Rumunsko 2011

Kategória:

Kronika

Bolo také nijaké obdobie. Nazvala by som to – školské obdobie. Zväčša som len sedela na zadku a nudila sa na povinných prednáškach. Potom som prišla domov a mohla som akurát tak písať seminárky.

A práve počas týchto jalových týždňov ma z postele oslovila moja drahá sestrička Baška. Vedela, že jedine ja z okruhu blízkych i vzdialených známych by som mohla vykazovať známky nadšenia.

Či nejdem do Rumunska.

Vraj nejaká „hardkorekšn“.

No jasné! Čožeby som nešla?! Konečne bude vzrúšo a hlavne – nielen na jeden deň.

Od tejto jej nesmelej nočnej upútavky na ubertrip prešla celá večnosť, až som sa nazdávala, že sa mi to celé len snívalo. Keď prišla pozvánka na nejaké stretnutie, kde by som sa mala dozvedieť prakticky všetko potrebné, vlialo to do mňa nové nadšenie. Wuaaa, pôjde sa za hranice všedných dní!

Na tom stretku som sa dozvedela, ako sa mám zbaliť. Teda tak som sa zbalila.

Potom som prišla k Baške, ktorá sa stresovala, že veci do batoha nevmestí, že je to ťažké a že sa na ňu budú všetci posmešne pozerať, pretože bude mať najväčšiu batožinu.

No hej, posmešne ste pozerali, lebo my dve sme mali suverénne najmenšie batohy. Ale tak... v živote sme nikde neboli, len čo ja zavše podniknem nejaký samovražedný trip či už na pešo po neschodnom teréne, alebo na biku... niekedy tiež po neschodnom teréne... A viem, že jesť mi stačí len trochu. Však aj moja astenická postava všade rozkecáva, že som živá asi len z lásky, keďže ani mnoho vzduchu nepotrebujem. A čo sa oblečenia týka – mám kožu, tá má impregnačné vrstvy, teplotu si tiež reguluje, len treba niečo na cenzúrovanie zakázaných častí. Pobrala som väčšinu nášho jedla, teda Baška si mohla pobrať aj kadečo iné.

Cesta vlakom trvala toľko, až som stihla zabudnúť, kam vlastne idem. Prvý raz v živote som cestovala spacím oným a veru to bol zážitok. Dosť som ho prespala, tak si nepamätám, ale zážitok to bol. Určite.

A to sme ešte nedocestovali! Vystúpili sme v Simerii a tam sme punkovo nasadli na miestny vlak. V Rumunsku sú teda asi všetci punkeri. Rumuni, vlaky, rumunské psy... Všetko sa tam deje akoby random, ale bezproblémovo, správne klávesové skratky zabezpečia, aby bola anarchia turistom naklonená. No, sranda. Až na ten smrad. Ale vždy je tu výpomoc v podobe časom skôr či neskôr otupených čuchových buniek...

Vykotúľali sme sa z kopy hrdze a zápachu v Petrosani. Tam nám bol Pán opäť naklonený, keď sme zohnali mikrobus, schopný absorbovať nás i naše batožiská, a odviezol nás ta het do kopcov.

Postaviť sa a vystúpiť bolo to posledné, čo sa mi chcelo.

Expedícia môže začať!

Už sa mi zazdalo, že som sa rozchodila, keď sme zastali. Luxus, toto by som si pod svojím velením ozaj nedopriala. Mimochodom, za vcelku krátky čas som pochopila, prečo ste si zobrali toľko jedla. Ja som s nijakými pauzami počas dňa nepočítala. Maximálne s obedovou alebo tzv. technickou (na ktorú jedlo netreba ;)).

Iskrilo sa mi na dobré časy!

Počas výletu v Rumunsku som sa rozmaznala natoľko, až som pijávala teplý čaj! To som si veru nedopriala už roky.

Bola tam prekrásna atmosféra! Večer sa jedlo a pilo, zabávalo... čo som síce prespala, ale určite bolo super.

Ráno som beztak bývala nebohá. Totálne. No čo už.

Tuším už na druhý deň sme vyšli na najvyšší vrh pohoria. Čosi ako Paringul Mare (2519). A Tonči s Tibíkom nainštalovali slovenskú vlajku namiesto rumunskej. Áno, milujeme túto krajinu. Ale našu ešte viac J.

Pofotili sme sa v hmle vrchola ako účastníci offroad zájazdu šesťdesiatych rokov a hor sa ďalej!

V ten deň som videla takú nádhernú prírodu, až som nepotrebovala jesť už vôbec. Chýbal mi však stojan, plátno, štetce a farby. Môj foťák sa v týchto súvislostiach neráta. Zachytí to tak, ako vidí on. Nie tak ako ja.

Tretí či štvrtý deň bol pre mňa extra kritický. Dopadol na mňa totálny absťák skrz bike a cítila som sa príliš nevybujačená a statická. Tak som sa aspoň rozhodla ísť rýchlejšie tam s vami spredku. Ešte aj pršať potom začalo, tak to bola úplná zmena. Rýchlo sme sa nejako utáborili. Spomínam si, že v tú noc som spala rekordne dlho. Aj tak som bola ráno absolútne offline.

Čím ďalej, tým sme boli bližšie k civilizácii. Terén sa totálne zmenil, až ho nehodno nazvať terénom, skôr nejakým terénikom. Nechcelo sa mi tam veľmi. Dolu z kopcov... Ale keď sa už častejšie začalo spomínať slovko „domov“, situácia sa zmenila. Srdce sa mi rozbúchalo a hnalo ma tam poriadne.

Posledný deň stál poriadne za to! Ten si pamätám asi najlepšie. Vraj nás čaká extremity killing klesanie a máme sa zabezpečiť, čo sa týka kolien a obuvi. Moje kolená nech radšej neprehovoria a topánky, strácajúce podrážku pomaly, ale o to dôslednejšie, boli plné vody už od rána. Nevadí, dali sme aj horšie veci predsa...

Obaľovala nás hmla. Prekrásna, tajomná hmla. Potom sme sa dostali do lesa, kde bolo bahno. Hlboké, mazľavé bahno. Dokonalé! Srdce som mala úplne na mieste, lebo nehrozilo ani, že sa mi zabrýzga prehadzovačka, kotúče, nič. Len rozpadajúce sa topánky. Tie ma fakt už netrápili.

Mlátili sme sa po bahne a boli sme rozkošní!

Ešte rozkošnejší sme však boli počas sekcie „hraj sa, že si Amík vo Vietname“. Baki suverénne vyhral. Mať alergiu na trávu a predierať sa v nej, žihľave a v malinčí s holými rukami a nohami, to si vyžaduje kus sladkého masochizmu. Prilbu dolu pred takým típkom!

A Štefan, že, síce bez alergie, ale predsa sa rozhodne v takomto bujnom poraste vyváľať – to už je skutok hodný ozajstného chlopa, to nie je len tak.

Kuťa-paťa – baaaac! bol jeho zjazdársky štýl a my ostatní nudní potkýnajúci sa civilisti môžeme len uznanlivo pokyvkávať hlavami.

Akonáhle sa moje nohy dotkli skutočnej horizontálnej asfaltky, brutálne sa mi zacnelo. Hory boli k nám v mene Pánovom veľmi milostivé, hostili nás na svojich tisícročných chrbtoch a starali sa o nás veru svedomito. Skutočne každý deň i noc sme cítili Božiu prítomnosť a boli by sme príliš rozmaznaní, ak by sme našli čo i len maličkosť, na ktorú by sme sa mohli ozaj sťažovať. Takmer by som bola zabudla! Ako roztomilé znamenie neustávajúcej náklonnosti nášho Pána môžeme pokladať aj tú srandovnú havkáčku, ktorá nás sprevádzala od prvého dňa až po posledný. Pravdepodobne žila zo vzduchu, ale predsa nás strážila, akoby sme jej dávali väčšinu svojho jedla.

Naša expedícia sa pretransformovala na hru absurdného humoru, keď sme sa viezli na vlečke cigánskeho auta. Tisli sme sa k sebe (psa sme nechali na ceste, azda nám odpustil...), však nič iné nám neostávalo. Štefan upozorňoval na stúpanie a klesanie vozovky, čo nám síce bolo prd platné v praxi, ale aspoň sme mali hrejivý pocit neustále aktualizovaného dopravného spravodajstva. O polícii nám vravieť nemusel. Tú sme zaregistrovali všetci. Hliadka nás so sirénou a patričnou laserovou šou začala prenasledovať a pripadali sme si ako vo filme. Neviem, čo ste pociťovali vy, ale ja som sa zabávala ako vo sne. Prišlo mi to také nereálne, až som nenašla jediný dôvod na obavu. Známka punku. Ako všetko v Rumunsku. Hádam nikoho z nás neprekvapilo, že sa dali rumunskí muži zákona podplatiť ešte bezstarostnejšie ako tí naši.

Potrebovali sme však ešte zhruba 60 km do Sibiu. Potrebovali sme odvoz. Bolo nás devätnásť. Presne toľko miest mal mikrobus, ktorý nám opäť raz mohol zoslať jedine On.

V Sibiu sme strávili niekoľko hodín z noci a potom smer home, sweet home. Už nadobro.

Ubertrip Rumunsko... och, hej! To bylo něco. Čakala som síce total brutal hardcore, ale aj táto light harmonická verzia mala niečo do seba. Oveľa viac ako niečo! Bolo to hádam aj dokonalé!