Veľká Morava v srdci

Kategória:

Kronika

Nedávno som sa v upecečku prihlásila do turistického tímu. Bola to skôr práca mojej dobrej priateľky Kláry. Akoby som už tých mimoškolských aktivít nemala dosť, nakoniec som na jej prehováranie nechala na recepcii svoje meno a mail. Chvíľu som to aj ľutovala – zas mi bude chodiť hromada mailov o akciách, na ktoré ani tak nebudem môcť ísť, lebo nebudem mať čas.

Keď mi však prišiel prvý mail o najbližšej výprave, normálne ma to povzbudilo. Termín bol 29. 10. 2011, sobota pred Všetkými svätými, a keďže iná plánovaná akcia na ten deň sa zrušila, ja som mohla ísť! A okrem toho – malo to byť „v srdci Veľkej Moravy“ (t. j. v okolí Nitry), čiže na trase do Banskej Štiavnice, kde som sa aj tak chystala za rodinou, a obťažnosť 2 z piatich, čo sa mi zdalo na prvýkrát primerané (predsa len, čo ak sú to dáki drsniaci a tá stupnica nie je objektívna :). Bolo treba ešte získať schválenie od rodičov a premyslieť presun do BŠ, ale to zaistili dobrí známi v Zlatých Moravciach, a tak mi už nič nebránilo prihlásiť sa. Mail, ktorý som dostala, bol síce až prekvapujúco dlhý (zvlášť zoznam povinnej a nepovinnej výbavy), ale nie natoľko, aby som ho nedočítala až do konca. Vymenili sme si pár mailov, na ktorých sa mi páčil osobný prístup zástupcu organizačného tímu.

Ráno v deň výpravy sme sa mali stretnúť na AS, tak som si pekne privstala, nachystala všetko potrebné a išla tam. V hale som si ešte skontrolovala čas odchodu; číslo nástupišťa síce nesedelo, ale to ma dáko nemiatlo, veď aj tabule sa môžu mýliť. Ako som tak hľadala 6. nástupište, stretla som Moniku. Športovo nahodená, žeby išla tiež na výpravu? Paráda, tak už tu niekoho poznám! A okrem toho mám s kým hľadať to nástupište... Monika je hlavička (medička :), a tak sme sa šli spýtať tety za okienkom. Povedala nám, že žiadne 6. nástupište tam nie je, nuž sme sa spoľahli na číslo na tabuli odchodov. O chvíľu k nám prišiel Jožko, Monikin spolužiak, a postupne sa popridávali viacerí poblúdení turisti. Autobus spoločnosti Blaguss bol už ale plný a ešte stále vládli trochu zmätky. Nechali sme ho teda odísť a na radu Jožka z NR sme sa postavili do radu na Turancar. Tam bolo miesta dosť, takže sme sa pohodlne usadili blízko seba a celou cestou sa rozprávali. Niektorí z účastníkov boli podobne naladení ako ja, spoluorganizátori akcií a la Niko.

Na AS v Nitre sme sa stretli s Michalom (tým, ktorý nám odpisoval na maily) a presunuli sa na zastávku MHD. Tam sme uvideli naše ďalšie spoluturistky a spoluturistov, niektorí boli už asi dlhodobí. Čakala nás obhliadková jazda cez Nitru a napokon miesto, odkiaľ sme vyrážali peši. Z posledných, čo sa pripojili, bol výrazným typom kaplán Mirko – taký „hanblivý“, neustále s úsmevom od ucha k uchu J. Úvodnou štáciou bol zodesať storočí starý malý dražovský kostolík. Tento kostolík pekne vidno vždy, keď vchádzame autom do NR, preto som si ho už dávnejšie chcela ísť pozrieť. Fascinujú ma staré sakrálne stavby v pokojnom prostredí, takže Dražovciam som sa zvlášť potešila. Po krátkej modlitbe, predstavení sa a pár spoločných foto sme šliapali ďalej. Išlo sa dobre, rozprávať sa tiež bolo o čom, tak nám cesta ubiehala rýchlo. Po nejakom čase (a taktiež nejakom stúpaní), nás už ale vpredu nebol plný počet, tak sme si dali dlhšiu pauzu a precvičili si mozog a reflexy pri hre. Na Zobore sme síce nemali výhľad naširoko-naďaleko, ale zato sa začali ukazovať prvé upgrady (sladkosti), čo si kto zbalil do batôžka :). O kúsok ďalej sme sa rozlúčili s Monikou a Jožkom a ako sa nám postupne cesta krátila, prišla som k nečakanému záveru, že nájdeme spoločnú reč aj s doktorandom teoretickej fyziky :). Obed sa niesol v pohostinnom duchu, o dokumentáciu sa starali naši fotografi a následné šliapanie odľahčovala dobrá nálada. Pri rozhovore Michal (btw šéf turistického tímu, ako som sa dozvedela) nadhodil, či by som sa k nim nechcela pridať. Fakt som sa na to necítila, tak som to nakoniec nechala tak, že sa nad tým ešte zamyslím...

Hrad Gýmeš sme síce nestihli, ale sv. omša pri vode bola pre mňa milým prekvapením (hlavne vzhľadom na časové obmedzenie). Mohla som sa na chvíľu zastaviť v tom návale nových dojmov a pozrieť sa na seba zvnútra. Cez dedinu sme šli potom trochu svižnejšie, ale spoj do NR sme stihli aj s dákou rezervou. Tam sa už väčšina odpojila na bus späť do BA. Ja som čakala v rade pred busom do Zlatých Moraviec, kde som si ešte vypočula skôr smutný ako útočný monológ jedného opitého pána. Do autobusu sme nastúpili spolu s Maggie (ktorá išla cez ZM domov) a spoza okna nás z Nitry najrôznejšími grimasami vyprevadil Michal spolu s Jankom :).

Ako okolo nás obiehala tmavá krajina, zahĺbili sme sa s Maggie do rozhovoru o rodine a o tom, čo práve prišlo, až dokým sme sa v ZM nerozlúčili. Áno, viem, vyzerá to celé tak ružovo, ale kritiku po prvej výprave by ste odo mňa snáď ani nechceli :)

<°Mishka~