Ďaleký Choč

Kategória:

Kronika

Príbehy sa bežne začínajú KDE BOLO, TAM BOLO, ZA SIEDMIMI HORAMI... ten náš však na tie hory len smeroval. Vláčik sme po vyspinkaní a takmer Tomášovom víťazstve v Osadníkoch vystriedali za nohy a z Likavky pri Ružomberku sme sa do tých hôr pustili....

Krásny Likavský hrad nás privítal ešte krajším nápisom – ZATVORENÉ Z TECHNICKÝCH PRÍČIN. Keďže nám Maťo zabudol do zoznamu povinnej výbavy uviesť lezecké laná, tak sme si namiesto dobytia hradieb spravili predhradbovú luxusnú desiatu a naša túra mohla pokračovať...

Rovinka sa zrazu začala stávať niečím výnimočným, a tak sme každú oslávili pauzou a prechrumknutím nejakej dobrôtky. Postupnými krokmi, ktoré začínali byť ťažšie a ťažšie, sme sa po cca štyroch hodinách dostali k cieľu prvého dňa - HOTELU CHOČ. Luxus, ktorý sme očakávali, nesklamal. Žiaden komín, len okienko nad pahrebou, ktoré bolo otvorené takmer dokorán (rozumej minimálne, ako to len šlo), nám v tomto prepychu zabezpečilo zváženie základnej existenčnej otázky, ktorá padla - uhasiť na noc oheň (plynové masky sme tiež nemali v povinnej výbave, a verte či nie, nik si ju dobrovoľne nepriniesol) alebo sa nechať totálne vyúdiť – veď prečo k pravidlu hotela PRIPRAVIŤ DOSTATOK DREVA PRE ĎALŠÍCH NÁVŠTEVNÍKOV rovno nepridať aj ZÁSOBIŤ ICH DOBRE VYÚDENÝM MÄSKOM??? Zvolili sme si však prvú možnosť...

Po zvážení a dôležitom rozhodnutí sme samozrejme dostatočne vyhladli. Tak sme si navarili polievočku na šikovných varičoch, ktoré poprinášali naši ochotní kamaráti a opiekli domácu slaninu Starého Otca, ktorej znamenitá chuť bola precítená, aj keď sa tá slaninka z času načas rozhodla, že už nechce byť na palici, ale chce trošku pohltiť slasť tejto podchočskej zeme... :)

Okolo piatej, keď sa začalo poriadne stmievať, sme teda prestali prikladať vnútri hotela. Aj dymová clona pripomínajúca zafajčený bar pomaly ubúdala. S jej ubúdaním sme začali aj my strácať náš tepelný komfort garantovaný týmto hotelom, tak sme sa rozhodli investovať posledné teplo do našich spacákov a uložili sme sa o siedmej s večerníčkom, ktorý nám zahrali na ústnej harmonike naši punkoví osadníci, ktorí ešte určite budú v tomto príbehu spomenutí. Najobľúbenejšou aktivitou v spacáku bolo šúchanie si prstov na nohách druhou nohou. Avšak počas noci sme zistili zopár veľmi zaujímavých, a možno pre ďalších turistov dôležitých informácii (zhrnuté sú v nižšie uvedených bodoch):

-    Nič nezblíži ľudí tak, ako nočný chlad – ráno jedna karimatka prázdna a všetci na sebe natlačení.

     Priveľa čerstvého vzduchu škodí – hlavne ak sa zobudíte na to, že vám ťahá na nos...

-    V stane je teplejšie ako v hoteli...

-    Ani štyri páry ponožiek v kombinácii s dvoma pančuchami nezaručujú, že vaše nohy budú v teple...

-    Chlad spôsobuje, že niektorým nevadí ani celonočné chrápanie.

-    Zvonenie budíka o 5. ráno je spásonosná udalosť, ktorá znamená, že konečne môžeme ísť von, kde je rovnaká zima ako v spacáku :D

Možno to trošku znie negatívne, ale bolo to presne naopak. Počas celej noci sme totiž mali koncert živej punkovej „kapely“, ktorá mala vlastné pesničky – v každej bolo minimálne trikrát spomenuté pivo alebo pálenka... aj známu pesničku „za každú pesničku po poháričku“ mali vlastnoslovovú „za každých sedem ďalších osem“ :D Vďaka týmto mladým Oravákom sme však zasa o niečo múdrejší, lebo by sme asi nikdy nevedeli, čo je to salkopunk (salko s rumom) a že sa dajú spievať pesničky aj tak, ako keď si vypočujete začiatok skladby a po pár sekundách ju prepnete...

To najkrajšie nás však ešte len čakalo...

Po rýchlom zahriatí v podobe takmer 500 m prevýšenia sme mohli s očakávaním sledovať ten najúžasnejší východ slnka ponad inverziu. Pocit skočiť na mraky a nechať sa nimi unášať k vychádzajúcemu slnku je na nezaplatenie. Vychutnávali sme si ho a medzitým chystali teplé raňajky. Tie si tiež väčšina z nás nepripravuje každé ráno na vrchu Veľký CHOČ (1 611 m n. m.) a ešte k tomu v pozadí neustále sa meniacej oblohy vychádzajúceho slnka...

Výlet však východom slnka ešte nekončí, a tak sa môžeme opäť presunúť na tento vysoký kopec, ktorý určite treba aj zliezť. Schádzanie nám trošku skomplikovali padnuté stromy, krásne dotvárajúce turistickú atmosféru. Nasledovalo brodenie sa blatom (to odporúčam zažiť každému, komu v detstve nedovolili chodiť domov zafúľanému, je to perfektný pocit zabárať sa a zabárať a potom naraziť na prameň čistej vody...)  Pomaličky sme sa dostávali do dedinky Lúčky, v ktorej bolo všetko... povedzte si niečo – a určite to tam bolo (okrem omše o 11-tej a mikrovlnky v centre mesta). Spomeniem len také naj – minigolf, hotel, kúpele, wellness... a krásny vodopád, pri ktorom sme si dali symbolický obed. Nasledoval nápoj na zohriatie v presne načasovanej, akurát pre nás otvorenej reštike, kde sme si okrem iného dali aj parádnu polievočku. Ujo nás milo privítal a dal nám rezervovaný stôl... Dokonca mu ani nevadilo, že sme zablatení. To trošku viac vadilo ujovi šoférovi, ktorý sa s nami lúčil s metlou v ruke a slovami, že nabudúce nás už nezoberie. Ale veď povedzme si to otvorene, musela by to byť veľká náhoda, keby nás niekedy mal viesť znovu zablatených práve on... Po „milom“ rozlúčení nasledoval už len nákup lístkov a omša, na ktorej sme získali aj úplne odpustky... Takú by sme si mali nabudúce naplánovať pred takýmto výletom, ak by sa niekomu podarilo zamrznúť... Medveďa sme však nestretli... ak nerátame Maťove dosť identické napodobovanie :)

Výlet sa práve končí a my cestujeme do BA... unavení, ale šťastní...  A klipkajúce oči a spokojné výrazy v tvárach zaspávajúcich turistov svedčia o tom, že sa im už sníva o ďalšom skvelom výlete :)