Vápenná

Kategória:

Kronika

Neviem, prečo odkladám momenty. Možno len čakajú na tú správnu chvíľu vílu.
Článok i rozhodnutia ísť do neznáma, s neznámymi ľuďmi, s neznámymi dôsledkami na moju bolesť hrdla i hlavy.
Celý večer predtým som totiž premýšľala, ako z toho vykľučkovať. Bolelo ma hrdlo, bolela ma hlava, nechcelo sa mi. Rozhodnutie som nakoniec nechala na ráno, no ráno však po bolesti ani chýru, ani slychu, a tak som šla. Veď to malo byť len na jeden deň.
Stretávali sme sa na Mlynských nivách o 7:00, pekne sa prvýkrát pozoznamovali, naskákali do autobusu, vyskákali z neho v Častej. Prešli danú trasu, pokochali sa prírodou, výhľadom a sniežikom na vrchole, v Sološnici si pochutnávali na pizze a v Bratislave to slávnostne zakončili svätou omšou, čomu prechádzalo menej slávnostné dopachtenie sa pôvabným rýchlobehom z autobusovej stanice v turistických nohaviciach, ruksakoch a bagandžiach.
A niektorí si za tým aj malú afterpárty dali.
Pre mňa najmilším zistením bolo, že moje očakávania sa nerovnali realite.

Čakala som, že si z výletu budem pamätať a budem vďačná najmä za krásy prírody → a boli to ľudia.

Že to budú kompletka cudzí ľudia → a skoro s každým jedným máme spoločných známych, prípadne Že poznajú môjho brata či sestru.
Že turisti UPC, to budú iste samí študáci → a bola som tam jediná, čo ešte študovala.
Že ďalší deň môžem čakať zdravotné dôsledky → a našťastie neprišli.
Že si to proste len odkráčame → a frisbee na lúčke. 
Že na horách sa nedá mať skutočne delikátne dezerty → a so šľahačkou je všetko možné.
Že pomaranče si nikto nebude brať, lebo tie predsa v zime mrznú a sú ťažké → a nezmrzli :D

Žeby som šla aj nabudúce? ☺