Predvianočné Záruby

Kategória:

Kronika

Posledná akcia kalendárneho roka, ktorej predchádzalo varenie Tupcov pri upratku v UPeCe, krásne vlajočky (viď obrázok) ako pozvánky - proste snaha o veľkolepú prípravu a reklamu. To dopadlo veľmi dobre, ale jedlo, ktoré sme sa podujali pri tejto príležitosti navariť, nedopadlo až tak slávne... A tak trochu neslávne sa takmer skončil pre mňa aj tento výlet ešte skôr ako sa začal...

Aby som stihol vlak do Smoleníc, bolo treba vstať už pred pol siedmou, čo po náročnom týždni nemusí byť také jednoduché. Ku podivu, budík ani nestihol zazvoniť a ja už som bol hore. Zobudili ma moje črevá... Ešteže išiel na túru aj môj brat, ktorý si ráno prišiel ku mne na izbu zohriať klobásu na raňajky. Už som mu dával inštrukcie, ako som plánoval trasu, koľkí ľudia idú, ich zoznam s číslami s tým, že nikam nejdem a že teda bude mať akciu neplánovane na starosti on. Ešte som mu nestihol ani všetko povedať a už som musel bežať na záchod... (neskôr sa mi zveril, že pri takých zvukoch nebolo veľmi príjemné raňajkovať, ale zvládol to). To však prinieslo môjmu telu akú takú úľavu a ďalšiu zmenu plánu - idem! Za 15 minút som sa prezliekol, dobalil (hlavne nejakú diétnu stravu) a dojachal na poslednú chvíľu na stanicu, kde už boli všetci pekne zhromaždení.

Tak sme teda vyrazili a ja som len rozmýšľal, či ich odprevadím do Trnavy, alebo až do Smoleníc. Ako sa ukázalo, nebol som jediný, koho účasť bola ohrozená. Jeden chalan naozaj zo zdravotných dôvodov ostal radšej doma v Nitre, tak sme mu aspoň zakývali. No, nikomu okrem mňa nenapalo, že by som sa mal radšej otočiť a ísť naspäť, tak som s pomocou suchých rožkov a piškót, ako aj s podporou Jančiho "lieku"  šľapal spolu s ostatnými na Záruby. Cestu sme ešte dole začali modlitbou pri jednom prícestnom kríži a potom sme si dali zoznamovačku, vlastne dve. Prvú na začiatku stúpania a druhú, keď nás dobehli Juraj a Zuzka, ktorí za nami dofrčali na aute. A zoznamovačka v podstate pokračovala celý výlet prostredníctvom vzájomných rozhovorov.

V pohode a dobrej nálade sme vyšli na vrchol, kde sme si dali obed (=suchý rožok a čaj). Pán Boh nám doprial napriek všetkému na vrchole modrú oblohu a slniečko s hmlou pod nami a ešte k tomu aj vidmo - priamo na vrchole Zárub - tak so sa naozaj nedá naplánovať. Naplánovať bolo treba ďalšiu trasu - rozhodli sme sa pre tú dlhšiu cez hrad Ostrý Kameň. To bol celkom pekný zostup, horšie však bolo, keď sme dole zistili, že do Smoleníc to podľa smerovníka trvá viac ako sme to hore odhadovali... A tak začal okrem boja s črevami aj boj s časom, aby sme stihli autobus, ktorý sme podľa časov na ukazovateľoch nemali stihnúť. Nevadí, skúsiť to treba. A nakoniec to ani nebolelo. Normálnym tupeckým tempom, akurát bez zbytočných zastavení, sme sa prehupli cez hrebeň k Smolenickému zámku a potom už len dole do dediny na zastávku, kde sme presne podľa plánov stihli autobus a ani sme naň nemuseli dlho čakať.

Tu sa naše putovanie končí, ďalej sme sa už len viezli. Najprv busom do Bratislavy a potom trolejbusom do centra. Tam sme (aspoň časť výpravy) išli poďakovať za celý deň na sv. omšu a potom som sa čím skôr pratal do postele, kde som ešte doležal svoje potiaže. Som rád, že som "svoju" naplánovanú akciu nemusel neplánovane zrušiť a že všetko šlo v podstate plynule podľa plánov aj s neplánovanými, ale vítanými oživeniami nášho výletu. Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili a vytvorili veselú skupinku turistov a boli aj mne, ktorému až tak do smiechu nebolo, príjemnou podporou.