Nedeľné trio

Kategória:

Kronika

Je prvá aprílová nedeľa a my sa vydávame na nenáročnú túru do Malých Karpát. S kondičkou na jar treba začať pozvoľne...

Ráno nás autobus priviezol pred Červený Kameň. Po vystúpení z neho zisťujeme, že sa skoro vôbec nepoznáme. A to som si myslela, že budem len ja nová. Nuž, asi myslím príliš na seba. Po ostýchavom predstavení svojho mena a práce či štúdia sme sa pustili smerom na hrad. 

Prehliadka Červeného Kameňa bola fajn, história spojená s umením. Vie to pohladiť dušu. A na záver zaujímavé a rozľahlé pivnice určené na skladovanie medi. Dozvedeli sme sa, že meď sa v nich nikdy neskladovala a priestory pivnice nie sú pod, ale nad zemou. Nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. 

Po prehliadke sme sa konečne vydali do lesa a po modrej turistickej značke sme došli skoro jedným dychom na Zochovu chatu. Rozhovory cestou nás stále viac a viac zbližovali. Ako je možné, že pri ukrajinských hraniciach cestujúci vo vlaku nič necítia, keď je podvozok vlaku vymenený či prispôsobený širšiemu typu koľajnice - je na zblíženie celkom vhodná téma. 

Slnko si radostne svieti a hreje a my už máme aj malinký výhľad. Každým ďalším stúpaním sa tento výhľad rozširuje až dôjdeme na miesto s observatóriom. Do návštevných hodín ostáva 40 minút, tak skúsime zaklopať, či nás nejakí astrofyzikálni nadšenci neprijmú aj mimo hodín pre verejnosť. Mali sme šťastie. Flegmatický pán nám porozprával, ako sa u nich sledujú asteroidy a meteority a ako na guli, ktorá sa podobá tej vešteckej, môžeme merať intenzitu slnečného žiarenia. 

Po milej vedeckej prestávke sme pokračovali v našej ceste. Čakala nás Veľká Homoľa s rozhľadňou, z ktorej vidno až na rakúske Alpy. Motivácia jak vyšitá. Keď sme došli na miesto činu, celá rozhľadňa bola opáskovaná s nápisom zákaz vstupu. Niektorých z nás ale premohla túžba za výhľadom na slovenské hole a Rakúsko a vyštverali sa až na vrchol.

Očarujúci pohľad, očarujúca krajina. Vidíme rovinu, vrchy, mestá a elektráreň. Opar nám ale bránil vidieť Alpy. S trochou adrenalínu schádzame dole po schodoch. Čaká nás cesta späť do Modry, po ktorej si sledujeme červenú značku. Prašná cesta, sem tam preskakovanie potoka a obdivovanie kvetov, najmä takých malých modrých. Boli také roztomilé... 

Mestečko Modra a všade sa pohybujúci ľudia so zmrzlinou svedčia o príjemne teplom dni. Cesta autobusom do Bratislavy trvajúca v skutočnosti hodinu nám pri rozhovoroch zbehla za 20 minút. S niektorými sme sa rozlúčili na autobuske, s niektorými po omši u kapucínov. 

Túra s historickým a vedeckým prídavkom sa končí a my sa už teraz tešíme na ďalšie dni plné vášnivej turistiky.