Fatranská sloboda a demokracia 4 - pohľad späť

Kategória:

Kronika

Dovolím si dnes prerozprávať príbeh o tom, ako prejsť fatranské grúne chôdzou slobodného občana Slovenska s veľkým kusom demokracie nesenej na svojom chrbte. Tento príbeh si spájam s miestom prežitým na vlastnej koži prvýkrát. Je to výnimočný čas, pretože môžem svoje predstavy o ňom nahradiť cez všetky zmysly, najmä však reálnym dotykom, pohľadom. Predstavy zamieňam za skutočnosť, hodnotu kraja opäť zvyšujem (viem však, že je nekonečná). Vždy vtedy vánok obarí mi tvár a pohľad túži bádať a krúžiť vôkol ako sokol. A chôdza? Tá sa bez vlastného ponímania prispôsobuje zákonom prírody. Pre väčšinu zúčastnených je tento prechod v poradí druhý, tretí alebo dokonca štvrtý a s pribúdajúcimi rokmi sa tak stáva z neho významná tradícia, na ktorú sa vraj počas roka nejeden z nich veľmi teší.

Prebúdzam sa do úvodného rána (4:30 h) s vďačnou myšlienkou, že si dnes, 17. novembra slobodu nemusím vybojovať, len ju s radosťou prežiť na sto percent. Ako oravský študent sa pripájam priamo z hlavného mesta Bratislava. Tu mi však vždy niečo k dosiahnutiu stopercentnej slobody chýba, o to jednoduchšie je moje ranné vstávanie, nech je kedykoľvek.

Začíname postupným zoskupovaním družiny. Tiahnuc sa rovnými poliami, od Dunaja, okolo Váhu, bočiac z Vrútok do Koštian nad Turcom, sadáme tam deviati vyčkávať na autobus do lokálnej reštaurácie. Aj keď v tom čase (cca 10:00 h) majú oficiálne ešte zatvorené, pocestných radostne prichýlia. S voňavou pizzou v ruke, vietor s dažďom nás do dedinky Belá-Dulice zafúkne. Tam už sa schádzame družina celá, ,,tradičnou“ desiatou horala posilnená :D

Dolinou Belianskou kráčame do hory chodníkom, lesom, jemný dážď pomaly strieda sneh. Téma ,,My sme les“ je tu prirodzená, veď ťažbu dreva ani tu v lese fatranskom sa prehliadnuť nedá. Sneh ešte nepokryl dolný les pod severnými svahmi Borišova a tak dookola vidieť rany z prístupných ťažobných ciest.

No to však netrvá dlho, blatistý chodník nahrádza na zemi snehové nebo. Keď zrazu strmší je briežok stúpania nahor a svetlo strieda nad svahmi tma, moje uvedomenie o jej blízkosti krokom narastá. Prichádza čas jej obdivu! Borišova chata na môj pohľad! Horská chata pod Borišovom (1510 m n. m.) je vizuálnou pastvou pre oko a lahôdkou pre obdivovateľa bielych okenných rámov hrdo vynímajúcich sa na objekte, obloženom domácim šindľom. Sadáme si do tepla, pijeme čaj či orosené pivko a v rodinnej idylke ešte takto chvíľu do vysušenia pri krbe vyčkávame. Nejeden z nás by v tejto atmosfére vytrval do rána. My však odolávame. Predstava splynúť s nočnou fatranskou prírodou je silnejšia.

Putujeme traverzom popod Ploskú. S čelovkami na hlavách umelo vytvárame pozemskú hviezdnu nočnú oblohu. Po dvoch hodinách svižného večerného putovania, hľadím z vŕšku do cieľovej rovinky, vidieť len malé svetlo. Na prvý nocľah sa ukladáme v drevenici na salaši pod Suchým vrchom. Miesta je tu dnes na prekvapenie dosť. Zakaždým, keď otvorím dvere drevenice, zavanie ku mne pohodový pocit Vianoc, vždy rovnako obarí ma pohľad na ligotavé vločky snehu, vetvy stromov a tmavú hviezdnu oblohu. Mrazivý vzduch ma presviedča o tom, že Salaš pod Suchým nebude pri rozprávaní len výplodom mojej fantázie, ale skutočnosťou.

Ráno je nám zaťažko z chladivej a jedinečnej atmosféry bývalého salaša nohy vytiahnuť. Po rozlúčke s českým párom, okolo desiatej začíname stúpať opäť nahor. Klasicky, hrebeňom cez Suchý vrch prechádzame na veľkofatranský Ostredok (1596 m n. m.) a Krížnu. Sobotné počasie je akoby výslužkou za predošlý deň. Lúče slnka nás vítajú na hrebeni a okolité mraky nám dovolia nahliadať aj do iných „slovenských zemí”. Majestátny vysokotatranský Kriváň, roháčsku Bystrú či Choč z Ostredku chvíľu pozorujeme, potom sa však juhovýchodne na Líšku vyberieme.

Idúc zasneženým hôľnym úbočím dostávame sa na koniec jedného z bočných fatranských hrebeňov. Zastavujeme na Majerovej skale. Jedinečný vápencový prírodný útvar nás láka sťa prestretý stôl prisadnúť k nemu. Do tmy nám zostáva času, dlhšie tak môžeme nasávať zostatkové farby jesene.

Na druhú noc do Starých Hôr sa vyberieme. Dvojdňové mierne stúpanie začína striedať strmý pokles z hrebeňa starohorským úbočím. Sneh postupne nahrádza prirodzená lesná pokrývka. Dolné úseky nad lesnou cestou sú blatisté a tak sa mi miestami zdá, že sme účastníci pretekov Sparťan. Všetci sme úspešní! Začínam si uvedomovať blízkosť modernej civilizácie. No v Starých Horách akoby sa zastavil čas, človek tu nemá potrebu do hôr utekať. Druhá noc je komfortne úplne iná. Otec Miloš, s ktorým sa väčšina zoznamujeme, nás srdečne víta v kláštore bratov karmelitánov. Ešte však nie sme tu všetci a tak si stretávací bod posúvame do blízkej miestnej reštaurácie. Prisadáme k jednému stolu, v spojení symbolickej jednoty dvanástich učeníkov a hodujeme ako úspešná súdržná družina. V tej chvíli mám pocit, akoby som niektorých z družiny poznala už dlho. Odhliadnuc od Denisa a Gabi, s ktorými ma spája služba ľuďom z ulice, si uvedomujem hodnotu ostatných, ktorí mi na začiatku boli cudzí. Večer sa unáša napríklad vo víre vtipných tém s rezonujúcimi Betkinými príhodami o anestéziológii a Maťových patologických otázkach. Chutné halušky, pizza, dobré vínko sú tak len doplnkom k priateľským rozhovorom. Po príchode do kláštora sa všetci s nadšením ubytujeme a stále plní energie v hravej atmosfére a rozhovoroch väčšina pokračujeme.

Nastáva deň tretí. Po rannej nedeľnej omši sa s nekonečnou vďakou lúčime s otcom Milošom. Jeho pokorný, vďačný a úprimný prejav ma presviedča o obrovskej dobrote jeho srdca. Tým väčšmi sa vrýva do toho môjho, aj keď ho takmer nepoznám. Lúčime sa však nielen s ním, ale i Duškom, Maťom a Gabi, ktorí s nami ďalej nemôžu pokračovať. Je nás tak deväť, hrdo putujúcich do cieľa.

Cestou jedinečnou, nami neobjavenou vchádzame do zasnežených Starohorských vrchov. Zdá sa mi, že som skutočnou súčasťou niektorého z banských príbehov starohorského lesa. V príbehu, ktorý teraz žijem, lapám po dychu z dobovej jedinečnosti, ktorá sa naskytá mojim zmyslom pri pohľade na nenápadné uzavreté šachty. Modrým chodníkom schádzame do doliny centrálneho života niekdajších baníkov. Pohľadom na malé, bielou omietkou potiahnuté a snehom pokryté chalupy v strmých svahoch údolia, s neprehliadnuteľnou dominantou vyčnievajúcej šindľovej kostolnej veže, neviem pochopiť, že som v legendárnej Španej Doline doteraz ešte nebola. Prvé útočisko nachádzame práve v gotickom kostole Premenenia Pána. Tento symbol dediny si zvnútra plne vychutnávame i na chvíľu do reči s miestnym kaplánom sa dávame. Krytým dreveným schodiskom sa presúvame do lokálnej baníckej Klopačky (penziónu), kde vareným vínkom dopredu pripíjame na blízky a úspešný záver vrcholenia nášho spoločného trojdňového diela.

Po modrej značke opäť svižne vykračujeme, tento raz na Panský diel. Radosti a adrenalínu je v nás zdá sa stále dosť a tak sa pred ostrým stúpaním na vrchol radšej najskôr púšťame v miestnej lyžiarskej lokalite Šachtičky do guľovačky :D Po chvíli, ako rozumné devy, nachádzame voči našim mládencom mier a voľbou je mať kopec čo najskôr za sebou :D Nakoniec pohodové stúpanie netrvá dlho a kopček je asi po pol hodine zdolaný.

Viditeľnosť na vrchole je takmer nulová, vetrík nám ofukuje ramená, znakom tak je pobrať sa do finále, pobrať sa nadol a z Banskej Bystrice zas ,,domov“ (za školou, za prácou) pocestovať vlakom. Väčšinu z družiny som nepoznala, hora mi však o nich veľa povedala. S kým do hory pôjdem, rodinou mi bude. Nuž, tak aj bolo a presne s odchodom cnieť sa mi za vami chcelo. Všetkým nám v závere prajem, nech predpovede o počasí stopercentne vychádzajú a v SHMÚ dobrú prácu odvádzajú ;) 

Zdar Boh!

Baška z Oravy + :-)