Prelet Orlov... aneb ako ma Končistá vytrápila

Kategória:

Kronika

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,

ponad vysoké hory, ponad rovné polia...

Mať tak raz ich krídla, na svet sa

dívať z výšky,

krúžiť vo vzdušných víroch, vznášať sa

potichučky...

Orlia prť – odkedy som o nej prvýkrát počula, mám túto hrebeňovku na mojom fiktívnom zozname miest, kam by som určite raz chcela ísť. Preto hneď, ako som dostala mail o tom, že sa TUPCi na ňu chystajú, začala som vymýšľať všetky možné aj nemožné spôsoby, ako sa k nim pridať. Zo začiatku to vyzeralo všelijako:

1) práve ten víkend v nedeľu sme začínali tábor, kde ako animátorka, by bolo viac než vhodné, aby som tam bola načas a zvítala sa s deckami,

2) tábor sme mali na Skalke pri Kremnici, takže ak by sa mi aj podarilo dostať nejakým rozumným spojom do Kremnice, čakala by ma na záver 8-kilometrová prechádzka na Skalku

3) bola som unavená a nevyspatá z celého týždňa

4) v Tatrách som bola predchádzajúci víkend, takže by mi to teoreticky nemuselo byť až tak veľmi ľúto, kebyže nejdem...

Nakoniec s prižmúreným okom ostatní táborníci (teda aspoň tí hlavní) súhlasili, že môžem prísť na Skalku aj v nedeľu neskoro večer a dokonca by prišli po mňa autom do Kremnice. Bolo rozhodnuté, letím s Orlami. J

V piatok neskoro v noci sme vyrazili rýchlikom z Bratislavy. O chlp sa nám podarilo obsadiť posledné voľné kupéčko, tak sme cestovali všetci pekne spolu pokope. Naukladaní jeden vedľa druhého po šírke, po dĺžke, snažili sme sa zaspať, čo sa mne veľmi nedarilo. Každú chvíľu som sa budila a opäť nasilu snažila zaspať. Musím si aspoň trochu zdriemnuť a nabrať síl, zajtra sa mi zídu. Nakoniec som zaspala tesne pred Popradom, keď sme na chvíľu zastali uprostred poľa. Až keď sme sa znovu pohli som zistila, že táto chvíľa trvala kvôli pokazenej lokomotíve dve hodiny a že sme zmeškali prestupový bus do Lysej Poľany. Bolo šesť hodín ráno, povyskakovali sme v Poprade z vlaku a utekali zistiť, kedy ide ďalší spoj. O pol deviatej, to je moc neskoro. Nejaké alternatívne plány?

Z minulého víkendu som si pamätala, že o pár minút odchádza električka na Štrbské Pleso, tak sme sa rozbehli späť na vlakovú stanicu a v električke som vybrala mapu, ktorú na tUPeCké akcie zo zásady nenosím, pretože sa spolieham na ich organizáciu a plánovanie. Teraz som ju pre istotu hodila do ruksaku, aby som nezablúdila, ak by som sa potrebovala odpojiť skôr kvôli spojom do spomínanej Kremnice. Všetkých nás mrzelo, že na Orliu prť sa tentokrát nedostaneme. Pred nami však stál nový cieľ: Končistá.

Vyrážame z Tatranskej Polianky. V duchu si spomínam na minulý rok, keď som touto cestou kráčala s čelovkou. Teraz sa mi však šľape podstatne ťažšie. To iba na začiatku, hovorím si, kým sa rozhýbem. Potom to už pôjde. Už na prvej zastávke majú predo mnou všetci poriadny náskok. Kým ja ešte len skladám ruksak dolu z chrbta, oni už majú polovicu raňajok zjedenú. Potrebujem sa len rozhýbať, ono to pôjde, vravím si znova. Keď sa pohýname, Evka zostáva so mnou brániť zadné rady a drží so mnou krok. So stúpajúcou nadmorskou výškou pribúdajú hmla a oblaky. Nevládzem. V duchu i nahlas sa pohrávam s myšlienkou, že za Batizovským plesom to zvrtnem dolu do Vyšných Hágov. Keď však začíname stúpať na Končistú, automaticky nasledujem ostatných rozhodnutá, že sa s týmto kopcom predsa len popasujem.

Naozaj nevládzem. Nejdeme pritom ani veľmi rýchlo. Kráčam posledná a ostatní sa mi strácajú z dohľadu medzi skalami a v hustnúcej hmle. Snažím sa ich aspoň dobehnúť, ale nedá sa. Únava si účtuje svoju daň. Oblaky okolo a hmla neveštia nič dobré a strach z búrky mi zväzuje nohy. Len pred týždňom som v krupobití a pomedzi hromy utekala na Zbojníčku z Priečneho sedla. Moja prvá búrka vonku v Tatrách. Ani neviem ako, ale zrazu som nebola na chodníku, takže jediná možnosť ako sa nestratiť, bolo nasledovať neznámeho turistu predo mnou. Bála som sa. V hustom daždi som videla len pár metrov pred seba a turista sa mi pomaly strácal z dohľadu. Tiež správa o dvoch zabitých slovenských horolezcoch pod Nanga Parbat z pondelka mi berie dych. Viem, že nezahynuli pri výstupe, ale aj tak dnes cítim až príliš veľký rešpekt voči horám a neistotu v nohách. Ťažký batoh so všetkým možným zbaleným na najbližší týždeň mi uberá viac síl, ako by som chcela. Škriabanie sa a lozenie po skalkách, ktoré mám inokedy tak rada, dnes len trpím a v duchu si nadávam. Načo som sem len išla? Už len samotný pocit, že som v horách, ktorý ma inokedy napĺňa pokojom a radosťou, dnes trpím ako za trest. Cestou hore sa mi podarí raz stratiť, cestou dole zopárkrát spadnúť. Z rozbitej ruky mi trochu tečie krv. Začína popŕchať a my sa ponáhľame dolu žľabom. So začínajúcim dažďom sa však moja kríza zmierňuje.

Z Končistej pokračujeme na Tupú. Ide sa mi trochu ľahšie, aj keď ešte stále nestíham za ostatnými.

Na hrebeni nás zastihne dážď s krúpami. Po serpentínach zo Sedla pod Ostrvou k Popradskému plesu kráčame rýchlym krokom viac-menej už všetci mokrí. Po teplom jedle na chate pokračujeme na zastávku električky.

Večer padajú návrhy, kam sa vybrať na druhý deň. Skloňuje sa Mlynická dolina, Štrbský štít, možno Furkotský. Ja zatiaľ vážne uvažujem, či by nebolo pre mňa lepšie túto túru ukončiť. Počasie má byť dobré približne do obeda. Ak pôjdem, budú musieť zas na mňa čakať a zdržíme sa. Premočené topánky ani nohavice mi do rána nevyschnú. A ak pôjdem domov, stihnem ešte odísť na tábor spolu s ostatnými. Keď si líham spať, som už viac-menej rozhodnutá. Zavčas ráno vstanem, aby som sa s ostatnými rozlúčila a líham si naspäť do postele. Keď okolo deviatej odchádzam, oproti mne sa týčia tatranské štíty zaliate v rannom slnku. Očami hľadám Solisko a ticho závidím pokračujúcej výprave. Myslím si však, že som sa rozhodla správne.

Od spomínaného víkendu som už opäť pobehala zopár kopcov a som rada, že moja turistická kríza je zažehnaná. Znovu sa driapem a skáčem s radosťou po skalách, potmehúdsky pokukujem po vrcholoch a vymýšľam, kam by som sa vybrala. Na Končistú a na to, ako ma vytrápila, však ešte dlho nezabudnem.