Fatranská sloboda a demokracia 2

Kategória:

Kronika

            Je koniec týždňa, bežný zachmúrený piatok, 15.11.2013. Ešte aspoň že nie trinásteho... Vonku sa kníšu okmásané siluety stromov, zožltnuté, vekom zničené listy sa strácajú v chladnom vetre, ktorý ich mieša s vlhkou hmlou. Pohľad cez desaťročie neumyté okno na starých átriákoch pripomína väzenie. Melanchólia chvíle je ešte umocnená pomalým internetom, ktorý takmer privádza do šialenstva. Prikapaté muchy na podobločnici sa z posledných síl ťahajú kúsok ďalej od pootvoreného vetráka, aby si predĺžili svoj biedny život aspoň o pár hodín. A ja cítim, že je čas. Čas ísť... Ísť... Ale kde? No predsa na stanicu! Je 14:50 a už nám naozaj treba ísť. Juro tam musí byť najneskôr o pol štvrtej, keďže je šéfom akcie ***FATRANSKÁ SLOBODA A DEMOKRACIA 2***, ktorou zároveň skladáme hold ľuďom, ktorí pred dvadsiatimi štyrmi rokmi bojovali za našu slobodu a zároveň spomíname na mimoriadne vydarenú akciu ***FATRANSKÁ SLOBODA A DEMOKRACIA 1*** spred dvoch rokov. Ja som zhodou okolností Jurov spolubývajúci, čiže zo solidarity idem s ním na stanicu už takto predčasne.

              Hlboký nádych, hlboký výdych a ešte hlbší nádych. Melanchólia a ubitý intrákový pocit zo mňa razom opadávajú a do žíl sa mi vlieva nová krv, plná endorfínov, slobody a demokracie. Normálne nový človek zo mňa, keď môžem po dvoch rokoch skonštatovať, že idem na akciu s TUPCAMI a ešte k tomu do mojej rodnej milovanej Veľkej Fatry.

Po hlbokom nádychu však zase raz nasleduje hlboký výdych, ak sa chceme nejako narvať do legendárnej tridsať deviatky. Cesta na stanicu prebieha veselo, pretože šofér ide, ako keby viezol vlečku so zemiakmi a nie plný autobus slobodných a demokratických bytostí. Na stanici sa postupne zliezame a začína sa ukazovať veselá partia – Mišo, Palík, Inka, Mishka, Joži, Betka, Dano etc... Celkovo 14 ľudí. Mierny problém nastáva vo chvíli, keď si chceme kúpiť lístky do Turčianskych Teplíc – Diviakov, odkiaľ chceme vyraziť na túru. Pani za okienkom Miške povedala, že vraj sa do Diviakov lístok kúpiť nedá, vzápätí Inke jej podobne skúsená kolegyňa predala lístok z Turčianskych teplíc do Diviakov. Železnice Slovenskej republiky sa opäť raz blysli...

            Vo vlaku opäť raz stojím na jednej nohe, aj to nie na vlastnej. Turisti kompletne zatarasujú chodbičku v celom jednom vozni. Piatok poobede – ideálny čas niekde sa trepať v smere z Bratislavy na sever. Cestu si užívame po svojom – poniektorí šťastlivci si postupne nachádzajú pár miest na sedenie, ostatní sa snažia udržať si svojich 38 cm² na státie. Telesné nepohodlie si kompenzujeme nadpriemernou náladou. Najprv kolujú po chodbe len vtipy rôzneho druhu, potom aj Mišova fľaša, v ktorej je takzvaný tekutý kabát (pre turistov), prípadne zároveň aj tekuté reťaze (pre šoférov). Tento materiál si dáva tri koliečka po celej chodbe a všetci sa pokúšame zistiť, čo to vlastne je zač. Vonia veru dobre. A chutí ešte lepšie. Mišo tvrdí, že to je dosť ťažké uhádnuť.

 „Slivovica?“

„Nie.“

„Marhuľovica?“

„Veruže nie.“

„Hruškovica?“

„Ee.“

Vidíme, že s týmto nepochodíme, skúšame čoraz väčšiu exotiku.

„Drienkovica?“

„Nie.“

„Čučoriedkovica.“

„Ešte že čo...“

Je to fakt ťažké. Pomaly prepadávame beznádeji a skúšame posledné tromfy – ananás, pomaranče, kokos a stále nič. Poniektorí sa už po ťažkom boji vzdávajú, keď sa k nám z druhej strany vozňa dostáva správna odpoveď – vraj cukrová trstina. Najväčšia záhada celej akcie je teda po troch koliečkach ochutnávky vyriešená. Pridávame k cukrovej trstine aj slivku a zopár dobrých vtipov o medveďoch a zajacoch, bačoch, babkách a dedkoch. Náhodní spolucestujúci, ktorí sa nejakým nedopatrením dostali medzi našu veselú partiu, sa musia veľmi premáhať, aby sa nerehotali spolu s nami.

            Večer v Diviakoch prebieha luxusne, pretože bývame u Jožiho v ich rodinnej rezidencii na Piatej Diviačej Avenue. Večer sa nesie v znamení tradičnej stredoslovenskej pohostinnosti. Gonšorovci na nás nešetria – najprv tradičný pohárik slivovičky (kurnik, zase sme pri tom alkohole, ale už čo sa dá robiť, sme na Slovensku...). Nasleduje kapustnica, žiaľbohu, teda chvalabohu, či vlastne neviem – je s mäsom, ktoré takto koncom piatka predsa len dobre padne. Po kapuste ešte na utlačenie vrstiev v žalúdku prichádzajú nehorázne dobré záviny. Je ich 5 druhov, vyskúšať treba všetky. Rekord má asi Vigo – tlačí do hlavy, ako keby týždeň nejedol.

            Po večeri sa ešte trochu zoznamujeme a dozvedáme sa o sebe aspoň základné informácie, no a potom už zaliezame každý na svoje spacie miesto. Gonšorovie dom zažíva kvalitný nápor. Ja s Mišom P. ideme spať na verandu. Treba využiť príležitosť spánku na čerstvom vzduchu bez rizika náhodných okoloidúcich.

            Ráno je pre mňa vyslobodením, pretože môj spacák je zjavne myslený skôr na letnú turistiku. No čo už, aspoň trošku zase príležitosť na otužovanie. Dobre padne rozcvička v podaní Mishky, mimochodom študovanej fyzioterapeutky. Hneď krv lepšie obieha v žilách. Ešte prichádza ďalšia posila našich radov – Martin Dé, ktorý sa sem napriek skorej rannej hodine dotrepal autom až z ďalekého Trenčína s vidinou pekne prežitého víkendu. K našej veselej partii sa nakoniec pridáva aj jeden z domáceho osadenstva – Jožiho brat Maťo, čomu sme tiež veľmi radi, pretože to bude jeho prvá väčšia túra. Dúfame, že nie zároveň aj posledná...

            S veľkou radosťou využívame ponuku Jožiho otca a nechávame si vyviezť batohy na začiatok turistickej značky. Ušetrí nám to nejaké sily, ktoré najbližšie dni ešte určite budeme potrebovať. Tu sa k nám pripája aj otec Miloš, kňaz, ktorý nás bude sprevádzať a bude nám zabezpečovať duchovnú potravu. Zdá sa, že sme konečne v plnej zostave a tak začíname šľapať. Cibule sa postupne začínajú šúpať – najprv idú dole vetrovky, potom aj ďalšie vrstvy. Mišovi je ešte aj tak teplo – vidí to na kraťasy. Ostatným to teplo zase až tak strašne nevadí a tak ostávajú oblečení primerane ročnému obdobiu. Juro Organizátor s Martinom Dé usudzujú, že cez sedlo je to na Drieňok okľuka a tak sa od nás ešte pod sedlom odpájajú a idú si svojou vlastnou cestou – rovno hore na kopec, že nás tam vraj počkajú. Nechcem byť škodoradostný, ale už som zvedavý ako budú nadávať... S jednou prestávkou vychádzame aj my ostatní do sedla pod Drieňok. Málokomu sa chce zbytočne trepať hore ruksak, keď je jasné, že sa budeme touto istou cestou vracať aj naspäť a tak si bagáž nechávame v sedle, (dúfame že) dobre ukrytú.

Na Drieňku je to nádhera – veď je to jeden z najlepších vyhliadkových bodov v Bralnej Fatre. Napriek mojim prognózam nás tam už Martin s Jurom čakajú a vôbec nevyzerajú nejako extra naštvane. Pohľad z vrcholu je ešte umocnený tým, že celá Turčianska kotlina je zaliata vo vrstve jesennej hmly. Na jednom mieste vidno z hmly výrazne vystúpený obláčik. To si asi Gonšorovci otvorili okno po kapustovej noci, smejeme sa... Užívame si výhľady a popri tom sa fotíme: čierni spolu, žltí spolu, ružoví spolu, všetci spolu... Rôzne typy tekutých kabátov si opäť nachádzajú cestu von z útrob batohov a dezinfikujeme predné časti tráviaceho traktu. Veď človek nikdy nevie. Poistiť sa treba...  

Ešte popri jedení (a pití) vybavujeme zápis do vrcholovej knihy a tým máme vybavené všetky vrcholové povinnosti. Zostup z Drieňka zo začiatku vyzerá skôr na ďalší výstup, ale nakoniec sa chodníku predsa len uráči začať klesať do Blatnickej doliny. Nakoniec klesá tak, že je pomaly problém sa udržať na nohách – asi každý si aspoň raz sadol na zablatenú zem do vrstvy zhnitého lístia. Chodník miestami vyzerá skôr ako linka na spúšťanie dreva. Ale aspoň to ide rýchlo. Mišo P. nás oboznamuje s údajným pravidlom Tupcov, že vraj, kto spadne viac ako dva krát, toho už najbližšie so sebou neberú. Našťastie to bol len nemiestny žart, pretože v tom prípade by na najbližšiu akciu mohol ísť asi len on... Aj to nie celkom s čistým štítom.

Po najstrmšom klesaní schádzame na nádherne zablatenú zvážnicu. Blatnická dolina je naozaj hodná svojho mena... Tu, v najzablatenejších končinách Blatnickej zablatenej doliny nás čaká prekvapenie vo forme Dana Koordinátora. Pripája sa k nám ako posledný účastník výpravy. Vytrepal sa sem na svojom rozheganom bicykli hore Blatnickou dolinou a odtiaľto už bude pokračovať s nami. Podľa jeho slov, on a bicykel patria nerozlučne spolu. 

Dolu v Blatnickej obedujeme. Príjemný to čas strávený pri potoku, napchávajúc sa všetkým možným, čo vlastný alebo kamarátov ruksak ponúka. Slanina, syr, šunka, paradajky, horčica – poriadne hody. Na dvojdňovej turistike sa ešte dá dopriať si aj takýto luxus... Zapíjame vodou a obligátnou slivovicou. Našťastie jej máme dostatočnú zásobu. Poriadne občerstvenie sa veru zíde, čaká nás dlhý výstup na sedlo pod Smrekovom.

Kým ideme ešte len hore Blatnickou dolinou, je to v pohode, ale potom začína poriadny stupák. Raz som ho už absolvoval a pamätám si, že mi vtedy dal celkom zabrať. No my sa len tak hocičoho nezľakneme, veď sme nejakí turisti. Bez väčších problémov, aj keď mierne uťahaní dosahujeme západné sedlo pod Smrekovom. Ukazuje sa nám aj Haľamova kopa, nádherný kopec s vencom brál na vrchole. S trochou poetického myslenia by sa normálne dal otitulovať ako Koruna Blatnickej doliny. Prechádzame popod Smrekov, cez nádherný prales, kde motorová píla ešte nevrčala a obdivujeme panenskú prírodu. Popri tom sa nám na chvíľu podarilo zísť z chodníka. Našťastie poniektorí z nás sa už týmito končinami niekedy túlali a tak pomerne rýchlo nachádzame správnu cestu. Všetci obdivujeme Dana Koordinátora, ako si svoj bicykel vytrvalo trepe do kopca. Niektorí sa vďaka otcovi Milošovi stíhajú cestou hore aj vyspovedať, čo je tiež veľkým pozitívom.

Západ slnka na Smrekove – krásna to kapitola nášho výletu! Ružové závoje na oblohe sa nám pred očami premieňajú a postupne tmavnú. Ako sa stmieva, teplota sa postupne mení z ako tak znesiteľnej na neznesiteľnú. Teda, za predpokladu, že človek len postáva a nadchýna sa nad krásami večernej oblohy s foťákom v ruke. Juro Organizátor teda velí na ústup. Treba sa nám dostať už len na naše naplánované nocľažisko, Salaš pod Smrekovom ****. Štyri hviezdičky som uviedol skôr len symbolicky – môžu napríklad označovať počet stien salaša ale určite nie stupeň komfortu v tomto ubytovacom zariadení.

„Hotel“ našťastie nie je obsadený a tak sa naša banda môže realizovať. Mocní chlapci (to akože my) z lesa navláčili drevo, no mohli si pred tým ešte skontrolovať, ako to tu je s náradím. Našiel som tu len jednu zhrdzavenú ručnú pílu veľmi pofidérnej kvality. Sme preto odkázaní viac-menej na zásoby dreva zo salaša. Keď už sme ako tak ubytovaní, prichádza na rad svätá omša. Je to veľká milosť, že aj tu, vysoko v horách môžeme byť účastní na tejto najväčšej udalosti ľudských dejín. Sme potom síce mierne primrznutí, ale myslím, že to nikto neľutuje.

No a po svätej omši všetci zaliezame do našej chajdy a posilňujeme sa aj na tele: najprv prebieha zbierka cestovín, ktoré sa následne ocitajú v jednom veľkom spoločnom hrnci. Tento spôsob varenia bol vymyslený kvôli šetreniu času, obnoviteľných zdrojov a tiež vody na umývanie. Po istom čase z toho vzniká čosi ako omáčka s cestovinou. Na tom by nebolo nič čudné. Trochu zaujímavejší je fakt, že by ste v tejto luxusnej večeri s trochou snahy identifikovali asi tak dvadsať rôznych chutí. No my sme hladní a poväčšine zvyknutí na podobné improvizácie a tak z cestovín veľa nezostáva. Potom je na programe puding a po ňom sa už naozaj nevládzeme ani pohnúť. Celá atmosféra je popri večeri veľmi veselá. Vtipy lietajú všetkými smermi a miešajú sa so zborovým smiechom, ktorý znie lepšie ako v nejakom sitcome. Menším negatívom je, že celý salaš pripomína momentálne skôr udiareň a dlho sa vnútri vydržať nedá. Treba si ísť občas vyrovnať kyslíkový dlh na čerstvý vzduch. Lenže tam je zase zima, takže šup zase na chvíľu do udiarne. To je v skratke takzvaný kolobeh turistu na salaši.

Po večeri sa postupne začína osadenstvo ukladať na spánok. Ja s Martinom Dé a s Mišom Pé, Paulou a Martinom El sme zvolili radšej spanie v stane. Salaš je už aj tak niekoľkonásobne predimenzovaný a ja osobne uprednostňujem skôr čerstvý vzduch pred kotolňovou atmosférou vo vnútri. Naša základňa sa postupne utišuje a keďže sa mi ešte nechce moc ísť spať, idem sa ešte trocha poprechádzať po okolí, pofotiť čierne siluety stromov oproti krásnej oblohe so závojom jemných pravidelných obláčikov. Vychutnávam si nočné ticho lesa a srdce mi napĺňa vďačnosť, že tu môžem byť.

Ráno je opäť raz kruté. Teda vlastne celá noc. Posledný raz som šiel v novembri niekde s týmto spacákom! Pospal som si tak okolo 4 hodín, aj to asi na desať krát. Každú chvíľu som sa zobudil na zmrznuté chodidlá. Ostatní ešte spia, my s Martinom Dé sme sa ešte večer dohodli, že pôjdeme pozrieť na Krížnu východ slnka. Cestou mu ešte hovorím, ako neznášam tento pocit, keď sa pred východom slnka, napoly zmrznutý, bez poriadnych raňajok pachtím na nejaký kopec, len aby som stihol východ slnka. No na druhej strane tie samotné východy slnka mi až tak proti srsti nie sú... Dačo za dačo, bez práce nie sú koláče, ako múdri hovoria.

            V tomto prípade je to síce tiež pekné, ale pravdupovediac som za tú námahu čakal kúsok viac. Asi som už moc náročný. Východ je zastretý oblakmi a vrstva hmly na dolinách je len pomerne tenká a hlboko pod nami. Ale aj tak sa to oplatilo – krásne vidieť Západné a časť Vysokých Tatier, Turiec, Veľkú Fatru, Nízke Tatry a kadečo smerom na východ a juh. Na moje veľké prekvapenie sa mi podarilo identifikovať aj Spišský hrad. Martin v najvhodnejšej chvíli zisťuje, že má vybitú baterku vo foťáku. Dobíja si ju naozaj originálnym spôsobom – vyťahuje káble z čelovky a provizórna nabíjačka je na svete. Keď už máme fotenia dosť, venujeme sa dopĺňaniu stratených kalórií. Medzitým prichádza aj zvyšok partie a spoločne sa vytešujeme z pobytu na druhom najvyššom kopci Veľkej Fatry. Po posledných spoločných fotkách sa od nás odpája Dano Koordinátor a púšťa sa dolu kopcom do Ružomberka. Držíme mu palce, aby sa mu to podarilo šťastlivo zvládnuť a aby to jeho bicykel vydržal. 

            Potom už veselo pokračujeme v dlhom rade ďalej. Mišo a spol. si hádžu frisbee na ohromujúce vzdialenosti. No pri jednom hode takmer prišli o svoju zábavku, pretože sa do toho zapojil vietor a frisbee skoro skončilo niekde vo vrcholcoch smrekov. No ešte sa im ho podarilo nájsť o pár stoviek metrov ďalej od plánovaného miesta dopadu. Ďalšia cesta už je potom bez väčších prekážok, prevažne príjemným terénom smerom na sedlo Veľký Šturec. Cesta lesom napriek nedostatku výhľadov ubieha pri vzájomných rozhovoroch veľmi rýchlo a príjemne. Na jednej lúke ešte máme nedeľnú svätú omšu ako poďakovanie za celý krásny čas, strávený v prírode. Keď prichádzame na Veľký Šturec, po krátkej porade sa zhodujeme, že pôvodné plány budeme musieť trochu zredukovať. Najprv sme chceli vyjsť až na Zvolen a odtiaľ zísť na Donovaly, ale nakoniec sa tohto plánu vzdávame. Niektorí už majú celkom dosť a okrem toho už je aj dosť veľa hodín. Nikto nemá chuť riskovať, že zmeškáme posledný rýchlik do Bratislavy. Martin Dé je síce na výsosť sklamaný, že sa Zvolen dneska nekoná, ale nakoniec uznáva naše rozumné dôvody a podvoľuje sa mienke väčšiny.

            Zo Šturca teda už len po ceste schádzame do Revúc. Príjemná hodinková chôdza dolu kopcom predstavuje peknú bodku za celou akciou. No druhá bodka je už trochu rozpačitejšia – na zastávku prichádzame doslova o päť minút dvanásť, respektíve možno aj päť minút po dvanásť. Priemerne prívetivý autobusár nás berie až po dlhšom presviedčaní, aj to len so zaťatými zubami. Vraj kvôli nám bude zase meškať a neviem čo ešte. Neviem odkedy chodia u nás autobusy nejako extra presne... ale nechajme ho tak. My z toho máme akurát srandu a nenechávame si jedným ... (dosaďte si čo chcete) pokaziť záver výletu.

            V Ružomberku sa lúčim s partiou a idem spolu s Martinom Dé na osobák do Ľubochne. Poslednou, treťou bodkou za výletom je fakt, že som prespal Ľubochňu a zbadal som sa až v Kraľovanoch. Ale čo vám budem rozprávať, bolo to pekné...