Kúzlo noci salatínskej

Kategória:

Kronika

Možno zbytočne rozsiahly zápisok denníkového typu na tému:

Nízke Tatry a banda milých turistických pomätencov 

alias Kúzlo noci salatínskej.

V sobotu sa zo desať chodeniachtivých turistov vybralo na vlak 15:55 z Bratislavy. Bola som medzi nimi aj ja. Preskočme však nateraz až do Ružomberka, kde sme už za tmy začali šľapať k vytúženému cieľu dnešnej časti našej výpravy, t.j. k útulni Pod Kriváňom. Tomášovi chýbal dostatočne veľký batoh na to, aby sa mu tam zmestil aj spacák.
Nuž, niečo bolo treba vymyslieť aby mal cez túru voľné ruky. Juraj vytiahol zo svojich zásob izolačnú pásku, a pokiaľ sa nemýlim, bol rád, že ju konečne neniesol na túru zbytočne. Spacák sme teda „prilepili“ k batohu a vyrazili sme večeronočným Ružomberkom do Ludrovej a ešte ďalej. Cestou sme si chceli aj trošku z guľatiny, ktorá sa nachádzala povedľa cesty, pribaliť do batoha, ale vlastne sme si pílky doma zabudli. Nuž čo, snáď v sľúbenej piecke v sľúbenej útulničke pokúrime aj s navlhnutým drevom. Mesto sme nechali osamelo na severe a my sme pokračovali nahor. Občas po značke, občas mimo nej, verní heslu: „Išli sme síce dlhšie, ale zato horšou cestou.“ I tá „horšia“ cesta bola krásna, naberali sme postupne výšku a pošliapavali krásne žlté trsovité chumáčiky suchej trávy, ktorá v našich predstavách mohla vytvárať bažinovité ostrovy, a v prípade vhodného pôsobenia prírodných síl by z nej za milióny rokov mohlo vzniknúť solídne hnedé uhlie. S výškou sme sa dostali aj k snehu. A trošku sa i obloha rozjasnila, až bolo možné pozorovať nebeskú sféru neidentifikovaných hviezd. Taktiež sa nám aj ochladzovalo a poriadne sme sa potešili útulničke učupenej v snehu. Len tá sľúbená piecka nás sklamala, že sme sa ani vyúdiť či zohriať v jej náručí nemohli. Bola to totiž taká piecka-nepiecka, resp. po uchýlení nejakých vandalov už len nepiecka. 

My, dievčatá, sme dostali výsostné spacie miesta, ležoviská, na matracoch vo výške. Chlapci si hlávky zložili na celte a tropiku a poriadne sa schúlili. Jednu sviečku sme nechali horieť. Ani na matracoch nebolo horúco. Bola mi zima na nohy, tak som skúšala rôzne finty. Košeľa sa mi z nich skĺzavala, čiapka tiež, až buffka ich (spolu s tou čiapkou a košeľou) udržala v teple a mne dovolila oddať sa spánku. Aspoň na nejaký čas. Zobudila som sa s pocitom, že sa kĺžem v smere pôsobenia gravitácie nadol, k zemi. Bol to nepríjemný pocit najmä preto, lebo z jednej strany som síce ležala vedľa Slávky, z druhej strany ma však pred vyše metrovým pádom na tvrdú udupanú podlahu chránilo len zopár náhodne poukladaných polien, ktoré pôvodne slúžili na uloženie ďalších matracov. S jedinou myšlienkou v hlave: „K Slávke, choď k Slávke!“ som sa hodila naľavo. A skončila som medzi vyššie spomenutými dvomi polenami. Našťastie som so spacákom nebola dosť tenká na to, aby som nimi prekĺzla. Zabudla som totiž, že som sa večer otočila kvôli zime hlavou k stene. Ach jaj. „Čo teraz?“, vravím si. „Vyber ruku zo spacáku a PEVNE sa drž polena. A teraz druhú ruku. A teraz... jednoducho nespadni.“ Takéto rady mi dával čulý mozog podporený dávkou adrenalínu.. Po pár pregúľaniach som si vydýchla, ok, misia splnená. Len buffkový patent na nohy nevydržal toľký pohyb a aj s košeľou a čiapkou sa skĺzol z nôh na dno spacáku. A mne sa s plným močovým mechúrom nechcelo nič naprávať. Možnosť „opakovania“ zážitku s polenami mi nedovolila sa dostatočne uvoľniť na ďalšiu rundu spánku. Čo už. Ako neskôr povedal Tomáš: „Nemám pocit, že by som spal, ale asi som musel, noc mi ubehla rýchlo.“ Nočné ticho prerušovali milé chrapkania a hlboké nádychy a výdychy z rôznych kútov útulne. Následne nám spev vtákov pripomenul, že aj v neskorej zime na horách prichádza ráno. Zhodnotili sme, že východ slniečka dnes nebude mať kvôli tej oblačnej deke úspech, tak sme si dali načas s raňajkami i pobalením. Vyrazili sme zdolať, alebo jemnejšie povedané navštíviť, mocný a hrdý Salatín.

Aj menej skúseným, resp. mimokondičkových turistom môžem tUPCov odporučiť. Aj keď sa k tUPCom hlásim už nejaký ten piatok, v poslednom čase iba sedím v škole na zadku a aj tie niekdajšie svaly v tele sa mi postupne premieňajú na tukové zásoby. Srdiečko pri zdolávaní výškových metrov mi povedalo jasne: „Celý rok na mňa kašleš, a teraz žiadaš výkon? Túúúdle!“ Nehnevala som sa naň, malo pravdu. Snáď sa do budúcnosti poučím. A prečože a komu som to tých tUPCov chcela odporučiť? Tým mimokondičkovým a menej skúseným som chcela povedať, že ma pri našom výšľape nenechali na chvoste výpravy samú, vždy som bola sprevádzaná milou spoločnosťou.

Pomaličky sme sa vyteperili aj na Salatín. Výhľady neveľké, skôr malé, ale vôňa krásna, vzduch chladivý a sneh s nádychom saharského piesku (ako si správne Lenka všimla súvislosti) stál za náš výkon. Všetky póry na tele sa prečistili a je tu podarená partia. Čaká nás vrcholová fotka, vrcholový (tatranský) čaj, vrcholové čerešne v čokoláde. 

Najkrajšia časť výpravy ešte len mala prísť. A prišla. Zostup v snehu. Och, to treeeesk, bum, šmyyyyk, jauuuu, a podobne. Užívala som si svoje nepremokavé nohavice a návleky. To, čo sme s námahou nastúpali sme teraz úspešne zgúľavali. Jój, len Slávke som stihla nepovedať, keď išla za mnou, že ju konár s veľkou pravdepodobnosťou „praští“ do tváre.. Praštil. Neuvedomila som si to. Ľúto mi to bolo. Ešte viac, keď dostala ďalšiu ranu, tentoraz od svojho nastávajúceho, Maťa.. Pomaly sa nám vrstva snehu na vrstvičku začala meniť. Pribúdalo machom obrastených stromov a všelijakých kamenných zrázov po bokoch. Jednu časť sme išli dokonca po koryte potôčika. To si tiež vybralo svoju daň, pár omokrení topánok sme videli v „priamom“ zábere (Tomáš a Igor), niektoré sme zaregistrovali len z počutia (Maťo). Janči a Slávka mackove stopy stihli sledovať.

Aby sme omšu dobre stihli, Lenka vykoumala, že do Vrútok by sme na ňu mohli ísť a v Ružomberku na jedlo sa zastaviť. V ružomberskej Laverne sa porciami nenechajú zahanbiť. Ani polievkami, zemiakovými plackami, bryndzákmi, pizzou, či veľavravným názvom rizota: „Mont Blanc“.. (poslúžilo dobre aj na večeru, aj na obed nasledujúceho dňa.) Ledva 24 hodín ubehlo od nástupu do vlaku z BA, hladní sme boli ako po nejakej echtovnej hrebeňovke. Po večeri či neskorom obede sme sa teda vlakom zviezli do Vrútok. Vrútky, vlak zastavuje, Tomáš na záchode. Keď vyšiel, Igor vraví: „Vystupujeme.“ Tomáš namiesto balenia sa, začal s ním diskutovať, že to určite ešte nie sme vo Vrútkach.. Igor ho nakoniec presvedčil a aj s Tomášom sme vystúpili z vlaku.

Evka nás opustila ešte o niečo skôrr, nepôjde s nami až do domovského mesta nášho UPC.

Vo Vrútkach si nás po Maťovom: „Ja som vo Vrútkach nikdy nebol..“ a našom hromadnom obzeraní sa navôkol všimol istý otecko s chlapčekom a poslal nás, kam sme chceli. Kostol bol poriadny, pekný, aj so sochami svätých, ale bez desivých bucľatých barokových anjeličkov, čo som naozaj ocenila. Jurajovi sa kostol trafil do gusta, pri jeho dvoch metroch sa mu konečne dobre sedelo. My ostatní sme sa vo vysokých laviciach skôr strácali. Trochu sme si podriemali, trochu sa pomodlili, trochu kázeň popočúvali (aby ste mi verili, bola o odpúšťaní). A ani skôr sme z omše utekať nemuseli, aby sme stihli ďalší vlak. Stihli by sme, aj keby to 10minútové meškanie nebol mal.

Vo vlaku ešte trošku fyzikálnej debaty na záver večera, trošku podriemania a už nás vítala Bratislava s húfom študentov a pracujúcich, ktorí sa spolu s nami vyrojili z vlaku.
Takto v skratke sme turistiku peknú v Nízkych Tatrách prežili. Niekedy nabudúce snáď zas.

Partia: Lenka, Slávka, Evka, Hanka, Tomášovia, Maťo, Juraj, Janči, Igor.

Ďakujeme Jančimu za fotky.