť názov nášho nedeľného turistického cieľa – Kopa a v hlave sa nakopilo množstvo otáznikov a výkričníkov.

Kopa s Tupcami alebo úvaha o tom, ako sa nakopí Kopa

A Boh nazval oblohu „nebom“. A nastal večer, a nastalo ráno, deň druhý.
Potom Boh povedal: "Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!" A stalo sa tak. A Boh nazval súš "zemou" a zhromaždište vôd nazval "morom". A Boh videl, že je to dobré. Gn 1, 8-10

A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. Písal sa 26. január 2014. Za oknami vyčíňala pani zima a v noci pripadli celé dva palce čerstvého snehu. Nasýtený dav Tupcov opustil teplo a pohostinné prostredie rodinného domu v Hubovej a s batohmi na chrbte sa vydal nasýtiť hladnú dušu do ľubochnianskeho kostola, ktorý aj túto nedeľu praskal vo švíkoch.

Posila prišla zvnútra i zvonka – rady Tupcov sa posilnili oproti prvému dňu o celých 10%, takže krátko pred deviatou nakoplo motory dvadsaťdva šuhajov a diev. Cesta-necesta, začali sa driapať strmým kopcom od kostola v smere nedeľného výletného cieľa – Kopy. Netrvalo dlho a z príjemnej cesty vedúcej ponad Ľubochňu sa vykľula, povedzme, že naklonená rovina. Nasledovné poldruha hodiny ponúkli exkluzívny priestor na intenzívne uvažovanie. Najmä po tom, ako sa chvíľu pozeráte na chrbty s vervou kráčajúcich dvadsaťjeden turistov a po krátkom čase už len nasledujete vychodené stopy v snehu, pretože zachytiť pachovú či zvukovú stopu je priam nemožné.

Ako vznikla Kopa je jasné každému stredoškolsky vzdelanému človeku, ktorý dával pozor na geografii. No čo mi vŕtalo po celú dobu v hlave, bol práve prozaický názov tohto vŕšku. V rozprave o stvorení sveta v prvej knihe Mojžišovej čítame, že Boh nazval oblohu „nebom“ a súš „zemou“. No kto nazval tento nekonečný kopec „Kopou“? A prečo práve Kopa? Veď so svojou sympatickou výškou 1160 metrov by mohla ašpirovať na oveľa jemnejšie mená ako Kôpka, Kopienka, Kôpočka, Kopulienka či Kopčiatko. Zakopávajúc o nakopené konáre som kopala hlboko v studni svojej kopovitej fantázie. A s pribúdajúcimi výškovými metrami ma opúšťala vôľa pomenúvať tento kopčisko zdrobneninami. Veď je to len hromada šutrov zasypaná vrstvou zeme hosťujúca kopu všakovakej flóry a fauny. A možno práve tu je pes zakopaný. Čo ak je za tými nahromadenými horninami a nerastmi kopa námahy, smútku, trápenia, sĺz, starostí, problémov, bolesti a nenaplnených očakávaní, ktoré sem ľudia po desaťročia vynášajú? Veď čo prečistí myseľ v januári lepšie ako sedemstopäťdesiat výškových metrov na troch tisícoch metrov dĺžky? (Niekomu možno fľaša whisky, ale my dávame prednosť turistike.) Každým jedným krokom spadne z pliec ďalšie bremeno bežných dní a pod vrcholom Kopy si len vymeníme chápavé pohľady s kopou Tupcov, ktorí prešli podobnou metanoiou.

Po pokání prichádza odmena vo forme nádherných výhľadov na okolitú krajinu. I oko menej skúseného turistu zavadí o prepychovú panorámu Malej Fatry s dominantným Rozsutcom. Lenka s Ondrom mi pomáhajú s orientáciou a ukazujú cieľ našej včerajšej výpadovky – Šíp. Pod nohami sa vlní Váh a jemný opar zľahka dokresľuje vábivú atmosféru nedeľného poludnia. Ešte jedno stlačenie spúšte a bez ďalšieho váhania sa púšťame po stopách rýchlejšej časti partie. Netrvá dlho a nájdeme ich slávnostne hodujúc chladené zásoby z batoha na mieste, ktoré by mohlo byť krásnou lúčkou vhodnou na posedenie a poobednú siestu... v lete. Avšak teraz, keď sú stromy oblečené od hlavy po päty do bielych závojov a na zemi sú rozprestreté biele ligotavé koberce, táto slnkom zaliata lúka pripomína ľadový dóm. Možno taký, v akom si v auguste povedia ÁNO Ďuri a Julka :). Tadááá! Týmto parádnym svadobným oznamom bolo odhalené aj tajomstvo Ďuriho veľkého batohu, ktorý už dva dni starostlivo nosil na pleciach. Oslavu J&J jednoročnice poňal vskutku veľkolepo, keď vytiahol štyri dózy s vlastnoručne pripraveným dezertom – tiramisu. Na chvíľu mi padla sánka, no zistila som, že takto si asi veľa nezajem, tak som ju zodvihla a začala sa tešiť z chorálov, ktoré spievali moje chuťové poháriky pri ochutnávaní tiramisu.

Prekvapeniam však ešte nebol koniec. Už-už sme sa chystali opustiť naše piknikové miestočko, keď nás dobehol ďalší tUPeC – Dano. Doteraz som o ňom len počula kolovať rôzne bájky a povesti z Veľkej Fatry, avšak zrazu som mala možnosť pozerať na reálnu postavu, podobne upachtenú ako ja, no s dvojnásobne väčším ruksakom a širším úsmevom. Vo zvýšenom počte sme sa teda dali na zostup. Ako zvyčajne si ho najviac vychutnali kolená. Raz sa mi dokonca podarilo nohou nahmatať pod snehom ľad a ten si ma silou gravitácie pritiahol k sebe. Svedkov tejto komédie bolo našťastie pomenej, tak som sa so vztýčenou hlavou a ešte opatrnejšie vydala na prieskum zostupového terénu. Nedeľný deň ozaj nemal jedinej chybičky, slnko opieralo svoje poobedné lúče do zasnežených strání a podaktorí si krátili čas hádzaním snehu za golier (nie svoj) či podobnými zábavkami. Keď som zbadala prvé domy a skupinu turistov zoradenú do šíku na začiatku dediny, nemohla som sa ubrániť jemnému sentimentu. O pár momentov sa tento výlet skončí a vrátime sa späť do hluku mesta. Ale stále máme dosť chvíľ na to, aby sme ich spoločne prežili v radosti. A tú dokáže urobiť aj fotenie tieňov postáv na mohutnej stavbe krpelianskej priehrady, výbeh na hrádzu za účelom sledovania labutí na priehrade (aké veľké bolo sklamanie po zistení, že priehrada je zamrznutá a labute sú dosť chytré na to, aby sa nenechali zamraziť), či maškrtenie na koláčoch od Anežky, ktorá až do poslednej chvíle uchovávala lahodné domáce dobroty.

Na vlakovej stanici v Krpeľanoch sme sa rozlúčili s „miestnymi“ z radu Tupcov a osobákom sme sa previezli do Žiliny. Slnko stále viselo nad horizontom a vyhrievalo útroby šuchtajúceho sa osobáku. Myslím, že sa s nami lúčili aj hory, pretože v oblakoch, či skôr opare nad kopcami sa lámalo svetlo a na chvíľu vytvorilo dúhovú siluetu. Ak som sa predtým nadchýnala vynikajúcim tiramisú od Ďuriho a fantastickými koláčmi od Anežky, vo vlaku všetko zaklincoval Dano, keď vytiahol dózu plnú štrúdlí všetkého druhu. Taktiež vlastná výroba. Ako sa sám priznal bez použitia donucovacích prostriedkov, bolo to pri príležitosti jeho nedávnych narodenín. Blahoželáme všetkým oslávencom. :)

Posledná fáza akcie Hranicou Oravy a Liptova prebehla hladko a najmä veľmi rýchlo – kupovanie lístkov do Bratislavy, živé pexeso na žilinskej vlakovej stanici, rozlúčka so šéfom tejto akcie a jeho nastávajúcou, nalodenie sa do nášho niekoľkotonového korábu, otázky, odpovede, smiech a dóza, tentoraz plná ovocia. A hádajte od koho. Od Dana predsa :). Tento legendami opradený turista sa postaral o prídel vitamínu C a tak sme sa imunitne nabudení vrátili do kolotoča všedných dní.

Vďaka za spoločenstvo!

Pa-x

Ivana