2018
Stopár IV
Kategória: Kronika
Kategória:
Kronika 
Čakal nás so Slávkou voľný víkend, a tak ako pomerne čerstvý pár sme sa rozhodli, že sa pumpneme adrenalínom a ochutnáme obľúbenú turistickú chuťovku menom stopár. Garantom akcie bol Baki, takže o zaujímavé príhody nebude núdza. Veru ani nebola…Keďže sme boli v piatok na akcii v Piešťanoch, tak na úvod sme oproti ostatným párom “cheatovali”. Stopovať sme začali niečo po ôsmej ráno na prvej diaľničnej pumpe za Piešťanmi, kam nás hodila Slávkina mama. Vytiahli sme tabuľku „LM“ a čakali. Blížila sa prvá polhodina stopovania, pumpa ruského giganta KUK OIL sa nejak autami nehemžila, začali sme zvažovať rôzne alternatívy. Slávka bude stopovať sama a potom sa vynorím aj ja… a pod. :D Spása však prišla v pravý čas a po 25 minútach sme mali prvý stop. Rakúsky občan z Viedne pravdepodobne arabského pôvodu so slovenskou frajerkou išli ku jej sestre na návštevu do Púchova. Malý Gyundai I20 si to šinul po D1 170 km/h a len tak huklo a bol koniec…
Koniec všetkého. Totižto pred odbočkou na Púchov nás vyhodili na poslednom odpočívadle. Odpočívadlo bolo pekné. Stálo tu pár spiacich kamiónov, našiel by sa aj zabudnutý minimotorest. Avšak návštevnosť osobných automobilov, nerátam ten náš, bol = 0 za hod. Angličan by povedal “middle of nowhere…” Po dlhom čakaní, jedení a čakaní, sa zjavila nádej. Hneď aj zhasla, keď z jediného osobného automobilu po dlhom čase okrem šoféra vystúpili 4 dôchodcovia. Boli sme tam už 45 minút, a tak som začal hľadať núdzové riešenia – preliezol som diaľničný plot – opodiaľ bola dedina Beluša. Vtom zastali, len kvôli drobnej úprave narýchlo, na pľaci dva poľské kamióny. Pohľad Slávky: Kamionista ma pozdravil a ja už zúfalá sa ho pýtam, či nás nevezme do Žiliny, pozerá na tabuľku, kde je LM, nemá poňatia. Hovorím, že priateľ iba odbehol tam, a ukazujem na vzdialený diaľničný plot v nádeji, že sa hneď vráti (dúfam). Presviedčam ho, že stačí, keď nás vezme po najbližšiu pumpu, gasoline, benzín? Nerozumel mi. A pravdupovediac ani ja moc nie, keď spustil po poľsky. A tak na scénu nastúpil Košičan, aby rozumel viac ako Bratislavčanka.
Pomaly sa doteperil späť z krovia :D. Či nás vezmú. Tým deal zhasol, keďže kamionisti smú brať len jedného spolujazdca. Následne si kamionisti chybičku krásy na vozidle odstránili a akoby zázrakom si povšimli aj naše nešťastné tváre :O. Ponúkol sa, že nás môže zobrať jeden do jednej kabíny, druhý do druhej, že idú spolu. Strach a zdesenie z tejto varianty vedúcemu obmäkčilo srdce a hybaj dvaja do jednej kabíny. Kamión naštartovaný, a v tej sekunde z ľavej strany pribehol čierny WC Passat. Vyskočil malý plešatý nasrdený policajt alla Funes a kričal ako odušu na vedúceho, že tak nemôže stáť, že si to musí vyrovnať a že či je normálny. Vedúci sa mu to snažil pokojne vysvetliť, že tu je asi 3 minúty, ale dobrá vôľa pomáhať a chrániť bola cítiť na míle ďaleko. My so Slávkou sme mali stisnuté všetko, aby sme nemali problém, resp. náš kolega s dobrým srdcom, ktorý nás vzal. Avšak kamión je veľký tátoš a zo strany polície nás zdola nebolo vidieť. Dvojica kamionistov naozaj pokračovala svorne ďalej, komunikovali cez vysielačku a pre nás taká jazda kamiónom bola naozaj zážitkom. Zdokonalenie jazyka poľského sa prejavilo v poznaní, že najobľúbenejšie poľské slovo je zákruta v nemčine, u nás pracovníčka najstaršieho remesla. Pre priblíženie rátam tak každé tretie až štvrté slovo. Sympatický vedúci nás vyložil na čerpacej stanici Shell na začiatku Žiliny, keďže ich smer bol Tešín.
Ani sme sa nestihli usalašiť a už nás v aute so znakom nežného pohlavia mala sympatická dvojica kamarátov - baba a chalan. Obidvaja boli vyštudovaní mladí pracujúci a mierili si to za zvyškom partie. Jeden z nich bol totiž speleológ a išiel im ukázať neprístupné jaskyne v okolí Martina. Čiže ďalšia zastávka na našej trase = Vrútky. Tá na seba nedala dlho čakať. V trase je totiž známy úsek Strečno, ktorý asi každý slovenský motorista pozná. Navyše v tom čase tam dokonca menili cestári povrch, takže zápcha na druhú.
Nám však takáto situácia prišla vhod, poďakovali sme sa kolegom turistom za povoz a v rámci zápchy sme si vykračovali ďalej. Tabuľka „LM“ nenechala ľudí chladnými a asi o 3 autá dopredu sme chytili ďalší stop. Kamaráti, opäť mladí, opäť dvaja, avšak chalani, pracujúci, bez výšky. Mali namierené do Starej Ľubovne, jeden si tam totiž išiel pozrieť a zrejme aj kúpiť ojazdený skúter.
Tým sa naše stopárske úsilie končí, Liptovský Mikuláš bol po ceste, a tak nás vyložili pri Tescu. Odtiaľ sme si dali pešiu púť na stanicu, kde sme chytili bus do Demänovskej doliny. Lístok tam sa zmestil do limitu 1,50 eura na študenta.
Týmto sa končí etapa stopovania. Pre zhrnutie, keď sme zrátali čistý čas stopovania + jazdy, vyšlo to tak isto, ako keby sme išli rýchlikom, no zadarmo. Posledné dva stopy, aj keď boli z iných krajov aj spoločenských vrstiev, sa zhodli v kritike našej vlády a spoločenského diania, škoda, že to stále ostáva za volantom, gaučom a podobne. Bol to pre nás super zážitok a ak sa bude dať, pôjdeme aj o rok. P. S.: Boli sme tohto roku autom vo Francúzsku a vzali sme partiu stopujúcich poľských študentov zo Savonny do Cannes.Baki, hlavný organizátor, chvíľu meškal, a tak sa naše večerné stretnutie na Štefáničke, posunulo o 3 hodiny. Stihli to pred polnocou. Na rozdiel od štvrtého páru, ktorý neprišiel vôbec :D. Zobrať stop na Prievidzu zjavne nebola „good idea“. Čaj a horúca čokoláda do žalúdka a šup ho do ľadovej postele. Raňajky ako pre drevorubača a na hory. Boli krásne, počasie ideálne na šľapanie. Kamzíky si nás po ceste nevšímali, neboli až tak nadšené, že ich vidíme, ako my. Kamenná chata, tradičné buchty a najlepší čaj s vysokohorskou prirážkou pre lanovkových turistov. A ide sa, po hrebeni a ďalej, prejsť cez fliačik snehu, dole, hore a výhľad bol náš. Nikoho sme už dlho nestretli. Čakal nás dlhý zostup rozprávkovým lesom, kosodrevinou, územím medveďov. Baki ich našťastie svojim hvízdaním odradil. Dali sme si pauzu za značkou „uzavretý chodník v období...“ ešte stále bolo to obdobie :D.
Tak preto sme nikoho nestretli. Trebalo nám zostúpiť ešte nižšie. Drevorubači spokojne zrúbali stromy s turistickou značkou, a nechali po sebe neporiadok, že sa takmer nedalo prejsť cez lúku. Ďalej po ceste sme začali pochybovať o triezvosti autora turistického značenia počas jeho výletu. Značky viedli nepriechodnými chodníkmi, cez potok, bačorinu a skaly. Nakoniec sme to zvládli bez zlomenín, mokrých topánok a ešte nám aj zvýšil čas do príchodu autobusu. Tak prečo sa neokúpať v bystrinke tečúcej priamo Demänovskou dolinou? Tým sme ušetrili spolucestujúcich, nemusia nám ďakovať, rado sa stalo. Ešte omša, pár divných pohľadov na zablatené nohavice od úprimne veriacich a rýchlo na vlak. Final destination Bratislava.Akciu hodnotím veľmi úspešne, dávam jej 10 bodov :D. Každý si to musí vyskúšať na vlastnej koži aspoň raz, keď nie viackrát.