Vajcia na vandrovke

Kategória:

Kronika

Necelé dva týždne po putovaní Rumunskom sme už doma sedieť nevydržali a rozhodli sa zdolať nízkotatranský hrebeň po celej jeho dĺžke a šírke. Provokoval ma totiž už od minulého roka. Organizácia tohto výpadu bola jednoduchá, stačilo nápad spomenúť Tiborovi a Miškovi, ktorí sa už o praktické veci s radosťou postarali…

V Donovaloch nás troch doplnil zatiaľ posledný a neodmysliteľný článok výpravy – Lenka, ktorej práve počas tohto výletu prischla prezývka Leňoška :). Počasie bolo naozaj nádherné, šľapalo sa výborne, akurát trošku zmena oproti Rumunsku, nejaká hustá premávka! :)

Prvou našou zastávkou bolo Hiadeľské sedlo, kde mnohí naši súputníci svoj cieľ pre ten deň dosiahli. No my sme mali do Ďurkovej útulne, miesta nášho prvého nocľahu, ešte pekný kúsok cesty. Na Veľkej Chochuli (1753 m n. m.) nás Miško potešil sadou vajíčok natvrdo, na ktoré mal Tibko okamžite chuť :) no zámer bol iný...

Po príchode k Ďurkovej útulni nás prekvapilo doslova stanové poľské mestečko. Len tak-tak sme si uchytili aký-taký flek na rozloženie tých našich. Ráno sme po raňajkách pokračovali ďalej. Čakal nás Veľký Chabenec (1955 m n. m.) , Poľana a cez Dereše prejsť až na Chopok. S prehľadom sme predbiehali časové limity na turistických značkách, v ceste nám občas stáli kamzíky, očividne zvyknuté na ľudskú spoločnosť a pohľady na okolitú krajinu boli očarujúce.

Na Chopku sme si dali dlhšiu prestávku a rozlúčili sa s Lenkou, ktorá s nami nemohla ostať do konca túry. Aj napriek únave nám nedalo obísť vŕšok Ďumbier a hor sa smerom Štefánička s cieľom Čertovica. Tam nás už čakali ďalší nadšenci šliapania – Katka s Lukim + spestrenie dňa v podobe politickej debaty a poťažkávania ruksakov :). Nasledovalo hľadanie vhodného miesta na zloženie už celkom ťažkých kostí a noc plná hviezd.

Tretí deň sme začali už s 53 km v nohách. Po ceste na Ramžu sme sa zoznámili s Alešom, českým sólo turistom s klobúkom, s ktorým sme sa míňali až do konca výletu. Prechádzali sme Homôľkou, sedlom Oravcová, až sme prišli do sedla Priehyba, kde sme mali miernu dilemu. Ísť či neísť ďalej? Pomaly sa očividne stmievalo, odhovárať nás začali aj českí kolegovia, vraj je tá trasa aj za vidna dosť zle priechodná. Popadané stromy a celkom dobrý stupák... No rozhodli sme sa aj tak pokračovať. Už sme toho síce mali celkom dosť, no nasadili sme si čelovky (teda tí, ktorí ich mali:)) a snažiac sa udržať stále aspoň približne rovnaké tempo, sme sa predierali hore kopcom.

Dorazili sme až na Bielu Vápenicu (1691 m n. m.). Tma ako v rohu a ticho, ktoré by sa dalo fakt krájať! Hlasovali sme, či vydržíme ešte nejakú hodinku a pol šliapať až do Andrejcovej útulne a splniť tak dnešný plánovaný konečný bod, alebo ostať tu. Priznám sa, bola som za možnosť nepokračovať. Predstava po tme sa plahočiť nevedno akým terénom, navyše vody sme mali už len asi 2 deci a to nepreháňam... Chlapci prečesali terén a bolo rozhodnuté.

Postavili sme stany na trošku nehostinnú kosodrevinu k jednému veľkému stromu tak, aby sme ráno mali pekný výhľad. A naozaj, ten raňajší pohľad zo stanu na vychádzajúcu veľkú guľu bol, ako sme sa všetci zhodli, asi najkrajší východ slnka, aký sme kedy videli! Bol to úžasný pocit, stačilo odzipsovať kúsok plachty na stane :) a boli ste ponorení do takej atmosféry, akú zažijete naozaj len v prírode! Raňajky za sprievodu Kelly Family :), jednoducho Biela Vápenica je pre nás pamätné miesto.

Ale bolo treba ísť ďalej. Prišli sme k útulni Andrejcová, kde sme sa konečne trošku poumývali a zároveň si pripomenuli veľkonočné zvyky :) a pokračovali cez Orlovú, až sme sa dostali na Kráľovu hoľu. Tam sme navarili puding, od nášho českého kamaráta vyfasovali piškóty a konečne zostupovali do Telgártu, konečného cieľa týchto štyroch dní. Do príchodu autobusu sme mali ešte dosť času. Kúpili sme kilo parížskeho šalátu, 10 rožkov, ako dezert 2 krabice zmrzliny a k tomu kornútky grátis!! Mňam! To bola neopísateľná slasť pre naše jazýčky, týrané ,,iba“ klobáskami, slaninkou a keksami :). Pred rozídením sa s Pastorekovcami ešte zopár somarín a naspäť domov, do mesta a reality :).